Prvý raz mi to vlastne povedal poľský prezident Bronislaw Komorowski, keď po rokovaní s Václavom Klausom na Pražskom hrade medzi rečou prehodil, že veľmi významnou akciou poľského predsedníctva v Únii bude summit Východného partnerstva. Namiesto toho, aby som „zavetril“, len som si povedal, že som zle počul a že na summit prosto poľský prezident povýšil stretnutie ministrov zahraničia krajín EÚ a Východného partnerstva. To sa totiž pre poľské predsedníctvo Únie v druhej polovici tohto roku plánovalo už dávno. Bol to taký poľsko-maďarský barter. Maďari, ktorí si potrpia na nádheru a pompézne zdôrazňovanie svojej veľkosti, v nádhere rekonštruovaného zámku v Gödölö pri Budapešti pripomenú druhé výročie tohto polozabudnutého dieťaťa českého predsedníctva. A Poliaci sa potom ujmú praktického oživenia polomŕtveho projektu – schôdzok – schôdzok ministrov, občianskych združení, rokovaní o všemožných zmluvách.
Lenže, keď začali Maďari summit plánovať, objavil sa prvý problém. Francúzsky prezident Nicolas Sarkozy, ktorého krajina predsedá tento polrok združeniu najvyspelejších ekonomík sveta G8, na úplne rovnaký deň naplánoval summit tejto skupiny. Som presvedčený, že to nebol omyl, ale zámer. Francúzom, ktorí majú svoj projekt Únie pre Stredomorie, sa Východné partnerstvo vôbec nepozdáva. V roku 1938 nechápali, prečo by mali dodržať spojeneckú zmluvu s nejakým ďalekým Československom a bojovať spolu s Čechoslovákmi proti Hitlerovi. A na počiatku 21. storočia nechápu, prečo by mala EÚ venovať nejakú zvláštnu pozornosť krajinám ako Ukrajina, Moldavsko či Azerbajdžan. A už vôbec nie, prečo by táto pozornosť mala byť väčšia ako tá, ktorá sa venuje obrovskému, nekonečnému a kedysi takému frankofilnému Rusku.
Takže po Sarkozyho oznámení bol summit na vážkach, ale ešte nie úplne stratený. Petr Mareš, český veľvyslanec pre Východné partnerstvo – áno, Česko má na tento účel špeciálneho veľvyslanca – mi však vravel, že to aj tak ešte šlo. „Do úvahy ešte pripadal taký ten diplomatický model – obed v Paríži, večera v Budapešti,“ vravel o Sarkozyho schválnosti. Lenže do toho prišli bieloruské voľby, ktoré vrátili Lukašenkovu ríšu spomedzi mäkkých diktatúr do spoločenstva tých dosť tvrdých. Janukovyčova Ukrajina začala hromadne zatvárať do väzenia ministrov z bývalej vlády Julie Tymošenkovej a samotnej krásavici Oranžovej revolúcie zobrala pas a nepustila ju ani na rokovanie do Bruselu. V Moldavsku zamrzli mierové rokovania o návrate Podnesterska, na Kaukaze je medzi Arménskom a Azerbajdžanom v spore o Náhorný Karabach polovojnový stav a v Baku pevne sedí na panovníckom tróne druhý príslušník vládnucej dynastie Alijevovcov. Je to prosto stav, ktorý po dvoch rokoch Východného partnerstva a vynaložení stoviek miliónov eur nie je práve vhodný na oslavný summit. A tak sa do Budapešti nikomu veľmi nechcelo.
A teraz navyše Tunisko, Egypt, Líbya – a ktovie, či sa to Líbyou skončí... Mám zo všetkých týchto „revolúcií“ v Stredomorí veľmi zvláštny pocit a vôbec sa nedivím krajinám, ako sú Francúzsko či Taliansko, že naliehavo žiadajú, aby sa tým EÚ zaoberala. Zatiaľ totiž celá Európska únia k nepokojom so stovkami a v líbyjskej občianskej vojne s tisíckami mŕtvych predvádza to, čo v posledných rokoch takmer vždy. Do neba volajúcu neschopnosť niečo urobiť.
Pritom pre Francúzov či Talianov je to podobné, aké by to bolo pre nás, keby sa začala občianska vojna napríklad na Ukrajine. V susedstve Európy, na jej hraniciach, padajú „prozápadné“ režimy a EÚ ukazuje, že nie je schopná vôbec ničoho.
Oproti požiaru násilia v Stredomorí vyzerá Východné partnerstvo naozaj ako čosi, čím sa netreba príliš zapodievať. Už som sa preto zmieril s tým, že namiesto jarného zámku Gödölö ma čaká zrejme len jesenný varšavský zámok vo Wilanowe. Ale, pravdu povediac, na to, že bude summit Východného partnerstva aspoň tam, by som nestavil ani českú korunu, ani slovenské euro.
Autor je redaktor Lidových novín.
Lenže, keď začali Maďari summit plánovať, objavil sa prvý problém. Francúzsky prezident Nicolas Sarkozy, ktorého krajina predsedá tento polrok združeniu najvyspelejších ekonomík sveta G8, na úplne rovnaký deň naplánoval summit tejto skupiny. Som presvedčený, že to nebol omyl, ale zámer. Francúzom, ktorí majú svoj projekt Únie pre Stredomorie, sa Východné partnerstvo vôbec nepozdáva. V roku 1938 nechápali, prečo by mali dodržať spojeneckú zmluvu s nejakým ďalekým Československom a bojovať spolu s Čechoslovákmi proti Hitlerovi. A na počiatku 21. storočia nechápu, prečo by mala EÚ venovať nejakú zvláštnu pozornosť krajinám ako Ukrajina, Moldavsko či Azerbajdžan. A už vôbec nie, prečo by táto pozornosť mala byť väčšia ako tá, ktorá sa venuje obrovskému, nekonečnému a kedysi takému frankofilnému Rusku.
Takže po Sarkozyho oznámení bol summit na vážkach, ale ešte nie úplne stratený. Petr Mareš, český veľvyslanec pre Východné partnerstvo – áno, Česko má na tento účel špeciálneho veľvyslanca – mi však vravel, že to aj tak ešte šlo. „Do úvahy ešte pripadal taký ten diplomatický model – obed v Paríži, večera v Budapešti,“ vravel o Sarkozyho schválnosti. Lenže do toho prišli bieloruské voľby, ktoré vrátili Lukašenkovu ríšu spomedzi mäkkých diktatúr do spoločenstva tých dosť tvrdých. Janukovyčova Ukrajina začala hromadne zatvárať do väzenia ministrov z bývalej vlády Julie Tymošenkovej a samotnej krásavici Oranžovej revolúcie zobrala pas a nepustila ju ani na rokovanie do Bruselu. V Moldavsku zamrzli mierové rokovania o návrate Podnesterska, na Kaukaze je medzi Arménskom a Azerbajdžanom v spore o Náhorný Karabach polovojnový stav a v Baku pevne sedí na panovníckom tróne druhý príslušník vládnucej dynastie Alijevovcov. Je to prosto stav, ktorý po dvoch rokoch Východného partnerstva a vynaložení stoviek miliónov eur nie je práve vhodný na oslavný summit. A tak sa do Budapešti nikomu veľmi nechcelo.
A teraz navyše Tunisko, Egypt, Líbya – a ktovie, či sa to Líbyou skončí... Mám zo všetkých týchto „revolúcií“ v Stredomorí veľmi zvláštny pocit a vôbec sa nedivím krajinám, ako sú Francúzsko či Taliansko, že naliehavo žiadajú, aby sa tým EÚ zaoberala. Zatiaľ totiž celá Európska únia k nepokojom so stovkami a v líbyjskej občianskej vojne s tisíckami mŕtvych predvádza to, čo v posledných rokoch takmer vždy. Do neba volajúcu neschopnosť niečo urobiť.
Pritom pre Francúzov či Talianov je to podobné, aké by to bolo pre nás, keby sa začala občianska vojna napríklad na Ukrajine. V susedstve Európy, na jej hraniciach, padajú „prozápadné“ režimy a EÚ ukazuje, že nie je schopná vôbec ničoho.
Oproti požiaru násilia v Stredomorí vyzerá Východné partnerstvo naozaj ako čosi, čím sa netreba príliš zapodievať. Už som sa preto zmieril s tým, že namiesto jarného zámku Gödölö ma čaká zrejme len jesenný varšavský zámok vo Wilanowe. Ale, pravdu povediac, na to, že bude summit Východného partnerstva aspoň tam, by som nestavil ani českú korunu, ani slovenské euro.
Autor je redaktor Lidových novín.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.