.autor populárnych kníh o mafii dokonca tvrdí, že „kultúra nikdy nebola ohrozená tak ako dnes". Čo sa deje? Zavádza sa cenzúra? Krachujú vydavateľstvá? Alebo nebodaj umelcom došla invencia? Nie. Je to oveľa vážnejšie. „Pochybné indivíduá" sa údajne idú zmocniť „majetku, ktorý patril nám všetkým, občanom Slovenskej republiky".
.kaštieľ kultúry a oddychu
Bez toho, aby sme otupili apelatívne ostrie Murínovho textu, upresnime, že tento konkrétny majetok, o ktorom je reč, patril najprv jednému konkrétnemu občanovi a jeho rodine. V roku 1899 si kaštieľ v Budmericiach – lebo o ten ide – postavil gróf Ján Pálffy a jeho potomkom ho po druhej svetovej vojne skonfiškovali. Krátko nato ho dostali do užívania slovenskí spisovatelia. No a v roku 1954, v tých časoch, pre literatúru a umenie mimoriadne prajných, sa skonfiškovaný pálffyovský kaštieľ stal Domovom slovenských spisovateľov. Tí tu v priebehu ďalších päťdesiatich rokov vytvorili množstvo skvostných diel a pritom sa aj zrekreovali a pri fľaške chutného alkoholického nápoja so sponzorovanou cenou viedli inšpiratívne a tvorivé diskusie.
Kaštieľ v Budmericiach a park okolo neho je skutočne pokojným a príjemným miestom. V slnečný februárový deň uprostred týždňa tu vládne priam nehybné ticho. Nebyť dvoch áut zaparkovaných pred kaštieľom a matky na prechádzke s dieťaťom a dvoma psami, areál by vyzeral opustený. Opustený, ale nie zanedbaný. Park je príkladne upravený, všade je čisto a samotný kaštieľ je síce poznačený absenciou nákladnejšej starostlivosti, no je zjavne obývaný a pozornou údržbou uchránený pred chátraním. Ešte aj umelé jazierko je čisté, hoci zamrznuté.
Prichádzame k nenápadnejšiemu z dvoch vchodov do kaštieľa. Je na ňom oznam, že ide o služobný vstup a že spisovatelia majú použiť hlavný vchod. Mohutnými schodmi teda prichádzame k masívnym dverám hlavného vchodu (DSS – Domov slovenských spisovateľov stojí na medenej tabuli pri dverách). Je zamknuté, no krátko predtým, ako svoje obliehanie kaštieľa vzdáme, objaví sa v okne milá pani z recepcie, otvorí nám a keď povieme, že by sme chceli nazrieť dnu, hovorí, že o tom musí rozhodnúť pani vedúca, Božena Ružovičová. Tá po chvíľke prichádza a hovorí, že o tom, či nám môže kaštieľ ukázať, by síce mal rozhodnúť pán riaditeľ, ale „keď ste už tu, tak vám môžem ukázať spoločné priestory". A tak zo vzdušného vestibulu (končí sa presklenou strechou, čo v budove vytvára príjemné, mäkké svetlo) vchádzame do „salónikov", teda lepšie povedané „spoločenských miestností". „Sú to jediné miestnosti s historickým, hoci nie pôvodným nábytkom," hovorí nám pani Ružovičová a vysvetľuje, ako to v Budmericiach funguje. Dozvedáme sa, že v čase prázdnin, keď prichádzajú spisovatelia s rodinami na „rekreačné pobyty", býva kaštieľ plný (70 lôžok), v čase našej návštevy tam bolo asi 10 – 15 spisovateľov na „tvorivom pobyte". V kaštieli sa o nich stará 18 zamestnancov na plný úväzok. „Cez deň je tu tak ticho, ako keby tu ani nikto nebol," hovorí pani vedúca. „Každý pracuje vo svojej izbe, stretávame sa s nimi, len keď prídu na raňajky, obed a večeru, alebo keď si zájdu na kávu."
Zariadenie kaštieľa – teda aspoň to, čo sme videli – je príkladne udržiavané. Tvorí ho unikátna zmes aristokratickej a socialistickej histórie a staroľubsky domáckej prítomnosti. Netreba veľa empatie na to, aby človek uveril, že sa tu tvoriaci alebo oddychujúci spisovateľ cíti príjemne.
.dvojpercentný fond
Domov slovenských spisovateľov v budmerickom kaštieli – a v podobných, hoci menších zariadeniach v Piešťanoch a v Hornom Smokovci – spravuje a financuje Literárny fond. Je to „národnokultúrna verejnoprávna inštitúcia, ktorá podporuje vznik nových diel z oblasti slovesnej, divadelnej, rozhlasovej, televíznej a filmovej kultúry," ktorá vznikla 1. apríla 1954 (verejnoprávnym sa Fond stal v roku 1993). Je to teda pozostatok komunistickej „kultúrnej politiky" z jej najtuhšieho obdobia. Slobodné umenie bolo treba skrotiť a komunisti to robili s perverznou dokonalosťou. Umelcom, ktorí sa skrotiť nechávali, vytvárali kontrolovaný, no celkom pohodlný priestor na tvorbu, vyplácali im štedré honoráre, platili im študijné, tvorivé či rekreačné pobyty. Neskrotiteľných v lepšom prípade ignorovali, v horšom prenasledovali. Literárny fond bol súčasťou tejto politiky a „domovy" spisovateľov ju symbolizovali lepšie než čokoľvek iné – až v nich, pekne spolu a pod dohľadom, zahrnutí dojemnou starostlivosťou komunistického štátu, boli jeho spisovatelia skutočne doma.
Literárny fond dnes funguje vďaka povinnému, zákonom vynútenému odvádzaniu dvojpercentnej dane z každého honorára za písané alebo hovorené slovo. Dve percentá musí Literárnemu fondu zaplatiť študent, ktorý napíše jednu hudobnú recenziu za rok, autor zbierky básne, románu či filmového scenára, jazyková korektorka aj autor politického komentára. Jednoducho každý, kto za svoje slová dostane honorár. Drvivá väčšina platičov nikdy nedostane z Fondu žiadny pôžitok. Ale presne o to ide: len ak platia všetci, môžu dostať niektorí.
Tu treba vyjasniť niekoľko nedorozumení. Napriek honosnému popisu práce Literárny fond nie je jediná a ani rozhodujúca inštitúcia, ktorá podporuje „vznik nových diel". Pri ministerstve kultúry existuje možno nedokonalý, no v každom prípade celkom dobre fungujúci grantový systém, ktorý podporuje vydávanie pôvodnej aj prekladovej literatúry, literárnych časopisov alebo organizáciu literárnych festivalov. Preklady zo svojich jazykov podporuje kultúrne oddelenie takmer každého veľvyslanectva, sídliaceho na Slovensku, v rámci EÚ existujú rôzne medzinárodné granty, aj z finančného hľadiska významnú cenu dáva najlepšiemu pôvodnému prozaickému dielu každoročne firma Anasoft v rámci ocenenia Anasoft Litera. A nakoniec a predovšetkým, dnes na Slovensku aj v oblasti literatúry funguje trh, vďaka čomu sú kľúčovými „mecenášmi" literatúry vydavatelia, kníhkupci a hlavne čitatelia kupujúci knihy.
Literárny fond je vo svojej podstate odborárska organizácia. Nepodporuje, ale prilepšuje. Svojim klientom umožňuje trochu si oddýchnuť v kaštieli (pobyt je zadarmo, spisovateľ si prispieva iba na stravu), tvorivým štipendiom (povedzme 400 eur na tri mesiace) ich určite poteší, no v žiadnom prípade im neumožní zobrať si neplatené voľno a sústrediť sa na tvorbu. Podľa Správy o činnosti Literárneho fondu v roku 2009 vyzbieral Fond z dvojpercentných príspevkov
543 144,56 €. Z nich vyplatil 225 tvorivých štipendií, podporil 102 tvorivých pobytov, odovzdal 91 cien a 271 prémií. V podrobnej správe sa dočítame o „prémiách za novinársku tvorbu" (23 kolegov dostalo po 500 €), traja študenti dostali „prémie za počítačové programy" v celkovej sume 105 €, Fond podporil napríklad aj 33 novinárskych ciest po Slovensku priemernou sumou 12,62 € (!) a viacerým tvorivým osobnostiam v oblasti filmu prispel k cestovnému na Art Film Fest do Trenčianskych Teplíc alebo na Envirofest do Banskej Bystrice.
Literárny fond teda nie je žiadny veľký „tunel", ale s nezmyselnosťou hraničiaca inštitúcia, ktorá strpčuje život mnohým (dvojpercentnou daňou), zásadným spôsobom nepomôže nikomu, no poteší viacerých.
Hoci sú Správy o činnosti Fondu detailné, nedozvieme sa z nich podstatné: ako Literárny fond hodnotí svoju úspešnosť? Zoznam tvorcov v kaštieli, poberateľov tvorivého štipendia, prémií, cien či príspevkov k cestovnému totiž jasne ukazuje, že medzi „podporou" a kvalitou toho, čo vďaka nej vznikne, neexistuje žiadna súvislosť. Väčšina dobrých kníh jednoducho nevznikla v Budmericiach.
.čo s tým?
Gustáv Murín píše: „Budmerice patria nám, občanom tohto štátu. Na tvorivý pobyt sem môže prísť každý, kto vytvoril aspoň jedno publikované a honorované dielo, hoci aj článok. Ale krásny, udržiavaný park patrí naozaj každému bez obmedzenia. Toto všetko má zaniknúť, lebo majiteľom súkromných jácht a lietadiel chýba ešte jeden kaštieľ do privatizačnej zbierky?"
Znovu pripomeňme: Budmerice patria „nám" preto, lebo ich naši otcovia skonfiškovali, teda ľudovo povedané ukradli ich majiteľovi a keďže to stihli ešte pred februárom 1948, tak ich jeho vnuci nemôžu reštituovať.
Majiteľom kaštieľa je štát, zastúpený ministerstvom kultúry, ktoré ho prenajíma Literárnemu fondu. V máji sa prenájom končí. A spisovatelia nechcú prísť o kaštieľ, na ktorého prevádzku prispieva každý, „kto vytvoril aspoň jedno publikované a honorované dielo, hoci aj článok".
Spýtali sme sa preto na pomájový osud kaštieľa ministra kultúry Daniela Krajcera, ktorý nám odpovedal cez hovorkyňu: „Nájomná zmluva s Literárnym fondom je platná do konca mája tohto roku a po uplynutí tejto doby nájmu ministerstvo neplánuje kaštieľ v Budmericiach predať a má záujem, aby bol zachovaný na pôvodný účel. Minister sa v januári stretol s riaditeľom Literárneho fondu Ladislavom Serdahélym, ako aj predsedom Rady Literárneho fondu Dušanom Jamrichom a spoločne rokovali na túto tému. Už vtedy im minister povedal, že kaštieľ sa predávať nebude. Preto minister nechápe iniciatívu posledných týždňov, ktorá bojuje proti predaju, ktorý ministerstvo vôbec nepripravuje."
Tým by boli Budmerice vybavené a spisovatelia, čo ich majú radi, môžu byť spokojní.
Literárny fond je však nedvižnou a neefektívnou inštitúciou, ktorá sa literárnej tvorby dotýka len okrajovo a je pritom živená povinným zdaňovaním tvorcov. Toto sa, žiaľ, ani jednej vláde za posledných 20 rokov nepodarilo zmeniť. Súčasná vláda si však zmenu v tejto oblasti dala do svojho Programového vyhlásenia: „Vláda SR navrhne novelu zákona, ktorou sa dvojpercentná dodatočná daň zmení na dobrovoľné príspevky a navrhne transformáciu umeleckých fondov na nadácie. Zároveň bude hľadať účinné legislatívne a iné nástroje na podporu pôvodnej tvorby vo všetkých oblastiach umenia." Podľa ministerstva kultúry bude novela zákona o umeleckých fondoch predložená do parlamentu koncom roku 2012. „Zámerom ministerstva je transformácia fondov tak, aby príspevky do troch umeleckých fondov neboli pre umelcov a zákonom stanovené povinné osoby len ďalšou finančnou príťažou, ktorá im v konečnom dôsledku neprináša v ich tvorbe a pôsobení žiadnu pridanú hodnotu," píše sa v odpovedi ministerstva kultúry na naše otázky.
Ak k tomu naozaj dôjde, slovenská literatúra príde o jednu zbytočnú inštitúciu a možno dokonca získa jednu zmysluplnú nadáciu. Tá nadácia si zrejme zváži, či má financovať nákladnú prevádzku jedného pekného kaštieľa alebo radšej podporiť kvalitné, umelecky náročné a svetu otvorené „rezidencie" pre spisovateľov, výtvarníkov či hudobníkov podľa vzoru Nemecka, Holandska alebo Maďarska. Isté je, že tá nadácia nebude nikomu prispievať na vlak z Bratislavy do Banskej Bystrice.
.kaštieľ kultúry a oddychu
Bez toho, aby sme otupili apelatívne ostrie Murínovho textu, upresnime, že tento konkrétny majetok, o ktorom je reč, patril najprv jednému konkrétnemu občanovi a jeho rodine. V roku 1899 si kaštieľ v Budmericiach – lebo o ten ide – postavil gróf Ján Pálffy a jeho potomkom ho po druhej svetovej vojne skonfiškovali. Krátko nato ho dostali do užívania slovenskí spisovatelia. No a v roku 1954, v tých časoch, pre literatúru a umenie mimoriadne prajných, sa skonfiškovaný pálffyovský kaštieľ stal Domovom slovenských spisovateľov. Tí tu v priebehu ďalších päťdesiatich rokov vytvorili množstvo skvostných diel a pritom sa aj zrekreovali a pri fľaške chutného alkoholického nápoja so sponzorovanou cenou viedli inšpiratívne a tvorivé diskusie.
Kaštieľ v Budmericiach a park okolo neho je skutočne pokojným a príjemným miestom. V slnečný februárový deň uprostred týždňa tu vládne priam nehybné ticho. Nebyť dvoch áut zaparkovaných pred kaštieľom a matky na prechádzke s dieťaťom a dvoma psami, areál by vyzeral opustený. Opustený, ale nie zanedbaný. Park je príkladne upravený, všade je čisto a samotný kaštieľ je síce poznačený absenciou nákladnejšej starostlivosti, no je zjavne obývaný a pozornou údržbou uchránený pred chátraním. Ešte aj umelé jazierko je čisté, hoci zamrznuté.
Prichádzame k nenápadnejšiemu z dvoch vchodov do kaštieľa. Je na ňom oznam, že ide o služobný vstup a že spisovatelia majú použiť hlavný vchod. Mohutnými schodmi teda prichádzame k masívnym dverám hlavného vchodu (DSS – Domov slovenských spisovateľov stojí na medenej tabuli pri dverách). Je zamknuté, no krátko predtým, ako svoje obliehanie kaštieľa vzdáme, objaví sa v okne milá pani z recepcie, otvorí nám a keď povieme, že by sme chceli nazrieť dnu, hovorí, že o tom musí rozhodnúť pani vedúca, Božena Ružovičová. Tá po chvíľke prichádza a hovorí, že o tom, či nám môže kaštieľ ukázať, by síce mal rozhodnúť pán riaditeľ, ale „keď ste už tu, tak vám môžem ukázať spoločné priestory". A tak zo vzdušného vestibulu (končí sa presklenou strechou, čo v budove vytvára príjemné, mäkké svetlo) vchádzame do „salónikov", teda lepšie povedané „spoločenských miestností". „Sú to jediné miestnosti s historickým, hoci nie pôvodným nábytkom," hovorí nám pani Ružovičová a vysvetľuje, ako to v Budmericiach funguje. Dozvedáme sa, že v čase prázdnin, keď prichádzajú spisovatelia s rodinami na „rekreačné pobyty", býva kaštieľ plný (70 lôžok), v čase našej návštevy tam bolo asi 10 – 15 spisovateľov na „tvorivom pobyte". V kaštieli sa o nich stará 18 zamestnancov na plný úväzok. „Cez deň je tu tak ticho, ako keby tu ani nikto nebol," hovorí pani vedúca. „Každý pracuje vo svojej izbe, stretávame sa s nimi, len keď prídu na raňajky, obed a večeru, alebo keď si zájdu na kávu."
Zariadenie kaštieľa – teda aspoň to, čo sme videli – je príkladne udržiavané. Tvorí ho unikátna zmes aristokratickej a socialistickej histórie a staroľubsky domáckej prítomnosti. Netreba veľa empatie na to, aby človek uveril, že sa tu tvoriaci alebo oddychujúci spisovateľ cíti príjemne.
.dvojpercentný fond
Domov slovenských spisovateľov v budmerickom kaštieli – a v podobných, hoci menších zariadeniach v Piešťanoch a v Hornom Smokovci – spravuje a financuje Literárny fond. Je to „národnokultúrna verejnoprávna inštitúcia, ktorá podporuje vznik nových diel z oblasti slovesnej, divadelnej, rozhlasovej, televíznej a filmovej kultúry," ktorá vznikla 1. apríla 1954 (verejnoprávnym sa Fond stal v roku 1993). Je to teda pozostatok komunistickej „kultúrnej politiky" z jej najtuhšieho obdobia. Slobodné umenie bolo treba skrotiť a komunisti to robili s perverznou dokonalosťou. Umelcom, ktorí sa skrotiť nechávali, vytvárali kontrolovaný, no celkom pohodlný priestor na tvorbu, vyplácali im štedré honoráre, platili im študijné, tvorivé či rekreačné pobyty. Neskrotiteľných v lepšom prípade ignorovali, v horšom prenasledovali. Literárny fond bol súčasťou tejto politiky a „domovy" spisovateľov ju symbolizovali lepšie než čokoľvek iné – až v nich, pekne spolu a pod dohľadom, zahrnutí dojemnou starostlivosťou komunistického štátu, boli jeho spisovatelia skutočne doma.
Literárny fond dnes funguje vďaka povinnému, zákonom vynútenému odvádzaniu dvojpercentnej dane z každého honorára za písané alebo hovorené slovo. Dve percentá musí Literárnemu fondu zaplatiť študent, ktorý napíše jednu hudobnú recenziu za rok, autor zbierky básne, románu či filmového scenára, jazyková korektorka aj autor politického komentára. Jednoducho každý, kto za svoje slová dostane honorár. Drvivá väčšina platičov nikdy nedostane z Fondu žiadny pôžitok. Ale presne o to ide: len ak platia všetci, môžu dostať niektorí.
Tu treba vyjasniť niekoľko nedorozumení. Napriek honosnému popisu práce Literárny fond nie je jediná a ani rozhodujúca inštitúcia, ktorá podporuje „vznik nových diel". Pri ministerstve kultúry existuje možno nedokonalý, no v každom prípade celkom dobre fungujúci grantový systém, ktorý podporuje vydávanie pôvodnej aj prekladovej literatúry, literárnych časopisov alebo organizáciu literárnych festivalov. Preklady zo svojich jazykov podporuje kultúrne oddelenie takmer každého veľvyslanectva, sídliaceho na Slovensku, v rámci EÚ existujú rôzne medzinárodné granty, aj z finančného hľadiska významnú cenu dáva najlepšiemu pôvodnému prozaickému dielu každoročne firma Anasoft v rámci ocenenia Anasoft Litera. A nakoniec a predovšetkým, dnes na Slovensku aj v oblasti literatúry funguje trh, vďaka čomu sú kľúčovými „mecenášmi" literatúry vydavatelia, kníhkupci a hlavne čitatelia kupujúci knihy.
Literárny fond je vo svojej podstate odborárska organizácia. Nepodporuje, ale prilepšuje. Svojim klientom umožňuje trochu si oddýchnuť v kaštieli (pobyt je zadarmo, spisovateľ si prispieva iba na stravu), tvorivým štipendiom (povedzme 400 eur na tri mesiace) ich určite poteší, no v žiadnom prípade im neumožní zobrať si neplatené voľno a sústrediť sa na tvorbu. Podľa Správy o činnosti Literárneho fondu v roku 2009 vyzbieral Fond z dvojpercentných príspevkov
543 144,56 €. Z nich vyplatil 225 tvorivých štipendií, podporil 102 tvorivých pobytov, odovzdal 91 cien a 271 prémií. V podrobnej správe sa dočítame o „prémiách za novinársku tvorbu" (23 kolegov dostalo po 500 €), traja študenti dostali „prémie za počítačové programy" v celkovej sume 105 €, Fond podporil napríklad aj 33 novinárskych ciest po Slovensku priemernou sumou 12,62 € (!) a viacerým tvorivým osobnostiam v oblasti filmu prispel k cestovnému na Art Film Fest do Trenčianskych Teplíc alebo na Envirofest do Banskej Bystrice.
Literárny fond teda nie je žiadny veľký „tunel", ale s nezmyselnosťou hraničiaca inštitúcia, ktorá strpčuje život mnohým (dvojpercentnou daňou), zásadným spôsobom nepomôže nikomu, no poteší viacerých.
Hoci sú Správy o činnosti Fondu detailné, nedozvieme sa z nich podstatné: ako Literárny fond hodnotí svoju úspešnosť? Zoznam tvorcov v kaštieli, poberateľov tvorivého štipendia, prémií, cien či príspevkov k cestovnému totiž jasne ukazuje, že medzi „podporou" a kvalitou toho, čo vďaka nej vznikne, neexistuje žiadna súvislosť. Väčšina dobrých kníh jednoducho nevznikla v Budmericiach.
.čo s tým?
Gustáv Murín píše: „Budmerice patria nám, občanom tohto štátu. Na tvorivý pobyt sem môže prísť každý, kto vytvoril aspoň jedno publikované a honorované dielo, hoci aj článok. Ale krásny, udržiavaný park patrí naozaj každému bez obmedzenia. Toto všetko má zaniknúť, lebo majiteľom súkromných jácht a lietadiel chýba ešte jeden kaštieľ do privatizačnej zbierky?"
Znovu pripomeňme: Budmerice patria „nám" preto, lebo ich naši otcovia skonfiškovali, teda ľudovo povedané ukradli ich majiteľovi a keďže to stihli ešte pred februárom 1948, tak ich jeho vnuci nemôžu reštituovať.
Majiteľom kaštieľa je štát, zastúpený ministerstvom kultúry, ktoré ho prenajíma Literárnemu fondu. V máji sa prenájom končí. A spisovatelia nechcú prísť o kaštieľ, na ktorého prevádzku prispieva každý, „kto vytvoril aspoň jedno publikované a honorované dielo, hoci aj článok".
Spýtali sme sa preto na pomájový osud kaštieľa ministra kultúry Daniela Krajcera, ktorý nám odpovedal cez hovorkyňu: „Nájomná zmluva s Literárnym fondom je platná do konca mája tohto roku a po uplynutí tejto doby nájmu ministerstvo neplánuje kaštieľ v Budmericiach predať a má záujem, aby bol zachovaný na pôvodný účel. Minister sa v januári stretol s riaditeľom Literárneho fondu Ladislavom Serdahélym, ako aj predsedom Rady Literárneho fondu Dušanom Jamrichom a spoločne rokovali na túto tému. Už vtedy im minister povedal, že kaštieľ sa predávať nebude. Preto minister nechápe iniciatívu posledných týždňov, ktorá bojuje proti predaju, ktorý ministerstvo vôbec nepripravuje."
Tým by boli Budmerice vybavené a spisovatelia, čo ich majú radi, môžu byť spokojní.
Literárny fond je však nedvižnou a neefektívnou inštitúciou, ktorá sa literárnej tvorby dotýka len okrajovo a je pritom živená povinným zdaňovaním tvorcov. Toto sa, žiaľ, ani jednej vláde za posledných 20 rokov nepodarilo zmeniť. Súčasná vláda si však zmenu v tejto oblasti dala do svojho Programového vyhlásenia: „Vláda SR navrhne novelu zákona, ktorou sa dvojpercentná dodatočná daň zmení na dobrovoľné príspevky a navrhne transformáciu umeleckých fondov na nadácie. Zároveň bude hľadať účinné legislatívne a iné nástroje na podporu pôvodnej tvorby vo všetkých oblastiach umenia." Podľa ministerstva kultúry bude novela zákona o umeleckých fondoch predložená do parlamentu koncom roku 2012. „Zámerom ministerstva je transformácia fondov tak, aby príspevky do troch umeleckých fondov neboli pre umelcov a zákonom stanovené povinné osoby len ďalšou finančnou príťažou, ktorá im v konečnom dôsledku neprináša v ich tvorbe a pôsobení žiadnu pridanú hodnotu," píše sa v odpovedi ministerstva kultúry na naše otázky.
Ak k tomu naozaj dôjde, slovenská literatúra príde o jednu zbytočnú inštitúciu a možno dokonca získa jednu zmysluplnú nadáciu. Tá nadácia si zrejme zváži, či má financovať nákladnú prevádzku jedného pekného kaštieľa alebo radšej podporiť kvalitné, umelecky náročné a svetu otvorené „rezidencie" pre spisovateľov, výtvarníkov či hudobníkov podľa vzoru Nemecka, Holandska alebo Maďarska. Isté je, že tá nadácia nebude nikomu prispievať na vlak z Bratislavy do Banskej Bystrice.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.