Neviem, podľa čoho sa kto rozhoduje, láska k budovám, tzv. budovizmus, je však veľkolepá. A zrazu toto. Beďatš sa preslávil medzi odbornou verejnosťou vyhlásením, že by najradšej zbúral trenčiansky hrad. Všetko zhadzuje tento Beďatš, aj keď vykopali v Trenčíne studňu z nejakého storočia a pekne ju vybetónovali, aj z toho sa smial a povedal, že keď chcú, o pár metrov nájdu ďalšiu a potom ďalšiu, lebo tam boli domy (aj stromy, všade kde sú domy by mali byť aj stromy, aby pekná hymnická pesnička Zima zima tu je mala vždy pravdu). A pri domoch bývali studne, lebo vovovod vraj neexistoval. Čím by som ešte uľahčil Martinovi jeho nástup do funkcie? Myslím, že tým hradom som to pekne rozohral, toho sa už chudák nezbaví. Zvlášť v takom zvláštnom meste, ako je Trenčín. Najväčšia koncentrácia dychoviek, voličov HZDS, čiže teraz Smeru, vojenské centrum (všetko to so sebou súvisí), zároveň však aj presný opak, parádne mesto s úžasnými ľuďmi. Ako to vlastne bolo s tým hradom? Bedly by, samozrejme, nikdy tento náš skvost, na ktorý sme právom hrdí, nebúral, to som si vymyslel. Len raz mal takú peknú úvahu, ako sa všetci utiekame k tej nádhere na kopci, ako sme pyšní na niečo, za čo nemôžeme (zreštaurovaný múr už spadol, vydržal asi dvadsať rokov, tie pôvodné ostali), ako sa vždy, keď je nejaký problém, otočíme hore a povieme, aký máme pekný hrad. A ako tento náš prístup brzdí všeličo. (Namiesto akejkoľvek stavby sa dá dosadiť čokoľvek, podobne za Trenčanov.) Zahľadení na hrad počúvame dychovku a povely, milujeme autority a „vhodne“ volíme – to už prekladám ja. Som si istý, že na funkciu trenčianskeho hlavného architekta je Martin Beďatš ako stvorený. Som zvedavý, ako dlho to vydrží. O hrad sa báť nikto nemusí, Bedly sa však celý život pozerá nielen hore, ale aj pod nohy a okolo seba. Váži si tradície – ako málokto – ale pozerá sa s otvorenou hlavou aj na súčasné dianie. Tiež ako málokto. Drž sa, Egus.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.