Zatiaľ čo kedysi sa umelci šikovali do skupín najmä v snahe preraziť či presadiť nový smer, v druhej polovici dvadsiateho storočia nájdeme skôr skupiny spájajúce ľudí nie na základe toho, ako a čo robia, ale častejšie na základe toho, prečo to robia.
Ak sa opýtame, čo urobilo z Galandovcov skupinu, nenájdeme odpoveď iba v ich obrazoch. Musíme sa pozrieť na kontext a dobu, v ktorej žili. Dobu, v ktorej Galandovci ako rytieri na bielych koňoch povstali proti valu šedi, formalizmu a lži socialistického realizmu a nakoniec víťazne prerazili cestu slobodnému modernému maliarstvu u nás. Expozícia pripravená Galériou mesta Bratislavy je pokračovaním minuloročnej výstavy. Na rozdiel od predošlej mapuje obdobie po roku 1969 a rovnako ako predošlá je nevšedným zážitkom. Normalizácia znamenala koniec Galandovcov ako skupiny, ale rozhodne neprinesla koniec Galandovcov ako slobodných individualít a tvorcov.
Úvod výstavy patrí Vladimírovi Kompánkovi. Spôsob, akým Kompánek dokázal maľovať slovenskú dedinu, je jedinečný. Kompánek zachytil v modernej výtvarnej podobe esenciu Slovenska, ktoré dnes už neexistuje, ktoré však tak alebo onak definuje, kým a čím sme dnes. Priestoru dominujú jeho dva koníky, do znaku skrátené maľby autora, ktorý si vytvoril svoj vlastný jazyk a hovorí ním plným hlasom. A navyše hlasom, ktorý nie je monotónny. Oproti čistote v znaku stvárnených Koníkov stojí bujarosť a telesnosť Fašiangov, a oproti nim zase nepatetická tichá krása Rajeckých humien.
S veľkým zjednodušením by sa dalo povedať, že tak, ako Kompánek zachytil slovenský vidiek srdcom, spodobil ho Milan Laluha rozumom. Jeho konštrukcie plôch sa pohybujú od červenej ikonickej robustnosti obrazu Za dedinou, ktorý má vďaka dôslednej geometrickej stavbe pevnosť monolitu, až po abstraktnú, a tak trochu krehkú Jeseň, výnimočne nie červenú, stojacu na druhej strane.
Práce Milana Paštéku sú vystavená v dvoch miestnostiach. V prvej sú veľké obrazy štylizovaných figúr vytvorených z veľkých farebných plôch. Miestnosti dominuje obrovská matriarchálna Rodina. Chodci z roku 1979 sú nadčasovou momentkou z ulice, ktorá mohla byť pokojne urobená dnes. Na viacerých obrazoch sú spolu muž a žena, muž vždy v obleku, žena nahá alebo takmer nahá. Druhá miestnosť, s prácami z 80. rokov, je smutnejšia. Z figúr sa stávajú torzá a priestor začína byť klaustrofobicky tesný. Je tu i jeden z mála politicky explicitných obrazov na výstave. Namiesto zlatého teľaťa červená krava a názov 70 rokov od výstrelu Aurory. Paštékove obrazy sú doplnené sochami Pavla Tótha. Vysoká postava z bronzu s bujarým pozadím stojí v strede miestnosti a hľadí na Vlny na Jadrane, synonymum povolenej exotiky tých čias. Tu, v tejto izbe, to na človeka príde, aké boli 80. roky hnusné, prázdne a beznádejné. V ďalšej miestnosti vás hneď, ako do nej vstúpite, omráči expresívna, mäso obnažujúca maľba Rudolfa Krivoša. Na obrazoch stoja proti sebe detailne vyhotovené chladné úryvky zo sveta okolo nás, kombinované s ružovočervenou zmesou oblín, vypuklín a priehlbín telesnosti. Od konca 80. rokov sa zásadne mení Krivošova paleta. Všetko je tónom hnedej farby a postavy pri zátišiach pripomínajú viac ako živé bytosti hrdzavejúce telá zaseknutých robotov.
Záver výstavy patrí maľbám – kolážam Andreja Barčíka a sochám Andreja Rudavského. Barčík posúva význam slova koláž. Jeho Ženský akt zozadu z roku 1974 nie je skladačkou nájdených fragmentov, ale objektom vytvoreným z maľby, v podobe siluety vyrezaných a namaľovaných dosiek, vystupujúcich nad plochu obrazu. Rudkavského Medailón mojej mamy alebo kompaktnejšia Slovenka nás oblúkom vracajú tam, kde sa výstava s Kompánkom začala. Výstava, ktorú sa oplatí navštíviť aj dvakrát, je inštalovaná v Mirbachovom paláci GMB a potrvá do 3. apríla. Kurátorom výstavy je Ján Kukal. Autor je fotograf.
Úvod výstavy patrí Vladimírovi Kompánkovi. Spôsob, akým Kompánek dokázal maľovať slovenskú dedinu, je jedinečný. Kompánek zachytil v modernej výtvarnej podobe esenciu Slovenska, ktoré dnes už neexistuje, ktoré však tak alebo onak definuje, kým a čím sme dnes. Priestoru dominujú jeho dva koníky, do znaku skrátené maľby autora, ktorý si vytvoril svoj vlastný jazyk a hovorí ním plným hlasom. A navyše hlasom, ktorý nie je monotónny. Oproti čistote v znaku stvárnených Koníkov stojí bujarosť a telesnosť Fašiangov, a oproti nim zase nepatetická tichá krása Rajeckých humien.
S veľkým zjednodušením by sa dalo povedať, že tak, ako Kompánek zachytil slovenský vidiek srdcom, spodobil ho Milan Laluha rozumom. Jeho konštrukcie plôch sa pohybujú od červenej ikonickej robustnosti obrazu Za dedinou, ktorý má vďaka dôslednej geometrickej stavbe pevnosť monolitu, až po abstraktnú, a tak trochu krehkú Jeseň, výnimočne nie červenú, stojacu na druhej strane.
Práce Milana Paštéku sú vystavená v dvoch miestnostiach. V prvej sú veľké obrazy štylizovaných figúr vytvorených z veľkých farebných plôch. Miestnosti dominuje obrovská matriarchálna Rodina. Chodci z roku 1979 sú nadčasovou momentkou z ulice, ktorá mohla byť pokojne urobená dnes. Na viacerých obrazoch sú spolu muž a žena, muž vždy v obleku, žena nahá alebo takmer nahá. Druhá miestnosť, s prácami z 80. rokov, je smutnejšia. Z figúr sa stávajú torzá a priestor začína byť klaustrofobicky tesný. Je tu i jeden z mála politicky explicitných obrazov na výstave. Namiesto zlatého teľaťa červená krava a názov 70 rokov od výstrelu Aurory. Paštékove obrazy sú doplnené sochami Pavla Tótha. Vysoká postava z bronzu s bujarým pozadím stojí v strede miestnosti a hľadí na Vlny na Jadrane, synonymum povolenej exotiky tých čias. Tu, v tejto izbe, to na človeka príde, aké boli 80. roky hnusné, prázdne a beznádejné. V ďalšej miestnosti vás hneď, ako do nej vstúpite, omráči expresívna, mäso obnažujúca maľba Rudolfa Krivoša. Na obrazoch stoja proti sebe detailne vyhotovené chladné úryvky zo sveta okolo nás, kombinované s ružovočervenou zmesou oblín, vypuklín a priehlbín telesnosti. Od konca 80. rokov sa zásadne mení Krivošova paleta. Všetko je tónom hnedej farby a postavy pri zátišiach pripomínajú viac ako živé bytosti hrdzavejúce telá zaseknutých robotov.
Záver výstavy patrí maľbám – kolážam Andreja Barčíka a sochám Andreja Rudavského. Barčík posúva význam slova koláž. Jeho Ženský akt zozadu z roku 1974 nie je skladačkou nájdených fragmentov, ale objektom vytvoreným z maľby, v podobe siluety vyrezaných a namaľovaných dosiek, vystupujúcich nad plochu obrazu. Rudkavského Medailón mojej mamy alebo kompaktnejšia Slovenka nás oblúkom vracajú tam, kde sa výstava s Kompánkom začala. Výstava, ktorú sa oplatí navštíviť aj dvakrát, je inštalovaná v Mirbachovom paláci GMB a potrvá do 3. apríla. Kurátorom výstavy je Ján Kukal. Autor je fotograf.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.