Stredná Európa Luboša Palatu

K milým povinnostiam otca takého malého futbalistu školského veku patrí nielen vidieť väčšinu, ak už nie všetky zápasy FC Klánovice, ale aj stať sa futbalovým fanúšikom. Pamätať si tak tridsiatku svetových hviezd, hlavné tímy Ligy majstrov, anglickej ligy, talianskej série A, španielskej ligy, nejakých tých Nemcov, Francúzov, Rusov. Pokiaľ si to otec aspoň v minimálnej miere naštuduje, má tú výhodu, že sa má so svojím synom, ktorý má štrnásť rokov, o čom baviť. A má aj určité plus oproti matke, s ktorou sa o futbale syn baviť nemôže, lebo, ako to tak býva, maminka futbalu takmer vôbec nerozumie.
V základnom delení českej futbalovej populácie na slávistov a sparťanov patrí môj syn k sparťanskej nadpolovičnej väčšine. Je to možno trochu v génoch, pretože, ako sme zistili, jeho osemdesiatročný praprastrýko má na Spartu permanentku. Mne sa našťastie darí ešte ligovým zápasom Sparty Praha vyhýbať, ale na zápasy reprezentácie chodíme, a tiež občas na nejaký ten pohárový zápas. Keď Sparta, vyradená slovenskou Žilinou, vypadla z Ligy majstrov, myslel som si, že je s pohárovými stretnutiami na tento rok pokoj. Ale nebol. Sparte sa totiž v druhej, takej tej nižšej klubovej súťaži, ktorá sa dnes nazýva Európska liga, podarilo postúpiť do jarných vyraďovacích bojov a v nich si vylosovať asi najlepší z klubov, aký v osudí bol – slávny anglický veľkoklub Liverpool. A z februárového stretnutia na pražskej Letnej sa stal nielen zápas roka, ale z hľadiska sparťanského fanúšika zápas niekoľkých rokov, ak nie rovno desaťročia. Trochu som sa bál, ako to bude s lístkami, pretože Liverpool je predsa len legenda a na Letnú sa zmestí len nejakých sedemnásťtisíc ľudí. Na moje šťastie však nasadila Sparta také vysoké ceny vstupeniek (pre majiteľov permanentky boli polovičné), že si to mnoho ľudí rozmyslelo. Tisícpäťsto stál najlacnejší lístok, ceny za najlepšie miesta sa šplhali k štyrom až šiestim tisícom. Hoci Liverpool si už dokázal vychovať svojich fanúšikov, ktorí kedysi patrili k najhorším v Európe a dnes sú, naopak, najlepší, pražská Letná vyzerala ako pri manévroch. Stovky ťažkoodencov, policajti na koňoch, nad hlavami vrtuľníky. Vstupenky boli na meno a dátum narodenia, a kto si nevzal pas alebo občianku, ten mal smolu, takže aj môj štrnásťročný Jakub so sebou musel mať biometrický pas vybavený pre americké vízum.
Bolo okolo nuly, chvíľami mrholilo, horúci, alkoholický i nealkoholický, punč došiel už po prvej prestávke, takže to aj v zimnej bunde a v horolezeckých topánkach bolo na chrípku. Možno práve kvôli zime prišiel Liverpool bez najväčších hviezd, navyše, niekoľko skvelých hráčov tesne predtým predal a iní, novo kúpení, ešte nesmeli nastúpiť. Aj tak nebol na štadióne takmer nikto, kto by bol čo i len dúfal vo víťazstvo Sparty. Česká liga za veľa nestojí, Sparta po jesennej sezóne predala svojho najlepšieho strelca a poradiť si s Liverpoolom by bol podobný zázrak, ako keby tá vaša Žilina porazila Chelsea, čo, ako vieme, neporazila.
Ale zázrak sa takmer stal. Sedeli sme v prvom polčase za liverpoolskou bránou a bola to napodiv ona, do ktorej mohol niekoľkokrát padnúť gól. Jeden sme tam už-už videli, keď do strely mieriacej do prázdnej brány skočilo hlavou dopredu niekoľko liverpoolskych obrancov. Zápas sa nakoniec skončil nula-nula a aj to stačilo na nadšený potlesk sparťanských fanúšikov, medzi nimi aj môjho syna. Bol to zvláštny pocit, že aj klub českej ligy dokáže uhrať remízu s jedným z najslávnejších a najlepších klubov Premier League a sveta. Pocit, ktorý stál za tie tri tisícky korún. Zvlášť, keď ho s vami zažije ešte stále malý sparťanský fanúšik a futbalista.

Autor je redaktor Lidových novín.