.nejde o maličkosť. Na Slovensku vyrastá mladá generácia narodená po roku 1989, ktorá si síce užíva slobodu a jej pôžitky, ale nepozná už cenu, ktorú sme za to museli zaplatiť. Ak sa to má aspoň trochu zmeniť, je na čase otvoriť dosiaľ len zákulisnú tému: budúcu podobu Ústavu pamäti národa (ÚPN). V prípade tohto ústavu v poslednom čase dominujú personálne a osobné spory či ambície. Navyše, o budúcnosti ústavu sa hovorí za čudných okolností za zavretými dverami. Akoby cieľom reformy ÚPN mali byť nové technické paragrafy či spory o budúcnosť Ivana Petránskeho na čele tejto inštitúcie.
.pelíšky kontra Langoš
Jeden z poslancov slovenského parlamentu Jozef Viskupič zo skupiny Matovičových Obyčajných ľudí sa pred časom vyjadril, že „Jiří Kodet, ktorý vo filme Pelíšky z okna kričí: ,Proletáři všech zemí, vyližte si prdel‘ urobil z hľadiska vyrovnania sa s komunizmom oveľa viac ako ÚPN za posledné štyri roky.“ Ako však môže takýto poslanec, ktorý toho zjavne až tak veľa o práci ÚPN netuší, rozhodovať o budúcnosti tohto inštitútu? K dezorientovanému Viskupičovi sa ešte vrátime. Problém je však ešte širší. Zmenu vo vedení a „návrat“ ÚPN k pôvodnému poslaniu verejne ohlásila aj premiérka Iveta Radičová. Langošov ústav s Ivanom Petránskym na čele kritizovali aj ďalší vládni politici. Výsledkom je, že pod patronátom premiérky Radičovej vznikla pracovná skupina, ktorá posudzuje fungovanie ústavu a pripravuje novelu zákona, ktorá ho má zmeniť. Komisia, ktorej prácu koordinuje Radičovej poradca Marián Balázs, však nezačala najlepšie. Jednak tým, že najviac zo všetkého hovorila o personálnych zmenách, ale tiež tým, že posudzovanie ÚPN zbytočne spolitizovala. O budúcnosti Langošovho inštitútu totiž rozhodujú štyria politici (Pavol Hrušovský z KDH, Štefan Kužma z SDKÚ, László Nagy z Mostu a už spomínaný Jozef Viskupič) a piati experti, z toho štyria zamestnanci ÚPN, z ktorých pravdepodobne až traja ašpirujú na miesto budúceho riaditeľa ÚPN. K čomu môže podobná komisia dospieť? Prečo nepozval úrad vlády na odbornú diskusiu vedenie ÚPN, zástupcov historickej obce, cirkví, protikomunistického odboja či opozície? Napokon, keď ústav vznikal, jeho zakladateľ urobil pre jeho podporu presne to isté: navštívil kardinála Korca aj poslancov HZDS.
.nástup novej generácie
Zápas o budúcnosť ústavu je v mnohom zápasom o dedičstvo nebohého Jána Langoša. A tiež pokračovaním raz zápasu, inokedy hľadania toho správneho miesta ÚPN v spoločenskom živote. Langoš sa síce pred 8 rokmi pri založení inštitútu inšpiroval zahraničnými vzormi, predovšetkým poľským a nemeckým príkladom, ústav však založil najmä na svoj obraz. To znamená na pomedzí historickej vedy a politiky. Langoš chcel, aby sa ústav stal pôdou novej generácie mladých nekomunistických historikov a súčasne verejne angažovanou inštitúciou, ktorá produkuje filmy, knihy, ale aj užitočné spoločenské konflikty. Pre takýto projekt získal bývalý disident a ponovembrový politik slušný rozpočet, a podporu slovenských katolíkov aj židov, liberálov aj niektorých bývalých komunistov.
Dnes je mnohé z toho dávno preč. Ústav čelil počas Ficovej vlády silnému tlaku Vladimíra Mečiara a potom Jána Slotu. Neskôr prišiel o svoje sídlo na Námestí SNP a výsledkom je, že dodnes ho možno nájsť na viacerých miestach v prenajatých priestoroch. Pribudli vnútorné spory, ktoré spôsobili odchod niekoľkých pracovníkov (spomeňme aspoň Miroslava Lehkého, Patrika Košického či Jána Hlavinku). A prišli aj chybné rozhodnutia. Napríklad keď sa členom redakčnej rady rešpektovaného časopisu Pamäť národa stal problematický historik a apologét vojnového štátu Peter Mulík z Matice slovenskej. Ivanovi Petránskemu sa tak po biľagu nominácie s podpisom Jána Slotu (či skôr Jozefa Rydla) postupne zhoršoval imidž, ktorý je momentálne horší ako realita.
.daň za mladosť
Generácii mladých historikov, ktorí prišli do ústavu spolu s ním, niektorí vyčítajú prílišné sympatie so slovenským štátom alebo fakt, že si trúfli na diela, na ktoré nemajú. Je to však trochu komplikovanejšie. Nazvať to môžeme napríklad daňou za ich mladosť. Ak platí, že historici ÚPN by nemali byť bývalými členmi komunistickej strany či zväzáckymi funkcionármi, kto iní ako mladí ľudia prichádza do úvahy? Mladosť však so sebou nesie aj istú neskúsenosť. Navyše, muž, ktorý mal 29 a stal sa šéfom verejnej inštitúcie so 70 zamestnancami a rozpočtom vo výške 1,5 milióna eur, celkom logicky nestihol napísať veľké historické práce a ani sa nestihol naučiť manierom verejnej funkcie. A tam, kde chýbajú učitelia, treba byť aj tolerantnejší k študentom samoukom. No a napokon, od zlého imidžu je iba krok k tomu, že najväčšími a najhlasnejšími kritikmi ÚPN sú tí, ktorí jeho pôsobenie vôbec nesledujú a nepoznajú. Výsledkom je, že zatiaľ čo médiá riaditeľovi Petránskemu vyčítali prítomnosť Františka Vnuka vo vydaných memoároch Karola Sidora, viacerí renomovaní historici, ktorých s touto otázkou .týždeň oslovil, to vnímali presne naopak. Najmä keď vedia, že o Vnukovej prítomnosti nerozhodol ÚPN, ale vlastníci práv, ktorí tým podmienili vydanie knižného titulu. V podobných príkladoch by sme mohli pokračovať.
.zemko: nespreneveril sa
Pri posudzovaní kvality práce ÚPN majú určite väčšiu váhu názory odborníkov z iných inštitúcií než výstupy vládnej komisie. Aj preto sme sa na ich pohľad rozhodli opýtať štyroch historikov, ktorí sa venujú rovnakému obdobiu dejín, ako skúma tento ústav.
Milan Zemko z Historického ústavu SAV, ktorý bol v 60. rokoch redaktorom nekomunistického študentského časopisu ECHO, hovorí, že ÚPN je prínosom pre slovenskú historiografiu. Veľmi kriticky sa ohradzuje aj voči spomínanému výroku poslanca Viskupiča. „Je to holý nezmysel, dotyčný pán buď nevie o čom hovorí a je jednoducho ignorant, alebo vie, o čom hovorí, ale potom ja neviem, aký je jeho úmysel.“
Podľa Zemka ústav vydáva kvalitný časopis Pamäť národa a pozitívne hodnotí aj viaceré jeho publikácie. Pokiaľ ide o obdobie slovenského štátu, je podľa neho pomerne veľká časť produkcie venovaná protižidovským represáliám, čo považuje za pochopiteľné, keďže išlo o fyzickú likvidáciu podstatnej časti obyvateľstva. „Z hľadiska povahy režimu si bude treba ešte viac všímať represálie aj voči ostatným skupinám obyvateľstva, ktoré nesúhlasili s týmto režimom,“ dodáva Zemko.
Pokiaľ ide o obdobie po februári 1948, ústav podľa neho veľa urobil v oblasti prenasledovania katolíckej cirkvi. Mal by sa však ešte podrobnejšie venovať aj represáliám voči ostatným skupinám občanov až do 60. rokov.
Publikácie z dielne ÚPN majú z odborného pohľadu slušnú úroveň, aj keď sa medzi nimi nájdu aj také, nad ktorými si autori mohli ešte viac posedieť. „ Možno by bolo dobré, keby sa im podarilo získať historika na pomedzí strednej a staršej generácie, ktorý by mohol fungovať trochu ako korektor niektorých vecí. Aj časopis Pamäť národa prináša zaujímavé veci, ale nebolo by na škodu, keby jeho redakčná rada bola pestrejšia,“ tvrdí Zemko.
To, že viacerí z mladej generácie historikov v ÚPN sa zameriavajú najmä na pomerne krátke obdobie slovenského štátu, vníma Zemko s istým porozumením. Po desaťročiach, keď sa toto obdobie predstavovalo najmä v súvislosti s tragédiou Židov, vidí ako prirodzené, že historici sa začínajú zaujímať aj o niektoré iné aspekty tohto obdobia. „Skôr či neskôr sa ukáže, že aj toto treba robiť, pretože keď sa zameriate iba na represálie, nedokážete ich fungovanie vysvetliť bez ďalších súvislostí. Do akej miery to súviselo so strachom a do akej so súhlasom, a prečo bol ten súhlas,“ hovorí historik. Zemko si nemyslí, že je namieste označovať historikov v ÚPN za sympatizantov slovenského štátu tak, ako to niekedy robia ich kritici. To, čo môže niekedy vyzerať ako miernejší pohľad, nie je podľa neho dané ideologicky, ale skôr silnou snahou dištancovať sa od písania, aké tu bolo posledných štyridsať rokov. Keď sa tak deje za každú cenu, nesie to isté riziká.
Väčšina publikácií z dielne ÚPN je však podľa neho hodná prečítania a cenné je, že ústav buduje aj archív „oral history“. „Zostaňme vďační nebohému Jánovi Langošovi, že tento ústav založil. Po roku 2006 sa ÚPN pri všetkých výhradách, ktoré môžeme mať, rozhodne nespreneveril svojmu poslaniu,“ uzatvára historik Zemko.
.mičev: dalo by sa aj inak
O poznanie kritickejší k práci ústavu je riaditeľ Múzea SNP v Banskej Bystrici Stanislav Mičev. Podľa neho vznikol na politickú objednávku a tento typ výskumu sa dal robiť aj v inštitúciách, ktoré už existovali. „Netvrdím, že historici, ktorí tam pracujú, nie sú kvalitní, ani že produkcia je zlá, ale jej časť je trošku tendenčná,“ hovorí a dodáva, že niektoré hodnotenia nie sú urobené na základe striktného výskumu, ale sú ovplyvnené dobovým výkladom dejín. „ Ak do roku 1989 bolo nutné vykladať dejiny podľa ideológie, ktorá bola, teraz akoby sa všetko prevrátilo a všetko, čo bolo napísané predtým, bolo nanič. S delením historikov na tých, ktorí sú poznamenaní komunizmom, a tých nových, ktorí vyrástli na zelenej lúke, nesúhlasím. Bolo množstvo dobrých historikov, ktorí produkovali kvalitné práce aj pred rokom 1989, a potom v nich pokračovali aj po roku 1989,“ tvrdí Mičev.
Z jeho slov je zrejmé, že najväčšie výhrady má k prácam Martina Lacka, presnejšie k tomu, že sa tento mladý historik odhodlal na komplexné spracovanie takých zložitých tém ako SNP a Slovenská republika 1939-1945.
„Martin Lacko je podľa mňa ešte príliš mladý na to, aby mohol robiť syntézy. Trúfol si na to, dobre, ale aj by som si napríklad so svojimi skúsenosťami a vo svojich rokoch na syntézu typu Slovenská republika a SNP netrúfol. My sme robili syntézu o SNP, ale robilo to jedenásť autorov. Niektoré veci v týchto prácach sú potom unáhlené. Na syntézy jednoducho musí historik vyzrieť,“ myslí si Mičev.
Viaceré diela z produkcie ÚPN však šéf múzea SNP hodnotí pozitívne. Napríklad Kauza Imrich Sucký je podľa neho výborná kniha a vysoko hodnotí aj publikáciu Hlinkova garda 1938-1945.
Napriek tomu, že výklad dejín v podaní niektorých historikov ÚPN nie je podľa neho všeobecne prijímaný celou historickou obcou, proti jeho fungovaniu nič nemá. Aj keď by si vraj vedel predstaviť aj iné fungovanie historikov, ktorí tam pracujú. „Situácia, keď výskumný ústav podlieha niekomu inému, ako by mal, teda školstvu, alebo kultúre, podľa mňa nie je v poriadku,“ tvrdí Mičev.
.bystrický: sú prínosom
Podľa historika a bývalého riaditeľa Historického ústavu SAV Valeriána Bystrického je fungovanie ÚPN určite prínosom pre slovenskú vedu. Nejde podľa neho síce o nejaké vysoko nadpriemerné pracovisko, ale produkuje zaujímavé veci, ktoré sú akceptovateľné a on sám ich používa. Zvlášť oceňuje vydanie dvoch dielov dokumentov Tretia ríša a vznik Slovenského štátu a za vydarené považuje aj monografie o Hlinkovej garde a Hlinkovej mládeži. Za užitočné tiež pokladá, že ústav vydáva aj publikácie, ktoré nevznikli na jeho pôde, ale pre slovenských historikov sú cenné. Napríklad denníky politika Karola Sidora. „ Viem, že existujú výhrady, že vyšli s predslovom proľudáckeho historika Františka Vnuka, rozumiem im, ale ich samotný obsah je zaujímavý. Pre nás historikov je denník veľmi dôležitý. Je to okamžitá reakcia na udalosti.“
Aj Bystrický má problém s niektorými závermi historika Martina Lacka, v konečnom dôsledku však prácu UPN hodnotí skôr pozitívne. „Oceňujem jeho rolu najmä vo vydávaní dokumentov a dobových svedectiev; keď sa pokúšajú o syntézu udalostí, ako je SNP alebo obdobie slovenského štátu, tak to považujem za slovenský priemer. Ale to nie je málo...“ hovorí Bystrický.
.kamenec: ambiciózna generácia
Ivan Kamenec z Historického ústavu SAV hovorí, že aj keď nie so všetkými názormi historikov z ÚPN súhlasí, uznáva ich plné právo publikovať svoj názor, ak sa nedopúšťajú faktických omylov alebo neprípustných postojov. Z hľadiska faktografie prinášajú podľa neho práce a výskum ÚPN aj niektoré zásadne nové poznatky.
Za udalosť v pozitívnom zmysle považuje ich publikáciu Perzekúcie na Slovensku v rokoch 1938-1945. „Ide síce o tému, o ktorej sa písalo aj predtým, ale doteraz bol dôraz iba na rasových perzekúciách. Táto kniha okrem toho prináša aj závažné informácie o perzekúciách ostatného obyvateľstva. Napríklad za ich názory,“ vysvetľuje Kamenec.
Mladá generácia historikov podľa neho vždy začína kritikou a vymedzovaním sa voči svojim starším kolegom. Podobne sa vraj kedysi aj jeho generácia vymedzovala voči Danielovi Rapantovi. Historikov z ÚPN vníma ako príslušníkov ambicióznej, publikačne plodnej generácie, ktorá pozná archívy a snaží sa odraziť od tradície otcov a dedov. Niekedy však pri tom podľa neho s vaničkou vylievajú aj dieťa. Málo vraj poznajú slovenskú historiografiu zo 60. rokov či práce historika Ľubomíra Liptáka. „Používajú najmä literatúru vydanú po roku 1989. Tá je síce nepomerne kvalitnejšia, ale aj tak mám pocit, že dielo Liptáka a Prečana nebolo prekonané,“ tvrdí Kamenec.
Aké je teda jeho celkové hodnotenie ÚPN? „Chyba je, že ÚPN je pod kuratelou politických strán. Spôsobuje to problémy. Rozčúlil ma názor poslanca Viskupiča. Typický výrok politika, ktorý absolútne nepozná produkciu ÚPN a hovorí hlúposti. Nemusí so všetkým súhlasiť, ale nemôže takto hovoriť. ÚPN má svoje chyby a nedostatky, ako každý historik. Všetci sme nejako ovplyvnení a to sa odráža aj v prácach mladých historikov,“ myslí si Kamenec.
.ako ďalej?
Keďže ÚPN sa ani podľa relevantných historikov nijako nespreneveril svojmu poslaniu a slovenskej historickej diskusii skôr prospieva, ako škodí, politici by mali prestať v zákulisí snovať krátkodobé plány na jeho personálne ovládnutie. Ak im skutočne ide o budovanie pamäti národa, mali by sa ich úvahy uberať trochu iným smerom.
Spracovanie archívov a vydávanie dokumentov bolo dôležité a stále ešte nie je ukončené. Ak však chceme, aby hrôzy totality pochopili a odovzdávali ďalej aj ďalšie generácie, budeme im ich musieť približovať stále atraktívnejšou formou. Už na to nebudú stačiť len knižky, archívne dokumenty či filmy. Najrozumnejšie by bolo, keby sa ÚPN časom pretransformoval na moderné múzeum totalitných režim, teda na podobné múzeá, aké už fungujú vo viacerých postkomunistických krajinách. Jeho súčasťou by, samozrejme, bolo aj to, čo ÚPN robí teraz. Teda výskum, spracovanie archívov a vydavateľská činnosť.
Aby takéto múzeum bolo skutočne atraktívne, musí byť moderné, interaktívne, jednoducho zaujímavé. To znamená aj drahé. Podobné inštitúcie v Poľsku či v Maďarsku stáli stovky miliónov starých slovenských korún. Takáto investícia sa nedá uskutočniť bez toho, aby o nej rozhodli politici. Ak to teda so zachovaním pamäti národa myslia skutočne vážne, nemalo by im ísť len o miesta pre niekoľkých kamarátov.
.pelíšky kontra Langoš
Jeden z poslancov slovenského parlamentu Jozef Viskupič zo skupiny Matovičových Obyčajných ľudí sa pred časom vyjadril, že „Jiří Kodet, ktorý vo filme Pelíšky z okna kričí: ,Proletáři všech zemí, vyližte si prdel‘ urobil z hľadiska vyrovnania sa s komunizmom oveľa viac ako ÚPN za posledné štyri roky.“ Ako však môže takýto poslanec, ktorý toho zjavne až tak veľa o práci ÚPN netuší, rozhodovať o budúcnosti tohto inštitútu? K dezorientovanému Viskupičovi sa ešte vrátime. Problém je však ešte širší. Zmenu vo vedení a „návrat“ ÚPN k pôvodnému poslaniu verejne ohlásila aj premiérka Iveta Radičová. Langošov ústav s Ivanom Petránskym na čele kritizovali aj ďalší vládni politici. Výsledkom je, že pod patronátom premiérky Radičovej vznikla pracovná skupina, ktorá posudzuje fungovanie ústavu a pripravuje novelu zákona, ktorá ho má zmeniť. Komisia, ktorej prácu koordinuje Radičovej poradca Marián Balázs, však nezačala najlepšie. Jednak tým, že najviac zo všetkého hovorila o personálnych zmenách, ale tiež tým, že posudzovanie ÚPN zbytočne spolitizovala. O budúcnosti Langošovho inštitútu totiž rozhodujú štyria politici (Pavol Hrušovský z KDH, Štefan Kužma z SDKÚ, László Nagy z Mostu a už spomínaný Jozef Viskupič) a piati experti, z toho štyria zamestnanci ÚPN, z ktorých pravdepodobne až traja ašpirujú na miesto budúceho riaditeľa ÚPN. K čomu môže podobná komisia dospieť? Prečo nepozval úrad vlády na odbornú diskusiu vedenie ÚPN, zástupcov historickej obce, cirkví, protikomunistického odboja či opozície? Napokon, keď ústav vznikal, jeho zakladateľ urobil pre jeho podporu presne to isté: navštívil kardinála Korca aj poslancov HZDS.
.nástup novej generácie
Zápas o budúcnosť ústavu je v mnohom zápasom o dedičstvo nebohého Jána Langoša. A tiež pokračovaním raz zápasu, inokedy hľadania toho správneho miesta ÚPN v spoločenskom živote. Langoš sa síce pred 8 rokmi pri založení inštitútu inšpiroval zahraničnými vzormi, predovšetkým poľským a nemeckým príkladom, ústav však založil najmä na svoj obraz. To znamená na pomedzí historickej vedy a politiky. Langoš chcel, aby sa ústav stal pôdou novej generácie mladých nekomunistických historikov a súčasne verejne angažovanou inštitúciou, ktorá produkuje filmy, knihy, ale aj užitočné spoločenské konflikty. Pre takýto projekt získal bývalý disident a ponovembrový politik slušný rozpočet, a podporu slovenských katolíkov aj židov, liberálov aj niektorých bývalých komunistov.
Dnes je mnohé z toho dávno preč. Ústav čelil počas Ficovej vlády silnému tlaku Vladimíra Mečiara a potom Jána Slotu. Neskôr prišiel o svoje sídlo na Námestí SNP a výsledkom je, že dodnes ho možno nájsť na viacerých miestach v prenajatých priestoroch. Pribudli vnútorné spory, ktoré spôsobili odchod niekoľkých pracovníkov (spomeňme aspoň Miroslava Lehkého, Patrika Košického či Jána Hlavinku). A prišli aj chybné rozhodnutia. Napríklad keď sa členom redakčnej rady rešpektovaného časopisu Pamäť národa stal problematický historik a apologét vojnového štátu Peter Mulík z Matice slovenskej. Ivanovi Petránskemu sa tak po biľagu nominácie s podpisom Jána Slotu (či skôr Jozefa Rydla) postupne zhoršoval imidž, ktorý je momentálne horší ako realita.
.daň za mladosť
Generácii mladých historikov, ktorí prišli do ústavu spolu s ním, niektorí vyčítajú prílišné sympatie so slovenským štátom alebo fakt, že si trúfli na diela, na ktoré nemajú. Je to však trochu komplikovanejšie. Nazvať to môžeme napríklad daňou za ich mladosť. Ak platí, že historici ÚPN by nemali byť bývalými členmi komunistickej strany či zväzáckymi funkcionármi, kto iní ako mladí ľudia prichádza do úvahy? Mladosť však so sebou nesie aj istú neskúsenosť. Navyše, muž, ktorý mal 29 a stal sa šéfom verejnej inštitúcie so 70 zamestnancami a rozpočtom vo výške 1,5 milióna eur, celkom logicky nestihol napísať veľké historické práce a ani sa nestihol naučiť manierom verejnej funkcie. A tam, kde chýbajú učitelia, treba byť aj tolerantnejší k študentom samoukom. No a napokon, od zlého imidžu je iba krok k tomu, že najväčšími a najhlasnejšími kritikmi ÚPN sú tí, ktorí jeho pôsobenie vôbec nesledujú a nepoznajú. Výsledkom je, že zatiaľ čo médiá riaditeľovi Petránskemu vyčítali prítomnosť Františka Vnuka vo vydaných memoároch Karola Sidora, viacerí renomovaní historici, ktorých s touto otázkou .týždeň oslovil, to vnímali presne naopak. Najmä keď vedia, že o Vnukovej prítomnosti nerozhodol ÚPN, ale vlastníci práv, ktorí tým podmienili vydanie knižného titulu. V podobných príkladoch by sme mohli pokračovať.
.zemko: nespreneveril sa
Pri posudzovaní kvality práce ÚPN majú určite väčšiu váhu názory odborníkov z iných inštitúcií než výstupy vládnej komisie. Aj preto sme sa na ich pohľad rozhodli opýtať štyroch historikov, ktorí sa venujú rovnakému obdobiu dejín, ako skúma tento ústav.
Milan Zemko z Historického ústavu SAV, ktorý bol v 60. rokoch redaktorom nekomunistického študentského časopisu ECHO, hovorí, že ÚPN je prínosom pre slovenskú historiografiu. Veľmi kriticky sa ohradzuje aj voči spomínanému výroku poslanca Viskupiča. „Je to holý nezmysel, dotyčný pán buď nevie o čom hovorí a je jednoducho ignorant, alebo vie, o čom hovorí, ale potom ja neviem, aký je jeho úmysel.“
Podľa Zemka ústav vydáva kvalitný časopis Pamäť národa a pozitívne hodnotí aj viaceré jeho publikácie. Pokiaľ ide o obdobie slovenského štátu, je podľa neho pomerne veľká časť produkcie venovaná protižidovským represáliám, čo považuje za pochopiteľné, keďže išlo o fyzickú likvidáciu podstatnej časti obyvateľstva. „Z hľadiska povahy režimu si bude treba ešte viac všímať represálie aj voči ostatným skupinám obyvateľstva, ktoré nesúhlasili s týmto režimom,“ dodáva Zemko.
Pokiaľ ide o obdobie po februári 1948, ústav podľa neho veľa urobil v oblasti prenasledovania katolíckej cirkvi. Mal by sa však ešte podrobnejšie venovať aj represáliám voči ostatným skupinám občanov až do 60. rokov.
Publikácie z dielne ÚPN majú z odborného pohľadu slušnú úroveň, aj keď sa medzi nimi nájdu aj také, nad ktorými si autori mohli ešte viac posedieť. „ Možno by bolo dobré, keby sa im podarilo získať historika na pomedzí strednej a staršej generácie, ktorý by mohol fungovať trochu ako korektor niektorých vecí. Aj časopis Pamäť národa prináša zaujímavé veci, ale nebolo by na škodu, keby jeho redakčná rada bola pestrejšia,“ tvrdí Zemko.
To, že viacerí z mladej generácie historikov v ÚPN sa zameriavajú najmä na pomerne krátke obdobie slovenského štátu, vníma Zemko s istým porozumením. Po desaťročiach, keď sa toto obdobie predstavovalo najmä v súvislosti s tragédiou Židov, vidí ako prirodzené, že historici sa začínajú zaujímať aj o niektoré iné aspekty tohto obdobia. „Skôr či neskôr sa ukáže, že aj toto treba robiť, pretože keď sa zameriate iba na represálie, nedokážete ich fungovanie vysvetliť bez ďalších súvislostí. Do akej miery to súviselo so strachom a do akej so súhlasom, a prečo bol ten súhlas,“ hovorí historik. Zemko si nemyslí, že je namieste označovať historikov v ÚPN za sympatizantov slovenského štátu tak, ako to niekedy robia ich kritici. To, čo môže niekedy vyzerať ako miernejší pohľad, nie je podľa neho dané ideologicky, ale skôr silnou snahou dištancovať sa od písania, aké tu bolo posledných štyridsať rokov. Keď sa tak deje za každú cenu, nesie to isté riziká.
Väčšina publikácií z dielne ÚPN je však podľa neho hodná prečítania a cenné je, že ústav buduje aj archív „oral history“. „Zostaňme vďační nebohému Jánovi Langošovi, že tento ústav založil. Po roku 2006 sa ÚPN pri všetkých výhradách, ktoré môžeme mať, rozhodne nespreneveril svojmu poslaniu,“ uzatvára historik Zemko.
.mičev: dalo by sa aj inak
O poznanie kritickejší k práci ústavu je riaditeľ Múzea SNP v Banskej Bystrici Stanislav Mičev. Podľa neho vznikol na politickú objednávku a tento typ výskumu sa dal robiť aj v inštitúciách, ktoré už existovali. „Netvrdím, že historici, ktorí tam pracujú, nie sú kvalitní, ani že produkcia je zlá, ale jej časť je trošku tendenčná,“ hovorí a dodáva, že niektoré hodnotenia nie sú urobené na základe striktného výskumu, ale sú ovplyvnené dobovým výkladom dejín. „ Ak do roku 1989 bolo nutné vykladať dejiny podľa ideológie, ktorá bola, teraz akoby sa všetko prevrátilo a všetko, čo bolo napísané predtým, bolo nanič. S delením historikov na tých, ktorí sú poznamenaní komunizmom, a tých nových, ktorí vyrástli na zelenej lúke, nesúhlasím. Bolo množstvo dobrých historikov, ktorí produkovali kvalitné práce aj pred rokom 1989, a potom v nich pokračovali aj po roku 1989,“ tvrdí Mičev.
Z jeho slov je zrejmé, že najväčšie výhrady má k prácam Martina Lacka, presnejšie k tomu, že sa tento mladý historik odhodlal na komplexné spracovanie takých zložitých tém ako SNP a Slovenská republika 1939-1945.
„Martin Lacko je podľa mňa ešte príliš mladý na to, aby mohol robiť syntézy. Trúfol si na to, dobre, ale aj by som si napríklad so svojimi skúsenosťami a vo svojich rokoch na syntézu typu Slovenská republika a SNP netrúfol. My sme robili syntézu o SNP, ale robilo to jedenásť autorov. Niektoré veci v týchto prácach sú potom unáhlené. Na syntézy jednoducho musí historik vyzrieť,“ myslí si Mičev.
Viaceré diela z produkcie ÚPN však šéf múzea SNP hodnotí pozitívne. Napríklad Kauza Imrich Sucký je podľa neho výborná kniha a vysoko hodnotí aj publikáciu Hlinkova garda 1938-1945.
Napriek tomu, že výklad dejín v podaní niektorých historikov ÚPN nie je podľa neho všeobecne prijímaný celou historickou obcou, proti jeho fungovaniu nič nemá. Aj keď by si vraj vedel predstaviť aj iné fungovanie historikov, ktorí tam pracujú. „Situácia, keď výskumný ústav podlieha niekomu inému, ako by mal, teda školstvu, alebo kultúre, podľa mňa nie je v poriadku,“ tvrdí Mičev.
.bystrický: sú prínosom
Podľa historika a bývalého riaditeľa Historického ústavu SAV Valeriána Bystrického je fungovanie ÚPN určite prínosom pre slovenskú vedu. Nejde podľa neho síce o nejaké vysoko nadpriemerné pracovisko, ale produkuje zaujímavé veci, ktoré sú akceptovateľné a on sám ich používa. Zvlášť oceňuje vydanie dvoch dielov dokumentov Tretia ríša a vznik Slovenského štátu a za vydarené považuje aj monografie o Hlinkovej garde a Hlinkovej mládeži. Za užitočné tiež pokladá, že ústav vydáva aj publikácie, ktoré nevznikli na jeho pôde, ale pre slovenských historikov sú cenné. Napríklad denníky politika Karola Sidora. „ Viem, že existujú výhrady, že vyšli s predslovom proľudáckeho historika Františka Vnuka, rozumiem im, ale ich samotný obsah je zaujímavý. Pre nás historikov je denník veľmi dôležitý. Je to okamžitá reakcia na udalosti.“
Aj Bystrický má problém s niektorými závermi historika Martina Lacka, v konečnom dôsledku však prácu UPN hodnotí skôr pozitívne. „Oceňujem jeho rolu najmä vo vydávaní dokumentov a dobových svedectiev; keď sa pokúšajú o syntézu udalostí, ako je SNP alebo obdobie slovenského štátu, tak to považujem za slovenský priemer. Ale to nie je málo...“ hovorí Bystrický.
.kamenec: ambiciózna generácia
Ivan Kamenec z Historického ústavu SAV hovorí, že aj keď nie so všetkými názormi historikov z ÚPN súhlasí, uznáva ich plné právo publikovať svoj názor, ak sa nedopúšťajú faktických omylov alebo neprípustných postojov. Z hľadiska faktografie prinášajú podľa neho práce a výskum ÚPN aj niektoré zásadne nové poznatky.
Za udalosť v pozitívnom zmysle považuje ich publikáciu Perzekúcie na Slovensku v rokoch 1938-1945. „Ide síce o tému, o ktorej sa písalo aj predtým, ale doteraz bol dôraz iba na rasových perzekúciách. Táto kniha okrem toho prináša aj závažné informácie o perzekúciách ostatného obyvateľstva. Napríklad za ich názory,“ vysvetľuje Kamenec.
Mladá generácia historikov podľa neho vždy začína kritikou a vymedzovaním sa voči svojim starším kolegom. Podobne sa vraj kedysi aj jeho generácia vymedzovala voči Danielovi Rapantovi. Historikov z ÚPN vníma ako príslušníkov ambicióznej, publikačne plodnej generácie, ktorá pozná archívy a snaží sa odraziť od tradície otcov a dedov. Niekedy však pri tom podľa neho s vaničkou vylievajú aj dieťa. Málo vraj poznajú slovenskú historiografiu zo 60. rokov či práce historika Ľubomíra Liptáka. „Používajú najmä literatúru vydanú po roku 1989. Tá je síce nepomerne kvalitnejšia, ale aj tak mám pocit, že dielo Liptáka a Prečana nebolo prekonané,“ tvrdí Kamenec.
Aké je teda jeho celkové hodnotenie ÚPN? „Chyba je, že ÚPN je pod kuratelou politických strán. Spôsobuje to problémy. Rozčúlil ma názor poslanca Viskupiča. Typický výrok politika, ktorý absolútne nepozná produkciu ÚPN a hovorí hlúposti. Nemusí so všetkým súhlasiť, ale nemôže takto hovoriť. ÚPN má svoje chyby a nedostatky, ako každý historik. Všetci sme nejako ovplyvnení a to sa odráža aj v prácach mladých historikov,“ myslí si Kamenec.
.ako ďalej?
Keďže ÚPN sa ani podľa relevantných historikov nijako nespreneveril svojmu poslaniu a slovenskej historickej diskusii skôr prospieva, ako škodí, politici by mali prestať v zákulisí snovať krátkodobé plány na jeho personálne ovládnutie. Ak im skutočne ide o budovanie pamäti národa, mali by sa ich úvahy uberať trochu iným smerom.
Spracovanie archívov a vydávanie dokumentov bolo dôležité a stále ešte nie je ukončené. Ak však chceme, aby hrôzy totality pochopili a odovzdávali ďalej aj ďalšie generácie, budeme im ich musieť približovať stále atraktívnejšou formou. Už na to nebudú stačiť len knižky, archívne dokumenty či filmy. Najrozumnejšie by bolo, keby sa ÚPN časom pretransformoval na moderné múzeum totalitných režim, teda na podobné múzeá, aké už fungujú vo viacerých postkomunistických krajinách. Jeho súčasťou by, samozrejme, bolo aj to, čo ÚPN robí teraz. Teda výskum, spracovanie archívov a vydavateľská činnosť.
Aby takéto múzeum bolo skutočne atraktívne, musí byť moderné, interaktívne, jednoducho zaujímavé. To znamená aj drahé. Podobné inštitúcie v Poľsku či v Maďarsku stáli stovky miliónov starých slovenských korún. Takáto investícia sa nedá uskutočniť bez toho, aby o nej rozhodli politici. Ak to teda so zachovaním pamäti národa myslia skutočne vážne, nemalo by im ísť len o miesta pre niekoľkých kamarátov.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.