Prezident Wałęsa sa spolu s Adamom Michnikom a ďalšími intelektuálmi a bývalými disidentmi ozval proti knihe, ktorá priniesla informáciu o tom, že Wałęsa pred vznikom Solidarity v 70. rokoch spolupracoval s poľskou ŠtB. Mladý historik Pawel Zyzak, ktorý knižku napísal, tvrdil, že Wałęsa bol agent s krycím menom Bolek. Bývalý vodca protikomunistickej Solidarity sa ostro ohradil a namiesto sporu o to, či bol alebo nebol agent, priamo spochybnil existenciu poľského Inštitútu národnej pamäti.
Niečo podobné sa stalo aj v Českej republike, keď tamojší Ústav pre štúdium totalitných režimov vydal prácu o vzniku Občanského fóra, kde označil výtvarníka Joska Skalníka za informátora ŠtB. Skalník bol priateľom Václava Havla a ten spolu s ďalšími disidentmi začal protestovať. Vznikla petícia, ktorá sa podpisovala na 20. výročie vzniku OF a okrem prezidenta Havla ju podpisom podporilo viacero významných intelektuálov, ktorí požadovali odvolanie riaditeľa ústavu Pavla Žáčka. Ten to označil za pokus cenzurovať prácu ústavu a začala sa mediálna vojna.
Podobne to bolo aj na Slovensku, keď niektorých ľudí, označených ako agentov a spolupracovníkov ŠtB, bránil pred súdom Ján Čarnogurský. Išlo napríklad o trnavského arcibiskupa Jána Sokola či bratislavského kňaza Antona Srholca. Bratislavský ÚPN sa však problému postavil čelom a súdne rozsudky zverejňuje priamo na svojej stránke.
V čom je vlastne problém? Zdá sa, že bývalí disidenti sa nechcú stotožniť s tým, že pamäť národa má byť synonymom archívnych zväzkov tajnej bezpečnosti. Napokon, ak má na podobné tvrdenie niekto morálne právo, tak sú to práve disidenti. A rovnako platí, že ak sa o zväzky vedie takýto zápas, tak to má aj užitočný dôsledok, ktorým je pripomínanie perfídnych metód komunistických zločincov. Nič z toho zmysel ústavov pamäti národa nespochybňuje. Omnoho viac týmto inštitúciám škodia vnútorné hádky a osobné spory, ktoré sú v Česku a Poľsku rovnako rozšírené ako u nás doma.
Niečo podobné sa stalo aj v Českej republike, keď tamojší Ústav pre štúdium totalitných režimov vydal prácu o vzniku Občanského fóra, kde označil výtvarníka Joska Skalníka za informátora ŠtB. Skalník bol priateľom Václava Havla a ten spolu s ďalšími disidentmi začal protestovať. Vznikla petícia, ktorá sa podpisovala na 20. výročie vzniku OF a okrem prezidenta Havla ju podpisom podporilo viacero významných intelektuálov, ktorí požadovali odvolanie riaditeľa ústavu Pavla Žáčka. Ten to označil za pokus cenzurovať prácu ústavu a začala sa mediálna vojna.
Podobne to bolo aj na Slovensku, keď niektorých ľudí, označených ako agentov a spolupracovníkov ŠtB, bránil pred súdom Ján Čarnogurský. Išlo napríklad o trnavského arcibiskupa Jána Sokola či bratislavského kňaza Antona Srholca. Bratislavský ÚPN sa však problému postavil čelom a súdne rozsudky zverejňuje priamo na svojej stránke.
V čom je vlastne problém? Zdá sa, že bývalí disidenti sa nechcú stotožniť s tým, že pamäť národa má byť synonymom archívnych zväzkov tajnej bezpečnosti. Napokon, ak má na podobné tvrdenie niekto morálne právo, tak sú to práve disidenti. A rovnako platí, že ak sa o zväzky vedie takýto zápas, tak to má aj užitočný dôsledok, ktorým je pripomínanie perfídnych metód komunistických zločincov. Nič z toho zmysel ústavov pamäti národa nespochybňuje. Omnoho viac týmto inštitúciám škodia vnútorné hádky a osobné spory, ktoré sú v Česku a Poľsku rovnako rozšírené ako u nás doma.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.