Ja, ktorá som nikdy nemohla kričať a plakať na verejnosti šťastím, že skončila doba autoritarizmu, v ktorej sa som sa už narodila, vás uisťujem, že by sa správala úplne rovnako. Zostala by som bez slov, neschopná hovoriť, objala by som sa s ostatnými a cítila by som sa tak ľahučko, akoby mi práve z pliec spadla obrovská záťaž.
Nikdy som nezažila revolúciu, a už vôbec nie občiansku revolúciu, ale tento týždeň aj napriek opatrnosti oficiálnych médií cítim, že Suezský kanál a Karibské more nie sú také vzdialené a také rozdielne miesta.
Zatiaľ čo v Egypte sa mladí organizovali cez Facebook, my sme s napätím sledovali video, ktoré preniklo na verejnosť, s prednáškou kyber-policajta, pre ktorého sociálne siete ako Facebook predstavujú „nepriateľa“.
Dobre robí. Tento cenzor kilobajtov spolu s jeho šéfmi majú strach z virtuálnych miest, kde sa my jednotlivci môžeme stretať a zbaviť sa štátnej, straníckej a ideologickej kontroly.
Keď čítam slová mladého muža Waela Ghonima, ktorý povedal, že ak „chcete slobodný štát, dajte mu internet!“, rozumiem tej prehnanej opatrnosti našich vládcov, vždy keď ide o to, umožniť nám pripojenie k internetu. Zvykli si na informačný monopol, na reguláciu informácií, ktoré sa k nám dostávajú a na reinterpretáciu všetkého, čo sa deje vnútri aj za našimi hranicami. Teraz už, vďaka príkladu z Egypta, dobre vedia, že každý jeden krok, ktorý nám dovolia urobiť v kyberpriestore, nás približuje k Tahríru. Približuje nás k chvejúcemu sa námestiu a diktátorovi, ktorý práve rezignoval.
Autorka vyštudovala filozofiu a žije v Havane na Kube. Založila blog s názvom Generácia Y, inšpirovaný menami, v ktorých je ypsilon. Ako sama tvrdí, ide o ľudí narodených v 70. a 80. rokoch na Kube, poznačených školou v prírode, ruskými kreslenými seriálmi, nelegálnymi útekmi z krajiny a frustráciou.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.