V mene starej vlasti

Zdá sa, že žijeme v časoch, v ktorých sa otázky kladú tak, aby si ten, čo sa pýta, mohol na ne sám odpovedať. Áno, je to druh rečníckych otázok a je preto pochopiteľné, že si ich kladú a aj si na ne pohotovo odpovedajú najmä politici, prípadne politickí publicisti.

V súvislosti s prijatím maďarského zákona o udeľovaní občianstva a so slovenskou reakciou naň (vo Ficovom aj inom variante) si napríklad predseda Mostu-Híd Béla Bugár, ale aj iní politici vládnej koalície, spolu s publicistami, opakovane kladú otázku, prečo by za zlý, v EÚ neštandardný maďarský zákon mali byť trestaní tí slovenskí občania maďarskej (alebo aj inej) národnosti, ktorí by na základe tohto zákona získali maďarské občianstvo. Teda bez toho, aby spĺňali štandardné predpoklady na získanie iného občianstva, predovšetkým dlhodobý pobyt na území susednej krajiny.

Predstava akokoľvek trestaných spoluobčanov, bez ohľadu na národnosť, znepokojuje, samozrejme aj mňa, „demokratického nacionalistu“, ako by ma možno nazval podpredseda vlády, ktorý má ochranu všetkých menšín v pracovnej náplni. A predsa neodolám, a položím sebe aj komukoľvek inému otázku, ktorá, tak sa mi zdá, doteraz nezaznela:  Ak je maďarský zákon o udeľovaní občianstva taký zlý, neštandardný, ba hlúpy a na slovenskej strane hraníc žijú slobodní a uvážliví občania (opäť bez ohľadu na ich národnosť), prečo by títo naši občania mali dobrovoľne prijať cudzie štátne občianstvo podľa takého nepodareného zákona? Ak sa ich zmocnila neodbytná túžba získať občianstvo susednej krajiny, môžu sa predsa rozhodnúť pre takú formu jeho získania, za ktorú ich nikto na svete nebude môcť nijako haniť, nehovoriac o trestaní.

A pripojím ešte jednu otázku. Prečo dnešná maďarská vládnuca garnitúra tak neodolateľne túži získať čudným spôsobom nových občanov zo starých uhorských území a tým ich fakticky integrovať do „starej vlasti“? A to, prirodzene, ponad dnes a desaťročia platné medzinárodne uznané hranice? Pochybujem, že je tým dôvodom len to, aby takto získali nových a dlhodobo spoľahlivých voličov, čo im má umožniť nová ústava, ktorá údajne rozšíri maďarské volebné právo všetkými zahraničnými azimutmi. Ani získanie maďarského pasu nemôže predsa zaručiť volebnú vernosť nových občanov, najmä ak by vývin v anyaországu nenapredoval nádejným smerom. 

Človeku sa núka odpoveď smerujúca k jednej zo „spoľahlivých“ tradícií maďarskej politiky posledného storočia – k tradícii viac či menej zreteľného, prípadne zahaleného revizionizmu, objímajúceho všetkých potomkov bývalých Uhrov podľa štátnej príslušnosti, bez ohľadu na národnosť či materinský jazyk. A takým môžem byť, namôjveru, aj ja sám.

Obidvaja moji rodičia sa narodili ako uhorskí štátni občania a matka vedela komunikovať aj po maďarsky, ja sám som síce prišiel na svet ako občan tej prvej Slovenskej republiky, no cez rodičov mám predsa väzbu na Uhorsko (pre Maďarov Magyarország, kedysi aj dnes) a s kúskom usilovnosti by som sa vari dokázal naučiť niekoľko vlastenecky znejúcich konverzačných viet v znesiteľnej maďarčine. Z histórie totiž viem, že Maďari v starom Uhorsku, ale aj neskoršie, vedeli oceniť nielen Maďarov rodom, ale aj tých, čo si  maďarstvo osvojili, takpovediac, srdcom a duchom. Mimochodom, nám Slovákom taký postoj k Neslovákom nie je veľmi vlastný. Aj na našu škodu.

Ak náhodou posledný odsek kohokoľvek z nejakého dôvodu znepokojil, môžem ho ihneď upokojiť. Nehodlám nijakým spôsobom testovať silu a dosah onoho nedobrého, ba vraj – horribile dictu – hlúpeho maďarského zákona o udeľovaní občianstva ponad platné hranice. S takým zákonom to totiž môže skončiť ako s darovaným granátom, ktorý naraz exploduje v rukách darcových aj obdarovaného.