Vaše otázky ma však nasmerovali na úplný začiatok môjho hľadania a nachádzania hudby, s ktorou som zostala navždy prepojená. Je to albun kanadskej pesničkárky Joni Mitchellovej, LP Blue (Reprise 1971).
Tento album je pre mňa zásadný a výnimočný vo všetkom. Umožnil mi vojsť do nových priestorov hudby, vnímať ju v jej nevídanej krehkosti a sile, pochopiť dokonalosť v jednoduchosti, žasnúť nad originálnym a neopakovateľným hlasom (falzet prechádzajúci s ľahkosťou motýľa do plného hlasu), ktorým Joni Mitchellová maľuje obrázky zo svojho zažitého i vysnívaného sveta v textoch, ktoré by pokojne obstáli aj ako básne, ale s hudbou sú ešte pôvabnejšie a údernejšie.
Mala som sedemnásť rokov, keď som spomínaný album Blue počula prvýkrát. Hneď som vedela, že je to láska na celý život. A či ho počúvam dodnes? Áno! Taká hudba nevzniká každý deň. Myslím, že pri jej zrode musela stáť nejaká múdra, neviditeľná bytosť z vesmíru, ktorá v nestráženej chvíli priliala „esenciu večnosti“, aby dielko zostalo navždy pôsobivé, ozajstné a silné.
Joni Mitchellová vydala množstvo skvostných albumov. Vždy si ich rada vypočujem. Milujem jej platne Hejira, Night Ride Home, Turbulent Indigo, Taming The Tiger, Both Side Now, The Hissing of Summer Lawns, Shadows And Light.
Všetko, s čím sa človek stotožní, alebo v čom nachádza súvislosť so sebou, ho v istom zmysle určite ovplyvní. Je to nepochybne aj môj prípad, keď som sa dostala k Blue.
Soňa Horňáková je slovenská pesničkárka, ktorá na hudobnej scéne pôsobí už od polovice 70. rokov. Nahrala sedem radových albumov, z ktorých posledný je Santa Barbara (Slnko Records) v roku 2010.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.