Revolúcie v arabskom svete sú najviditeľnejším prejavom štrajku kolektívnej duše. Ale je tu ešte aj čosi iné – individuálna nespokojnosť sa nejako začala prejavovať. Ako inak si mám vysvetliť teraz už desiatky mailov, kde ma mladí ľudia z rôznych kútov Čiech a Slovenska žiadajú, aby som im pomohla odísť do Nepálu, zmeniť ich život a zasvätiť ho niečomu zmysluplnému, napríklad pomáhaniu deťom? Stalo sa to z ničoho nič, práve vtedy, keď vypukli prvé nepokoje v arabských krajinách. Ako keby sa ľudia, ktorí boli dlho dusení, začali prejavovať. Ako keby zrazu vznikla odvaha vystúpiť z klietky von. Kde vznikla? Ako? Prečo teraz? Čím viac sa nad tým zamýšľam, tým viac sa mi potvrdzuje moja teória o kolektívnej duši. Niečo, nejaké vlákno nás všetkých prepája. Existuje niečo, čím sa navzájom cítime, niečo, čo nami trhne, ak je ťah niekde na druhom konci príliš silný. Niečo, čo nás motivuje vystúpiť z vlastnej tmy – v tom istom čase, ale na inom mieste, spolu s inými. Videla som veľa nešťastných ľudí, ktorí nie sú ani náhodou naplnení svojím životom. Ale žijú ho, lebo zmeniť ho by znamenalo aktivitu, o ktorej nemajú ani poňatia. Títo ľudia mi zrazu začali písať. Chcú všetko opustiť a tráviť čas nie hrabaním a prežívaním, ale dávaním a žitím. Chcú takú malú revolúciu vo svojom svete. A je to krásne. Nie to, že chcú ľudia opúšťať svoje domovy – krásne je, že chcú urobiť krok vpred, do neznáma. Napriek tomu, že im všetkým píšem, že sú v Nepále pri mojich deckách vítaní, upozorňujem ich, nech nemajú veľké očakávania. Lebo ich život sa v skutočnosti nezmení. Frustrácie zo vzťahov a minulosti si berie človek kamkoľvek – aj do Nepálu. Veľa ľudí si myslí, že ak raz prekročí hranice Ázie, automaticky ich osvieti a ich život naplní pokora a večná láska a po návrate domov už budú na všetkých pôsobiť ako nejaký láskyplný guru. Pravda je taká, že po Ázii blúdia aj tisícky idiotov, klamárov, pedofilov, zlodejov a „vychcancov“. Samotný presun, ani v kombinácii s dobrými úmyslami, nestačí. Nestačí na naplnenie. Nie vždy a nie zaručene. Ale stačí na oddych od sebectva, civilizačných návykov a zabehaných rutín, ktoré nikam nevedú. Zhruba štvrtina tých, čo napíšu, nakoniec aj prídu. Vykročia. Nevedia poriadne, do čoho, ale idú, lebo musia. Ak je toto to, čo sa deje so svetom, tak ten svet možno nakoniec nespeje do pekla.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.