Ak sa podarí polícii dokázať, že neznáma osoba – v záujme získania fotografií použiteľných v novinách – naozaj omámila psa ministerky Tomanovej, aby v jej záhrade mohla fotografovať, ide o odsúdeniahodnú záležitosť, hoci v porovnaní s kauzou Hedvigy Malinovej predsa len podstatne menej vážnu.
Štvrtý september 2007 však môže vojsť do dejín slovenskej žurnalistiky bez ohľadu na to, ako to naozaj v tej záhrade bolo. A to preto, že predseda slovenskej vlády zvolal mimoriadne zasadnutie vlády s jediným bodom programu: Stanovisko vlády SR k podozreniam z neetických a nezákonných praktík niektorých printových a elektronických médií. Tak vážne ešte na Slovensku nebolo, aby o novinárskej obci musela zasadať vláda, a to dokonca ani v čase, keď tajná služba sledovala a zastrašovala novinárov alebo v čase, keď premiér trpel pocitom, že jeho úspechy ničí akási skupinka obsahujúca aj šéfredaktora vplyvného denníka.
Vláda na mimoriadnom zasadaní skonštatovala, že sa objavujú podozrenia z hrubého porušovania zásad novinárskej etiky. Vo svojom stanovisku citovala týždenník Žurnál, ktorý poslúžil ako hlavný dôkaz toho, že korupcia novinárov existuje. „Ide predovšetkým o prípady poskytovania neoprávnených peňažných a nepeňažných výhod novinárom súkromnými obchodnými spoločnosťami...“ Zvláštne však je, že Žurnál cituje iba nemenovaného ekonomického novinára. Ten hovorí o tom, že mu boli ponúkané od jednej poisťovne komentáre či články, pod ktoré by sa podpísal a dostal by za to mesačný paušál 20-tisíc korún. Problém je, že Žurnál neuvádza ani meno novinára, ktorý ponuku dostal (pritom z textu vyplýva, že ju zrejme odmietol), ani názov poisťovne, ktorá ponuku mala urobiť. A tak tento „dôkaz“, ktorý premiér Fico použil už v televíznej debate a aj v stanovisku vlády, pôsobí dojmom „jedna pani povedala“. Môže to byť pravda, ale aj nemusí. Takisto ako môže byť pravda, že Tomanovej psa uspal omamnými prostriedkami bulvárny fotograf, alebo sused, ktorému prekážalo jeho nočné brechanie.
Takže „jedna pani povedala“ – a bolo z toho mimoriadne zasadnutie vlády. Ako sa asi pri tej správe cítila Hedviga M.?
.eva Čobejová
Štvrtý september 2007 však môže vojsť do dejín slovenskej žurnalistiky bez ohľadu na to, ako to naozaj v tej záhrade bolo. A to preto, že predseda slovenskej vlády zvolal mimoriadne zasadnutie vlády s jediným bodom programu: Stanovisko vlády SR k podozreniam z neetických a nezákonných praktík niektorých printových a elektronických médií. Tak vážne ešte na Slovensku nebolo, aby o novinárskej obci musela zasadať vláda, a to dokonca ani v čase, keď tajná služba sledovala a zastrašovala novinárov alebo v čase, keď premiér trpel pocitom, že jeho úspechy ničí akási skupinka obsahujúca aj šéfredaktora vplyvného denníka.
Vláda na mimoriadnom zasadaní skonštatovala, že sa objavujú podozrenia z hrubého porušovania zásad novinárskej etiky. Vo svojom stanovisku citovala týždenník Žurnál, ktorý poslúžil ako hlavný dôkaz toho, že korupcia novinárov existuje. „Ide predovšetkým o prípady poskytovania neoprávnených peňažných a nepeňažných výhod novinárom súkromnými obchodnými spoločnosťami...“ Zvláštne však je, že Žurnál cituje iba nemenovaného ekonomického novinára. Ten hovorí o tom, že mu boli ponúkané od jednej poisťovne komentáre či články, pod ktoré by sa podpísal a dostal by za to mesačný paušál 20-tisíc korún. Problém je, že Žurnál neuvádza ani meno novinára, ktorý ponuku dostal (pritom z textu vyplýva, že ju zrejme odmietol), ani názov poisťovne, ktorá ponuku mala urobiť. A tak tento „dôkaz“, ktorý premiér Fico použil už v televíznej debate a aj v stanovisku vlády, pôsobí dojmom „jedna pani povedala“. Môže to byť pravda, ale aj nemusí. Takisto ako môže byť pravda, že Tomanovej psa uspal omamnými prostriedkami bulvárny fotograf, alebo sused, ktorému prekážalo jeho nočné brechanie.
Takže „jedna pani povedala“ – a bolo z toho mimoriadne zasadnutie vlády. Ako sa asi pri tej správe cítila Hedviga M.?
.eva Čobejová
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.