Podľa tejto správy je staronový premiér tejto medzinárodne neuznanej odštiepeneckej srbskej provincie Hashim Thaci jedným z najvýznamnejších protagonistov mafie a je spájaný aj s pašovaním ľudských orgánov. Marty i Arlacchi vedia, o čom hovoria.
Ich vyjadrenia sa nečakane, takmer tri roky po vyhlásení nezávislosti Kosova a dvanásť rokov po intervencii NATO, ktorej súčasťou bolo bombardovanie územia Srbska bez súhlasu OSN, ocitli na prvej strane svetovej tlače. Žiaľ, práve súčasné reakcie väčšiny mainstreamových médií mimoriadne zaváňajú pokrytectvom. Pritom nejde o žiadne senzačné odhalenia.
Fakty o zapojení kosovských špičiek do organizovaného zločinu boli publikované prvý raz dávno pred vyhlásením kosovskej nezávislosti, aj keď západní politici i medzinárodné mierové sily ich blahosklonne ignorovali.
Politická propaganda, zdôvodňujúca potrebu zásahu NATO proti Juhoslávii v roku 1999, ale aj podporu nezávislosti Kosova, ignorovala tiež okolnosti srbského odmietnutia mierovej dohody z Rambouillet, záhadné odvolávanie svedeckých výpovedí i oficiálne správy nemeckých policajných orgánov, potvrdzujúcich prepojenosť kosovského politického exilu a kriminálneho podsvetia.
Uvedené fakty sa dnes už zdajú banalitami. Zostávajú však otvorené otázky. Napríklad kto boli koneční príjemcovia ľudských orgánov, pašovaných z Kosova, a na akých účtoch končia peniaze z kriminálnych transakcií? Je možné, že by politické špičky štátov EÚ a USA o spojení kosovských politických elít s podsvetím nevedeli? Aké záujmy sledovali, keď týmto politikom otvorili cestu do európskych inštitúcií? V mene akých záujmov mlčky tolerujú obchod s drogami, ktoré ohrozujú ich vlastné obyvateľstvo? V mene akých záujmov bol vyvíjaný masívny nátlak na uznanie Kosova bez toho, že by boli splnené štandardy v oblasti demokratizácie, demilitarizácie a dekriminalizácie? Prečo sú tolerované vyjadrenia albánskeho prezidenta Saliho Berishu o národnej jednote Albánska a údajne multietnického Kosova?
Kauza Kosova, ktorého nezávislosť bola uznaná väčšinou západných štátov pri ignorovaní základných noriem medzinárodného práva, je v prvom rade problémom európskych elít, problémom politiky podivných štandardov. Dôsledky doterajšieho mlčania bude Európa znášať skôr či neskôr – nielen v podobe expanzie organizovaného zločinu, tentoraz krytého diplomatickou imunitou, ale aj neznášanlivého nacionalizmu, nie nepodobného nacionalizmu Slobodana Miloševiča.
Autor je pracovníkom Ústavu politických vied SAV.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.