.varehov podvod s DPH vo výške 29 miliónov eur nie je maličkosť. Človek obdarený takými schopnosťami nemôže mať za sebou, ako tvrdí, iba sedemnásť rokov praxe v špeciálnych policajných jednotkách a arzenál zbraní kdesi v Medzibodroží pri ukrajinskej a maďarskej hranici. Na to treba čosi viac. Know-how a kontakty. Mikuláš Vareha mal oboje. Ako je možné, že mu to tak dlho vychádzalo?
.nosič rakiet, sanitky a iné
Píše sa rok 2004. „Prečo ležia vinice ladom? Neviem. Ja obrábam tridsať hektárov, zvyšných asi sto zatiaľ nie. Najviac nevyužitých pozemkov má však tá Bacova partia, firma Galafruit z Malej Tŕne,“ Vareha si nedáva pri zmienke o konkurencii, nad ktorou držal ochrannú ruku bývalý minister za HZDS, servítku pred ústa. Napokon, načo aj? Keď sa, oblečený do čiernej kombinézy, hrdo postaví pred objektív na kabínu nedávno kúpeného vyradeného vojenského auta, ktoré kedysi slúžilo ako nosič rakiet (dnes je to vyslobodzovacie vozidlo), viac argumentov nie je potrebných. Ak by vám ešte nejaké chýbali, ochotne vytiahne z trezoru všakovaké pištole, pušky, samopal. Dokonca aj kušu, ktorou by hocikoho na 50 metrov údajne „prišpendlil o stenu“. Britský fotograf Chris Steele-Perkins z agentúry Magnum, ktorý pripravuje výstavu o súčasnom Slovensku a prišiel aj na Zemplín, nevychádza z úžasu.
Už len zbežný pohľad na hospodársky dvor firmy Royal Slovakia vo Veľkej Bare pripomína scénu z nakrúcania. Desiatky vozidiel v stave blízkom šrotu. Škodovky, lady (motory z nich sa dobre hodia do člnov), ale aj čerstvo nabúraný čierny mercedes (zrážka s diviakom), nákladné autá, autobusy. Azda najbizarnejšie sú sanitky prerábané na poľnohospodárske stroje. Keď za Dzurindovej vlády navštívil minister pôdohospodárstva Zsolt Simon (vtedy SMK) neďalekú obec Veľké Trakany, kde dostal otázku pobúrených občanov, kedy štát zatočí s podnikateľmi ako je Vareha, povedal: „O niekoľko týždňov.“ Ubehli roky, kým sa tak stalo.
Stojíme s Varehom nad jednou z dvanástich budúcich obrovských jám, v ktorých plánuje uskladniť štyri milióny litrov tokajského vína. Aj keď získal za svoje tokajské vína viaceré ocenenia, predsa len náhodného hosťa premkne ľahká pochybnosť pri pohľade, ako sa tu hrozno a mušt spracúvajú v tesnej blízkosti rozobratých motorov či prevodoviek. Účinná je aj metóda, akou podnikateľ dosahuje, aby jeho zamestnanci v práci nepili. „Položím otvorený demižón alebo sud s vínom a poviem, že ak zmizne čo len deci, všetci prídu o prácu,“ dodáva s úsmevom popod mohutné fúzy.
.iná V4
Píše sa rok 2007. Podnikateľov, ktorí sú schopní na posedenie stiahnuť desať redbulov, isto pobehuje po Karpatskej kotline dosť. Mikuláš Vareha je však unikát. Asi ako tokajské víno, ktoré jeho firma Royal Slovakia dokázala presadiť až na stôl bratislavského summitu v roku 2005. Na Zemplíne vám povedia, že túto historku dokážu potvrdiť iba traja ľudia na svete. Vareha, Bush a Putin. Pri tej príležitosti vydal špeciálnu edíciu fliaš s etiketami, na ktorých sú portréty lídrov Spojených štátov, Ruska, slovenského premiéra Dzurindu a pod tým veľavýznamné logo jeho firmy s nápisom Export Import a čiernym streleckým terčom.
Ako tak podnikateľ sedí, osamelo ponorený v kresle umiestnenom v rohu obrovskej drevenej miestnosti svojej nedokončenej latifundie, pričom dievčina z jeho polyfunkčnej čerpacej stanice Agent 007 mu servíruje jeden tekutý dynamit za druhým, nevyhnutne vám musí napadnúť otázka, za ktorým rohom tejto budúcej reštaurácie si chystá klapku Quentin Tarantino. Vareha uvažuje o „švindliarsky diplomatickej“ dotačnej politike EÚ: „Na jednej strane nám na Slovensku dávajú peniaze na sadenie viníc a na druhej strane v Maďarsku mi dávajú peniaze, aby som likvidoval, čo sa mi urodí. V čom je logika? Získavam nerodiaci čas, a to je voľný trh na import z cudzích štátov.“
Ak vojdete do jeho čerpacej stanice na periférii Slovenského Nového Mesta, zhliadnete plot s pravidelne sa striedajúcimi soškami Mikymauza, Chaplina či Laurela s Hardym v podživotnej veľkosti. Stavebné povolenia? Koho by tu také malichernosti zaujímali! Čerpaciu stanicu obklopuje akýsi val drevených chatiek bez okien. Načo asi slúžia? „Vytvoril som centrum slovensko-maďarského zahrievania, kde sa zo starostov stanú kamaráti,“ vraví Vareha. Cezhraničnú spoluprácu zatiaľ napĺňa diskotéka a boxerský ring. Vareha vysvetľuje: „Aby tu bol poriadok, máme boxerov ako ochranku. Ja tých chlapcov sponzorujem. Platím im autobus aj naftu na zápasy. Prihlásiť sa však môže do ringu každý, aj amatér. Cigáň zbije Cigáňa a ešte im za to aj zaplatím. Víťaz dostane 500 korún a ten druhý stovku na doping a vitamíny.“
Tento náruživý poľovník a milovník rôznych exotických zvierat chce okrem iného na Zemplíne vybudovať zoologickú záhradu so pštrosmi, lamami, diviakmi, jeleňmi, muflónmi, ale aj s ťavou, žirafou, zebrou a slonom. „Slon je už na ceste. Detaily však neprezradím, lebo by k nám nedošiel. Aby sme ho mohli získať a vybaviť na neho papiere, museli sme kúpiť dvoch slonov. Ten druhý pôjde do inej zoo,“ objasňuje spletité transakcie. Inak, slon zatiaľ nedorazil.
Začiatkom roka 2009 podporovateľ HZD Vareha s manželkou prezidenta Silviou Gašparovičovou rozdáva deťom v školách jabĺčka. Videli ho aj na inauguračnej slávnosti prezidenta. Píše sa rok 2011. Na Zemplíne padla klapka. Príbeh sa však nekončí.
.nosič rakiet, sanitky a iné
Píše sa rok 2004. „Prečo ležia vinice ladom? Neviem. Ja obrábam tridsať hektárov, zvyšných asi sto zatiaľ nie. Najviac nevyužitých pozemkov má však tá Bacova partia, firma Galafruit z Malej Tŕne,“ Vareha si nedáva pri zmienke o konkurencii, nad ktorou držal ochrannú ruku bývalý minister za HZDS, servítku pred ústa. Napokon, načo aj? Keď sa, oblečený do čiernej kombinézy, hrdo postaví pred objektív na kabínu nedávno kúpeného vyradeného vojenského auta, ktoré kedysi slúžilo ako nosič rakiet (dnes je to vyslobodzovacie vozidlo), viac argumentov nie je potrebných. Ak by vám ešte nejaké chýbali, ochotne vytiahne z trezoru všakovaké pištole, pušky, samopal. Dokonca aj kušu, ktorou by hocikoho na 50 metrov údajne „prišpendlil o stenu“. Britský fotograf Chris Steele-Perkins z agentúry Magnum, ktorý pripravuje výstavu o súčasnom Slovensku a prišiel aj na Zemplín, nevychádza z úžasu.
Už len zbežný pohľad na hospodársky dvor firmy Royal Slovakia vo Veľkej Bare pripomína scénu z nakrúcania. Desiatky vozidiel v stave blízkom šrotu. Škodovky, lady (motory z nich sa dobre hodia do člnov), ale aj čerstvo nabúraný čierny mercedes (zrážka s diviakom), nákladné autá, autobusy. Azda najbizarnejšie sú sanitky prerábané na poľnohospodárske stroje. Keď za Dzurindovej vlády navštívil minister pôdohospodárstva Zsolt Simon (vtedy SMK) neďalekú obec Veľké Trakany, kde dostal otázku pobúrených občanov, kedy štát zatočí s podnikateľmi ako je Vareha, povedal: „O niekoľko týždňov.“ Ubehli roky, kým sa tak stalo.
Stojíme s Varehom nad jednou z dvanástich budúcich obrovských jám, v ktorých plánuje uskladniť štyri milióny litrov tokajského vína. Aj keď získal za svoje tokajské vína viaceré ocenenia, predsa len náhodného hosťa premkne ľahká pochybnosť pri pohľade, ako sa tu hrozno a mušt spracúvajú v tesnej blízkosti rozobratých motorov či prevodoviek. Účinná je aj metóda, akou podnikateľ dosahuje, aby jeho zamestnanci v práci nepili. „Položím otvorený demižón alebo sud s vínom a poviem, že ak zmizne čo len deci, všetci prídu o prácu,“ dodáva s úsmevom popod mohutné fúzy.
.iná V4
Píše sa rok 2007. Podnikateľov, ktorí sú schopní na posedenie stiahnuť desať redbulov, isto pobehuje po Karpatskej kotline dosť. Mikuláš Vareha je však unikát. Asi ako tokajské víno, ktoré jeho firma Royal Slovakia dokázala presadiť až na stôl bratislavského summitu v roku 2005. Na Zemplíne vám povedia, že túto historku dokážu potvrdiť iba traja ľudia na svete. Vareha, Bush a Putin. Pri tej príležitosti vydal špeciálnu edíciu fliaš s etiketami, na ktorých sú portréty lídrov Spojených štátov, Ruska, slovenského premiéra Dzurindu a pod tým veľavýznamné logo jeho firmy s nápisom Export Import a čiernym streleckým terčom.
Ako tak podnikateľ sedí, osamelo ponorený v kresle umiestnenom v rohu obrovskej drevenej miestnosti svojej nedokončenej latifundie, pričom dievčina z jeho polyfunkčnej čerpacej stanice Agent 007 mu servíruje jeden tekutý dynamit za druhým, nevyhnutne vám musí napadnúť otázka, za ktorým rohom tejto budúcej reštaurácie si chystá klapku Quentin Tarantino. Vareha uvažuje o „švindliarsky diplomatickej“ dotačnej politike EÚ: „Na jednej strane nám na Slovensku dávajú peniaze na sadenie viníc a na druhej strane v Maďarsku mi dávajú peniaze, aby som likvidoval, čo sa mi urodí. V čom je logika? Získavam nerodiaci čas, a to je voľný trh na import z cudzích štátov.“
Ak vojdete do jeho čerpacej stanice na periférii Slovenského Nového Mesta, zhliadnete plot s pravidelne sa striedajúcimi soškami Mikymauza, Chaplina či Laurela s Hardym v podživotnej veľkosti. Stavebné povolenia? Koho by tu také malichernosti zaujímali! Čerpaciu stanicu obklopuje akýsi val drevených chatiek bez okien. Načo asi slúžia? „Vytvoril som centrum slovensko-maďarského zahrievania, kde sa zo starostov stanú kamaráti,“ vraví Vareha. Cezhraničnú spoluprácu zatiaľ napĺňa diskotéka a boxerský ring. Vareha vysvetľuje: „Aby tu bol poriadok, máme boxerov ako ochranku. Ja tých chlapcov sponzorujem. Platím im autobus aj naftu na zápasy. Prihlásiť sa však môže do ringu každý, aj amatér. Cigáň zbije Cigáňa a ešte im za to aj zaplatím. Víťaz dostane 500 korún a ten druhý stovku na doping a vitamíny.“
Tento náruživý poľovník a milovník rôznych exotických zvierat chce okrem iného na Zemplíne vybudovať zoologickú záhradu so pštrosmi, lamami, diviakmi, jeleňmi, muflónmi, ale aj s ťavou, žirafou, zebrou a slonom. „Slon je už na ceste. Detaily však neprezradím, lebo by k nám nedošiel. Aby sme ho mohli získať a vybaviť na neho papiere, museli sme kúpiť dvoch slonov. Ten druhý pôjde do inej zoo,“ objasňuje spletité transakcie. Inak, slon zatiaľ nedorazil.
Začiatkom roka 2009 podporovateľ HZD Vareha s manželkou prezidenta Silviou Gašparovičovou rozdáva deťom v školách jabĺčka. Videli ho aj na inauguračnej slávnosti prezidenta. Píše sa rok 2011. Na Zemplíne padla klapka. Príbeh sa však nekončí.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.