Až teraz, v posledných desiatich rokoch, si naozaj uvedomujem, aké neskutočné privilégium som mal, keď som sa v roku 1991 prostredníctvom Ivana Hoffmana dostal do Lidových novín a Slobodnej Európy. Nie pre tie noviny a rádio, hoci oboje som vtedy naozaj miloval. Najmä pre ľudí, ktorých som tam stretol. Až teraz, keď postupne zomreli Karel Kryl, Ivan Medek, Pavel Tigrid, Arnošt Lustig a Jirko Slavíček, vidím jasne to, čo som vtedy len cítil.
Každý z nich bol iný. Karel Kryl bol zemitý, zanovitý, sebastredný, ale mal talent od Pána Boha. Keď sme sedávali v mníchovskej jedálni, takmer s ničím z jeho horkých slov som nesúhlasil, ale vôbec to nevadilo. Byť s ním, legendou našich študentských večerov, všetko prehlušilo. Dokonca aj jeho pritakávanie Mečiarovi.
Ivan Medek bol absolútny pán novinár. Cnostný muž, hlas Hlasu Ameriky, z ktorého som cítil najmä starosvetskú poctivosť, vysokú kultúru a prvú republiku. Zachovával si istý odstup, ale nebola v tom nadradenosť, naopak, šlo o sympatický ostych. Keď so mnou prvýkrát hovoril, tváril som sa ležérne, ale takmer som nedýchal.
Pavel Tigrid bol môj tajný vzor. Postojmi, minulosťou, spôsobom písania, humorom. Zbožňoval som chvíle, keď sme v Lidových novinách osameli. Ja som sa pýtal, on, na mečiarovskom Slovensku nenávidený ako málokto, rozprával. O komunizme, o Západe, o Paríži, ale najmä o odvahe, hrdosti a povinnosti voči pravde. Nezažil som lepšieho rozprávača. Keď ma raz chytil okolo pliec a povedal: „Je mi ctí, že se teď v sloupcích my dva střídáme, pane kolego," vedel som, že ceny mi už v živote nič nepovedia.
Arnošt Lustig bol pre mňa človek s mäkkými očami a prívetivým úsmevom. Prežil hrôzu deportácií, ale išlo z neho akési nevyčerpateľné teplo. Zažil po vojne vlastný omyl príklonu ku komunizmu, zažil ruské tanky a emigráciu, zažil slobodu Ameriky, a aj tak ostal až do konca presvedčený, že marxizmus nie je chybný v samotných základoch. Neviem, čím to je, ale u neho som to chápal. Keď mi na Václavskom námestí hovoril o svojom živote, aj keď mi opatrne navrhoval, o čom treba zo Slovenska písať, pritakával som. On –a ešte teta Eta Wetzlerová zo Steinerky – boli pre mňa živým dôkazom, že ani koncentračný tábor nevytlčie z človeka citlivosť.
A Jirko Slavíček? Kamoš do dažďa, a najmä do krčmy, znalec Francúzska, ale aj Košíc (ktoré nenazval inak než Kassaváros), ťažký pravičiar, legendárny aj tým, že nám do štúdia Slobodnej Európy telefonoval svoje päťminútové komentáre, ktoré nemali viac než dve či tri zázračne rozvité vety. Svoje texty často začínal slovami „Gaullistická Paříž“, a potom pokračoval nenapodobiteľným hlasom až k odhláseniu „pro Svobodnou Evropu Adolf Bašta“, čo bol jeho pseudonym, vyjadrujúci zrejme príklon k radostiam života. Naposledy mi ho dal k telefónu pred týždňom priamo z Paríža Dano Bútora. Tipoval som, že spolu sedia pri kvalitnom víne a skvelých škebliach v obľúbenej reštaurácii, kam každého hosťa z Československa nadšene vodil a všetko vždy platil, hoci sám žil skromne v neporiadnom byte na predmestí. Tipoval som správne. Dohodli sme si ešte na jún parížsku jazdu, zasmiali sme sa a položili. Nadlho.
V minulom čísle sme na obálke položili rečnícku otázku „Poznáte tohto zloducha?“ A viete čo? Dnešná mladá generácia si vôbec nebola istá, kto ten muž je. Bol to pritom Gottwald. Preto teraz cítim okrem smútku aj otázku: ako sa tu odovzdáva pravda o koncentrákoch, gulagoch, hrdosti a slobode? A aká bude minulosť bez jej odchádzajúcich svedkov? Bez Karla, Ivana, Pavla, Arnošta a Jirku?
Každý z nich bol iný. Karel Kryl bol zemitý, zanovitý, sebastredný, ale mal talent od Pána Boha. Keď sme sedávali v mníchovskej jedálni, takmer s ničím z jeho horkých slov som nesúhlasil, ale vôbec to nevadilo. Byť s ním, legendou našich študentských večerov, všetko prehlušilo. Dokonca aj jeho pritakávanie Mečiarovi.
Ivan Medek bol absolútny pán novinár. Cnostný muž, hlas Hlasu Ameriky, z ktorého som cítil najmä starosvetskú poctivosť, vysokú kultúru a prvú republiku. Zachovával si istý odstup, ale nebola v tom nadradenosť, naopak, šlo o sympatický ostych. Keď so mnou prvýkrát hovoril, tváril som sa ležérne, ale takmer som nedýchal.
Pavel Tigrid bol môj tajný vzor. Postojmi, minulosťou, spôsobom písania, humorom. Zbožňoval som chvíle, keď sme v Lidových novinách osameli. Ja som sa pýtal, on, na mečiarovskom Slovensku nenávidený ako málokto, rozprával. O komunizme, o Západe, o Paríži, ale najmä o odvahe, hrdosti a povinnosti voči pravde. Nezažil som lepšieho rozprávača. Keď ma raz chytil okolo pliec a povedal: „Je mi ctí, že se teď v sloupcích my dva střídáme, pane kolego," vedel som, že ceny mi už v živote nič nepovedia.
Arnošt Lustig bol pre mňa človek s mäkkými očami a prívetivým úsmevom. Prežil hrôzu deportácií, ale išlo z neho akési nevyčerpateľné teplo. Zažil po vojne vlastný omyl príklonu ku komunizmu, zažil ruské tanky a emigráciu, zažil slobodu Ameriky, a aj tak ostal až do konca presvedčený, že marxizmus nie je chybný v samotných základoch. Neviem, čím to je, ale u neho som to chápal. Keď mi na Václavskom námestí hovoril o svojom živote, aj keď mi opatrne navrhoval, o čom treba zo Slovenska písať, pritakával som. On –a ešte teta Eta Wetzlerová zo Steinerky – boli pre mňa živým dôkazom, že ani koncentračný tábor nevytlčie z človeka citlivosť.
A Jirko Slavíček? Kamoš do dažďa, a najmä do krčmy, znalec Francúzska, ale aj Košíc (ktoré nenazval inak než Kassaváros), ťažký pravičiar, legendárny aj tým, že nám do štúdia Slobodnej Európy telefonoval svoje päťminútové komentáre, ktoré nemali viac než dve či tri zázračne rozvité vety. Svoje texty často začínal slovami „Gaullistická Paříž“, a potom pokračoval nenapodobiteľným hlasom až k odhláseniu „pro Svobodnou Evropu Adolf Bašta“, čo bol jeho pseudonym, vyjadrujúci zrejme príklon k radostiam života. Naposledy mi ho dal k telefónu pred týždňom priamo z Paríža Dano Bútora. Tipoval som, že spolu sedia pri kvalitnom víne a skvelých škebliach v obľúbenej reštaurácii, kam každého hosťa z Československa nadšene vodil a všetko vždy platil, hoci sám žil skromne v neporiadnom byte na predmestí. Tipoval som správne. Dohodli sme si ešte na jún parížsku jazdu, zasmiali sme sa a položili. Nadlho.
V minulom čísle sme na obálke položili rečnícku otázku „Poznáte tohto zloducha?“ A viete čo? Dnešná mladá generácia si vôbec nebola istá, kto ten muž je. Bol to pritom Gottwald. Preto teraz cítim okrem smútku aj otázku: ako sa tu odovzdáva pravda o koncentrákoch, gulagoch, hrdosti a slobode? A aká bude minulosť bez jej odchádzajúcich svedkov? Bez Karla, Ivana, Pavla, Arnošta a Jirku?
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.