Tri recenzie

„Vodka mysl rozjasní, historii objasní!“ zvolá k súdruhom na volebnom zasadnutí miestneho výboru komunistickej strany osvietený rečník kdesi na ruskom zapadákove. Pokojnú stranícku schôdzu v poviedke s rovnakým názvom ako celá kniha totiž narušil na mol opitý Mikula, no a rečník sa ho z nejakého (asi škodoradostného) dôvodu zastal. Mikulu následne zvolia za predsedu. Sedemnásť krátkych textov Michaila Bulgakova z 20. rokov minulého storočia srší nádherne absurdným humorom a ostrou iróniou, za ktorými sa skrýva smútok, beznádej a melanchólia. Dojatý Vasilij, ktorý ide na úrad vyfasovať podporu súvisiacu s narodením dieťaťa, všetko prepije. Pavel Vasiljič pije výdatnými dúškami z „pohára života“, lebo vie, čo ho na druhý deň čaká. Strojvodca vlaku, v ktorom sa všetko kazí, a preto sa nedokáže dostať do Rostova,  sa nad bezútešnosťou situácie nakoniec rozplače. Pacient strávi niekoľko mesiacov pendlovaním medzi nemocnicami a sanatóriami, aby nakoniec zistil, že je zdravý a všetko to bol omyl. Bulgakov sám však podobné šťastie nemal. V marci roku 1930 poslal vláde ZSSR list, v ktorom konštatuje, že preňho, neschopného písať „sovietske divadelné hry“, no zároveň neschopného žiť bez písania, v komunistickom Rusku už nie je miesto a žiada o vyhostenie z vlastnej krajiny. List je smutným koncom tejto celkom veselej knižky.  

Spomienka na nedávne tragické udalosti v Devínskej Novej Vsi je ešte pomerne čerstvá, a už tu máme jej filmovú reflexiu v podobe 65-minútového dokumentárneho filmu autorskej dvojice Gejza Dezorz a Jozef Páleník. Vo filme autentické výpovede obyvateľov štvrte, svedkov vyčíňania vraha, susedov, politikov, rodinných príslušníkov obetí či strelcových známych a archívne zábery z Harmanových streleckých podujatí striedajú mediálne vstupy  z času prebiehajúcich záchranných akcií (ktoré trápne pôsobia ako promo televízie Joj) – a to je tá silnejšia stránka snímky Devínsky masaker, v podstate vcelku poctivá publicistika. To, čo malo novinárčinu povýšiť na dokumentárny film, mali nesporne byť inscenované časti. Žiaľ, nepodarilo sa. Starká češúca vnúčikove vlásky, matka ískajúca synove vlásky, o strom priviazané ostrofarebné (nevinné) plyšové zvieratká rozstrieľané chlapom so slúchadlami na ušiach na cimpr-campr – to vyznieva skôr trápne ako dramaticky alebo umelecky. Realita priniesla krutosť, jej filmové spracovanie rozpaky. Niet pochýb o tom, že Devínsky masaker bude patriť k atrakciám slovenských kín aj napriek rôznym nedokonalostiam. Je to celkom ojedinelý projekt v našich zemepisných šírkach. Najväčšie pochybnosti mám o jeho morálke. Autori sa hodinu pokúšajú zachovať neutralitu, byť len sprostredkovateľmi udalostí a výpovedí z rôznych strán, prípadne (ťažkopádnymi) inscenátormi hraných pasáži, ktoré však zväčša nezastávajú názor prikláňajúci sa k tomu či onomu smeru, na obranu strelca alebo v jeho neprospech. A potom ku koncu zaznejú slová, čo to všetko kamsi skrúcajú... Nebezpečne skrúcajú... 

Blandine Le Calletová je francúzskou profesorkou latinčiny a jej prvotina vyšla v českom preklade Alana Beguivina. Príbeh je jednoduchý: okázalá svadba Bereniky a Vincenta. Očakávanie banálneho príbehu podčiarkuje aj obal – takto nejako mohol vyzerať živôtik nevestiných šiat: dokonale vyšívaný, na pohľad až dojímavo nežný. No príbeh nie je dokonalý ani nežný, a už vôbec nie banálny. Postupne máme možnosť sledovať svadobný obrad pohľadom niekoľkých jeho účastníkov. Čitateľ tak postupne získava plastický obraz, na ktorého povrchu je honosný svadobný obrad, ale hneď pod ním veľa pretvárky, podozrievania, ublíženia i chýbajúcej tolerancie. Lenže čo je na manželstve podstatné? Ten krásny svadobný deň, biele šaty a závoj, zladené oblečenie družičiek či svadobná torta s venčekmi? Podstata je predsa úplne inde. Výborne to ilustruje napríklad táto časť príbehu: brat nevesty Alexandre a jeho žena Hèlene sa pred obradom pochytia kvôli banalite a takmer až do konca Hèleninho rozprávania v prvej časti knihy to vyzerá na typické znudené manželstvo spojené už len troma deťmi. No keď po malichernej výmene názorov zazrie z diaľky muž svoju ženu pred mlynom, kde sa odohráva svadobná hostina, zrazu si uvedomí to podstatné: že svojej manželke už dávno nepovedal, aká je krásna. „A zůstanou tak bez hnutí u obrovského kola, zatímco zdálky k nim doléhá volání a křik.“ Hlučný obrad tou podstatou nie je. Dôležité je každý ďalší deň nezabudnúť, prečo sa vlastne konal. Stisnúť svojej žene ruku ešte silnejšie: „Jsi tak krásná, miláčku...“