Pat

Keďže skutočne platí, že kritériá, akými suverénny štát podmieni získanie svojho občianstva, sú jeho vnútornou vecou, na Slovensku ide „iba“ o spôsob, ako sa zmierime s týmto Orbánovým zákonom. A najmä o dôsledky tohto spôsobu, ktoré treba vidieť z perspektívy, že bezbariérové udeľovanie občianstva je gestom bezohľadnosti, ktorá si – zahľadená do svojho problému – o city Nemaďarov  starosti nerobí. Opätovať gesto rovnakou mincou však nie je úder do Orbána, ale do vlastnej menšiny.  
„Zjednodušené“ občianstvo totiž nie je zákon o Slovensku, ale o všetkých cezhraničných Maďaroch, ktorých tak Fidesz vťahuje do „národného spoločenstva“. Môžeme maďarských zákonodarcov podozrievať z postranných úmyslov, respektíve túžob, hoci ich skrývajú. A tiež si možno myslieť len to najhoršie o „režime národnej spolupráce“, ktorý Orbán vyhlásil. Prijatie druhého občianstva, hoci aj na princípe čisto etnickej príslušnosti, však nie je ničím v rozpore s lojalitou, nezakladá žiadnu „neveru“ k štátu, v ktorom žijeme. Maďarsko nie je nepriateľ, ale spojenec z Európskej únie a Severoatlantickej aliancie. Neexistuje žiadny národný, štátny, „národnoštátny“ ani bezpečnostný záujem, ktorý by bol dosť legitímny, aby občana  SR maďarskej národnosti trestal či už stratou slovenského pasu, alebo obmedzením prístupu k niektorým povolaniam (funkciám), ak cíti potrebu zvýrazniť svoju kultúrnu identitu ešte druhým občianstvom. Nemusíme to schvaľovať ani tomu rozumieť, ale nič nebezpečné, čo by si pýtalo reštrikciu, v tom nie je.
Slovenská politika chybovala už tým, že na zákon reagovala. O Orbánovi nič nesvedčí lepšie než fakt, že keby vydržal dva týždne (zákon prijal 4. júna), problém „antizákona“ by dvojstranné vzťahy nemusel vôbec kontaminovať. To, že Radičovej koalícia ho nezrušila hneď po nástupe – keď ešte Matovič nebol kráľom – pritom už ohrozuje stabilitu vládnutia. Béla Bugár preto bude musieť ustúpiť, inej cesty niet. Ide „len“ o to, či vôbec existuje taký kvázi kompromis, ktorý by bol prechodom na Ficovu verziu straty občianstva a súčasne by nezničil autenticitu Bugára ako politika a Maďara. Únikovým východom by mohol byť zákon o jazykoch menšín...
Situácia, keď sa dve krajiny majú „deliť“ o (pomerne) početnú (?) populáciu, žijúcu v dlhom páse prihraničných oblastí, je vzhľadom na historické kódy strednej Európy nielen neštandardná, ale potenciálne aj veľmi jedovatá. Je totiž palivom pre všetkých budúcich podpaľačov nacionálnych vášní. Východisko, ku ktorému na Slovensku spejeme, však ani z hľadiska domnelého národnoštátneho záujmu nerieši a neoslabuje žiadnu hrozbu. Fakt, že maďarské úrady nebudú oznamovať nových občanov Bratislave, nepredznamenáva len bezzubosť normy, ale aj reálne zhoršenie atmosféry, v ktorej sa budú hľadať, špehovať a udávať „nelegáli“, akože podozriví z „prečinu“ maďarského občianstva. Zároveň tá časť menšiny, ktorú zákon odstraší,  zatrpkne a znenávidí takú vlasť, čo jej pod hrozbou sankcie bráni prihlásiť sa k svojej národno-kultúrnej identite.
Najväčšia irónia je, že ak sa dve vlády dnes v niečom zhodnú (mimo názoru na Bielorusko, Líbyu a integráciu Chorvátska), tak je to zlepšenie vzájomných vzťahov. Len aby sme sa ešte nečudovali.