Minister má pravdu. Viaceré krajiny EÚ týmto spôsobom skutočne postupujú, rozdávanie základných potravín tam má však skôr charitatívny rozmer. Na Slovensku táto akcia získala trochu zvláštny kontext. Aj vďaka nie príliš šťastnej komunikácii vlády bola interpretovaná ako systémové opatrenie na zmiernenie následkov rastúcich cien potravín. Teda ako najnovší nástroj sociálnej politiky. To už však trochu pripomína časy, keď sociálna politika štátu spočívala v tom, že osvietený panovník v rokoch neúrody otvoril pre svojich poddaných kráľovské sýpky.
Mechanizmus rozdávania potravinovej pomoci ľuďom v núdzi má korene v mesiacoch mimoriadne krutej zimy na prelome rokov 1986 a 1987. Vtedy viaceré európske krajiny distribuovali nadbytočné potraviny charitatívnym organizáciám, ktoré ich ďalej rozdávali tým najchudobnejším. Neskôr sa toto opatrenie stalo trvalým a krajiny EÚ naň začali využívať povinne vytvárané intervenčné zásoby potravín. Keď sa začiatkom 90. rokov začala reformovať spoločná poľnohospodárska politika Únie a jedným z cieľov sa stalo aj zníženie intervenčných zásob potravín, mohli štáty na tento účel použiť aj potraviny získané nákupom na trhu.
Program rozdeľovania potravín najchudobnejším funguje tak, že členské krajiny každoročne nahlásia Európskej komisii svoje potreby a tá určí každej z nich množstvo a zoznam produktov, ktoré takto môžu distribuovať. Následne členský štát prostredníctvom výberových konaní vyberie spracovateľov, ktorí napríklad obilie z verejných zásob spracujú na múku či cestoviny.
Únia presne nedefinuje, akým skupinám obyvateľov môžu byť potraviny rozdávané. Toto rozhodnutie necháva na posúdenie každému členskému štátu. Keďže rozdávanie potravín je takou decentralizovanou činnosťou, na ktorej sa podieľa množstvo charitatívnych organizácii, informácie o tom, ako presne a komu jednotlivé členské krajiny pomáhajú, sa zisťujú len veľmi ťažko. Existujú len viac-menej sumárne údaje. Napríklad, že v roku 2006 využilo tento program približne trinásť miliónov ľudí v pätnástich členských krajinách EÚ. Niektoré krajiny, ako napríklad Taliansko, takto pomáhajú migrantom a žiadateľom o azyl, vo Francúzsku časť tejto pomoci smeruje bezdomovcom a často sa ako cieľová skupina uvádzajú starší, najmä invalidní občania a deti z chudobných rodín.
Mechanizmus rozdávania potravinovej pomoci ľuďom v núdzi má korene v mesiacoch mimoriadne krutej zimy na prelome rokov 1986 a 1987. Vtedy viaceré európske krajiny distribuovali nadbytočné potraviny charitatívnym organizáciám, ktoré ich ďalej rozdávali tým najchudobnejším. Neskôr sa toto opatrenie stalo trvalým a krajiny EÚ naň začali využívať povinne vytvárané intervenčné zásoby potravín. Keď sa začiatkom 90. rokov začala reformovať spoločná poľnohospodárska politika Únie a jedným z cieľov sa stalo aj zníženie intervenčných zásob potravín, mohli štáty na tento účel použiť aj potraviny získané nákupom na trhu.
Program rozdeľovania potravín najchudobnejším funguje tak, že členské krajiny každoročne nahlásia Európskej komisii svoje potreby a tá určí každej z nich množstvo a zoznam produktov, ktoré takto môžu distribuovať. Následne členský štát prostredníctvom výberových konaní vyberie spracovateľov, ktorí napríklad obilie z verejných zásob spracujú na múku či cestoviny.
Únia presne nedefinuje, akým skupinám obyvateľov môžu byť potraviny rozdávané. Toto rozhodnutie necháva na posúdenie každému členskému štátu. Keďže rozdávanie potravín je takou decentralizovanou činnosťou, na ktorej sa podieľa množstvo charitatívnych organizácii, informácie o tom, ako presne a komu jednotlivé členské krajiny pomáhajú, sa zisťujú len veľmi ťažko. Existujú len viac-menej sumárne údaje. Napríklad, že v roku 2006 využilo tento program približne trinásť miliónov ľudí v pätnástich členských krajinách EÚ. Niektoré krajiny, ako napríklad Taliansko, takto pomáhajú migrantom a žiadateľom o azyl, vo Francúzsku časť tejto pomoci smeruje bezdomovcom a často sa ako cieľová skupina uvádzajú starší, najmä invalidní občania a deti z chudobných rodín.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.