Temnou melanchóliou

Návrat k hudbe osemdesiatych rokov znamenal širšie znovuobjavenie synthpopu a novoromantizmu (typu Depeche Mode alebo Duran Duran). Postpunk a new wave (na čele s legendami Joy Division, respektíve New Order) rovnakého obdobia sa teší popularite už dlhší čas a čoraz viac sa približuje k mainstreamu. Temnota, motívy gotiky, až paranoidnej psychedélie sa taktiež dostali do popredia a pretransformovali sa do zvláštneho synteticko-rockového hybridu, ktorý nemožno zaškatuľkovať do jedného žánru. Hudobný svet sa tak dočkal napríklad plodnej umelkyne Zola Jesus pokračujúcej v stopách Siouxsie Sioux a Nico, švédskej teatralistky Fever Ray či austrálskej dvojice Tamaryn. Okrem toho Britániu valcovali prinavrátení, krautrockom ovplyvnení Portishead a art-rockeri These New Puritans. Na túto vlnu naskočili pred vyše rokom aj Esben and the Witch.

Toto britské trio je pomenované podľa desivej dánskej rozprávky, z ktorej si vzali nielen názov, ale aj atmosféru temnoty a tajomnosti. V rodnom Anglicku získali ich nezávisle vydané EP-čka veľmi pozitívne reakcie, takže ich prvý štúdiový album predchádzali veľké očakávania. Už od počiatku umne kĺbia chytľavosť a inteligentnú jednoduchosť s epickejšími a komplikovanejšími plochami, ktoré pôsobia prístupne, no súčasne umelecky a prepracovane. Kombinácia expresívnych ženských vokálov s navrstvenými, hlučnými gitarovými plochami a chladnou elektronikou nasadila latku vysoko a taktiež množstvo kvalitných albumov ich súčasníkov postavilo trojicu pred náročnú úlohu: prekonať samých seba. Zvládla trojica predefinovať svoju hudbu a vytvoriť na debute Violet Cries symbol súčasnej gotickej generácie? Alebo sú len ďalšou preceňovanou skupinou predstierajúcou temnotu a záhadnosť?

Album je v prvom rade konceptuálnym dielom. Aj keď obsahuje niekoľko skladieb (vražedne temné single Marching Song a Warpath), ktoré fungujú aj samostatne a predstavujú individuálnu časť príbehu, najsilnejší účinok dosahuje ako celok. Trio rozpráva príbeh boja: nezvrátiteľného, krvavého, fatálneho a smrteľného. Je to bitka lásky, v ktorej nikto nezvíťazí; je to boj s vlastným ja, ktoré hľadá niečo dokonalejšie ako vlastné zraniteľné telo a krehkú dušu; je to vojna racionality a zdravého rozumu voči emocionálnej a vášnivej časti mysle. Tieto boje majú isto svoju príčinu a nejakú fyzickú podobu, trio z juhozápadného Anglicka ich však premieta do metaforickej a abstraktnej roviny. Zobrazujú vojaka, bojové pole a krv; on však nikdy neuvidí svojho nepriateľa, zbrane a vojská. Jeho protivníkom je totiž on sám.

Takýto symbolický príbeh sa môže zdať veľmi banálny, až zbytočne doslovný či naivný. Aj keď sa Esben and the Witch berú až nebezpečne vážne a ich temnota je všetko, len nie ľahká, módna gotika, dá sa im uveriť oveľa ľahšie ako podobným skupinám.

Veľkým plusom albumu sú jeho lyrické texty, ktoré využívajú rôzne anarchizmy, neočakávané rýmy a originálnu štruktúru, ktorá sa málokedy orientuje podľa zaužívanej formy strofa-refrén-most. Namiesto toho sú akýmsi myšlienkovým pásmom bežiacim neustále vpred. Oproti starším EP-čkám je sklamaním fakt, že najdlhšia skladba má len okolo šiestich minút, a album tak obsahuje menej epiky a postrockovej progresivity. Niektoré kratšie skladby pôsobia nedotiahnuto a napriek vynikajúcemu zvuku v nich absentuje niečo navyše k zaujímavému motívu. Čistá produkcia a pestrosť zvukových plôch však tieto mínusy zručne kompenzuje. 

Chytľavosť niektorých skladieb by ich mohla posunúť bližšie ku kvalitnému popu (podobne ako nedávno The xx), no ambiciózna a netradičná konceptuálna štruktúra môže veľa potenciálnych poslucháčov odradiť. Na to, že je Violet Cries debutom, preukazuje prekvapivú odvahu a prepracovanosť a hoci sa pravdepodobne nedostane medzi elitu alternatívneho popu, po niekoľkých rokoch má šancu stať sa kultovým. Je to totiž hudba vyžadujúca čas, pozornosť, trpezlivosť a otvorenosť. Odmenou je fascinujúci výlet temnou melanchóliou.