Tohtoročný festival sa niesol v znamení významného režiséra Jafara Panahiho, ktorého iránska vládna moc odsúdila (spolu s kolegom Mohammadom Rasoulofom) koncom minulého roka na šesť rokov domáceho väzenia a dvadsať rokov zákazu profesionálnej tvorby. Dôvodom bola údajná „propaganda proti islamskej republike“.
.porotcova (ne)prítomnosť
Vedenie festivalu pozvalo Panahiho do hlavnej poroty, a keďže nemohol prísť, otvorenie prehliadky sa stalo manifestáciou solidarity a protestu proti bezprecedentnému kroku iránskej vládnej moci. Stolička s režisérovým menom zostala prázdna počas celého festivalu. Isabella Rosselliniová, šéfka poroty, vyzvala na podporu internovaného tvorcu a prečítala protestný list, zverejnený na oficiálnej internetovej stránke. „Vedeli sme spolu s Jafarom, že mu zrejme nebude umožnené byť s nami,“ uviedla Rossellini. „Preto využívame túto príležitosť, aby sme vyjadrili silný názor pre slobodu prejavu a slobodu tvorby. Ak by sme mohli robiť len propagandistické filmy schválené štátom, znamenalo by to smrť pre umenie.“
Festival začlenil do programu retrospektívu všetkých Panahiho filmov vrátane jeho poslednej dokončenej hranej snímky Ofsajd (2006), za ktorú získal v Berlíne Veľkú cenu poroty. S otvoreným listom prezidentovi Ahmadínedžádovi prišiel do Berlína ďalší známy iránsky tvorca Rafi Pitts, ktorý okrem iného uviedol: „Nie sme zločinci. Chceme sa iba pýtať a poukázať na problémy v našej spoločnosti. Považujem za smiešne, že kladenie otázok sa stalo zločinom.“
Čudoval sa potom hádam niekto, že politický esprit, latentne prepojený s festivalom, ovplyvnil aj záverečné rozdeľovanie prestížnych „medveďov“?
.prvý raz Irán
Hoci porota po záverečnom verdikte unisono odmietala otázky vplyvu aktuálneho podtextu na výsledky súťaže, iránsky súťažný príspevok Jodaeiye Nader az Simin (Odlúčenie Nader a Simin) potvrdil pozíciu jednoznačného favorita pre najvyššiu poctu. Realistická dráma s vážnymi témami (manželská kríza, snaha o emigráciu, Alzheimerova choroba, chudoba) napokon bez väčšieho prekvapenia získala nielen Zlatého medveďa pre najlepší film (prvý raz v histórii festivalu putuje do Iránu), ale piati protagonisti civilného príbehu dostali kolektívne Strieborné medvede za herecký výkon, a tiež cenu Ekumenickej poroty. Hoci išlo o svetovú premiéru, nevedno, či film už videli oficiálne miesta v domovskej krajine: skôr, ako sa totiž začal premietať, na plátne zasvietili výrazné titulky na podporu J. Panahiho. Pri jeho sledovaní je divák trošku zaskočený – podľa informácií majú iránski filmári veľké problémy s cenzorským úradom, ale tu sleduje vlastne pravý opak. Striedma snímka v naratívnej rovine, ale komplexná v morálnych, psychologických a sociálnych aspektoch. Čo v konečnom vyznení vytvára pomerne ojedinelý pohľad na iránsku spoločnosť, aký by si nemohli dovoliť iné filmy z tejto krajiny. Skúsený režisér Asghar Farhadi vo svojom piatom filme rozohral príbeh rozvádzajúceho sa páru strednej triedy, kde žena Simin chce s 11-ročnou dcérou nájsť lepšiu budúcnosť v zahraničí. Manžel Nader to však odmietne, pretože sa musí starať o svojho postihnutého otca. Až následné dejové peripetie odhalia, že tento problém nemusel byť jediným dôvodom na vzájomné odlúčenie. Farhadi v ďakovnej reči nezabudol pozdraviť na diaľku uväznených kolegov, ale odmietol politikum pri udelení svojej ceny. „Som presvedčený, že v prvom rade vyhrali kvality môjho filmu.“ spomenul. „Ale táto cena je obzvlášť dôležitá. Pre Irán i film samotný – takto ho určite uvidí viac ľudí v celom svete.“
.osud koňa neznámy
Súťaži (tvorilo ju iba 16 titulov – najmenej v berlínskej histórii) tentoraz dominovali iba dve snímky a tie spoľahlivo rozdelili novinársku obec. Kým prvá polovica tlieskala a drukovala korektne (ne)politicky akceptovanej voľbe Zlatého medveďa, druhá časť (spolu s autorom tohto článku) považovala za jednoznačne najlepší film opus maďarského mága Bélu Tarra. Hoci si priaznivci 55-ročného tvorcu zvykli už na všeličo, minimalistická (akože inak) čiernobiela dráma A torinói ló (Turínsky kôň) vyrazila dych, a vyznela ešte silnejšie než jeho výnimočné Satanské tango alebo Wreckmeisterove harmónie.
Takmer dva a pol hodinová snímka sa začína monológom do tmavého plátna, osvetľujúc historku z Turína roku 1899, kde sa stal filozof Nietzsche svedkom bičovania koňa, v dôsledku čoho postupne upadal do šialenstva. „Nevieme však, čo sa stalo s tým koňom,“ uzaviera hlas. Film ponúka predpokladaný osud koňa, ale je to skôr tušená línia. Veľmi strohý dej sa odohráva v priebehu piatich dní na odľahlom gazdovstve počas desivej veternej smršte, kde v neúprosných podmienkach a mlčanlivosti „prežívajú“ starnúci muž s dospelou dcérou. Ich priam asketická rutina je inscenovaná s ohromnou precíznosťou a úmyselným opakovaním každodenných úkonov. Zdanlivo realistická dejová linka v závere vyústi viacvýznamovým posunom do metafyzického podobenstva, a „metafilmového“ rébusu.
Tarr pred časom oznámil, že toto je jeho posledný film. Ak by aj svoje rozhodnutie zmenil, je obtiažne predstaviť si, čo by po tomto mohlo nasledovať. Ak svoje rozhodnutie nezmení, Turínskym koňom ponúkol – aj napriek extrémne depresívnemu ladeniu – nádhernú rozlúčku.
.aplauz pre Dom
Uvedenie slovensko-českého filmu Dom, česko-slovenského dokumentu Nesvadbov a českej prvotiny Osmdesát dopisů (všetky v sekcii mladých objavov Forum) zhodnotila nemecká tlač ako „malú československú vlnu“. Zveličené? Poznajúc domáci kontext i pomery u susedov je to celkom možné. Na druhej strane, sympatické označenie zo strany západných médií potešilo, veď prítomnosť hneď troch zástupcov mladej filmárskej generácie, ale predovšetkým priaznivé prijatia ich diel na „áčkovom“ festivale, ostávajú stále veľkou vzácnosťou.
Najmä hraný debut Zuzany Liovej zaznamenal vo festivalových denníkoch Variety a The Hollywood Reporter pozitívne hodnotenia. V prvom slovenskú filmárku prirovnali k českým tvorcom Alici Nellis a Bohdanovi Slámovi, v druhom recenzentka odporučila Dom milovníkom realistických drám založených na presvedčivo prirodzených výkonoch, aké poznáme z diel Kena Loacha alebo Mika Leigha. „Rovnako ako Loach, aj Liová dokáže postaviť kameru na to správne miesto, aby zachytila i nepatrné gestá svojich hercov a dala nám zabudnúť, že sledujeme niečo fiktívne,“ uviedol rešpektovaný Hollywood Reporter. V komornej dráme, ktorá rozvíja generačný konflikt medzi otcom a jeho dcérami, pre ktoré (avšak proti ich vôli) stavia domy, excelujú Miroslav Krobot a Judit Bárdosová.
Príbeh vzniku tohto diela je na naše pomery atypický. Najskôr jeho autorka získala za scenár cenu Tibora Vichtu (ešte v roku 2003) a o štyri roky neskôr aj prestížne ocenenie Krzysztofa Kieślowského v Cannes. A potom film vznikol bez zbytočného mediálneho ruchu, v skromných podmienkach, navyše s nie príliš známymi producentmi.
A ešte jeden Slovák sa aspoň na pár chvíľ ocitol v žiari trblietavých reflektorov: Marek Mackovič, ktorého príspevok o kórejskom amatérskom cyklistovi si vybral režisér Kevin MacDonald do unikátneho anglického dokumentu Life in a Day (Život v jednom dni). Tým dňom sa stal 24. júl minulého roka, ktorý zachytilo 81-tisíc filmových nadšencov z celého sveta a vyrobili 4 500 hodín materiálu (snímka trvá 90 minút). Ojedinelý projekt po svetovej premiére v Sundance mal veľkolepé prijatie aj v Berlíne. A hoci vďaka iniciátorovi a sponzorovi YouTube je dostupný pre všetkých záujemcov, veľké plátno predsa len ponúka „viacrozmernejší“ zážitok.
.portrét Michaila Borisoviča Ch.
Najskôr socialista, potom kapitalista, a napokon trestanec. Takto lapidárne zachytáva život a dobu niekdajšieho najbohatšieho Rusa, dnes najznámejšieho Putinovho väzňa, nemecká dokumentárna snímka Chodorkovskij. Jeden z najdiskutovanejších filmov celého programu vyvolal najskôr rozruch „utajenou“ novinárskou projekciou, na ktorú sa nedostali hlavne viacerí ruskí zástupcovia médií, čo vyvolalo zasvätené šuškandy o „zásahu z najvyšších miest Kremľa“ voči dielu režiséra Cyrila Tuschiho. Ten sa netají sympatiami voči bývalému ropnému magnátovi, a naopak, nešetrí Putina, Medvedeva, Schrödera a ďalších exponentov, ktorí viac ako iní poznajú zákulisie okolo „najslávnejšieho prezidentovho väzňa“. Film tvorí svižne nastrihaná montáž rozhovorov, archívnych materiálov, spravodajských výstupov i počítačových animácií. Spracovanie pripomína premyslenú metódu, nie nepodobnú Michaelovi Mooreovi, keď napríklad ostrými humornými pointami glosuje svet vysokej politiky alebo biznisu. Obraz o Chodorkovskom však nie je jednoznačný. Pre niekoho je zločinec, pre iného obeť, pre mladých demokratov „nádej, že keď vyjde z väzenia, stane sa lídrom opozície.“ „Zrejme každý vie o ňom niečo povedať,“ povedal režisér. „Jeho kariéra je rámcovaná nepredstaviteľnými výšinami i prepadliskami a dráma jeho kolapsu je zachytená v každej Shakespearovej tragédii.“
Autor je riaditeľ Art Film Festu.
.porotcova (ne)prítomnosť
Vedenie festivalu pozvalo Panahiho do hlavnej poroty, a keďže nemohol prísť, otvorenie prehliadky sa stalo manifestáciou solidarity a protestu proti bezprecedentnému kroku iránskej vládnej moci. Stolička s režisérovým menom zostala prázdna počas celého festivalu. Isabella Rosselliniová, šéfka poroty, vyzvala na podporu internovaného tvorcu a prečítala protestný list, zverejnený na oficiálnej internetovej stránke. „Vedeli sme spolu s Jafarom, že mu zrejme nebude umožnené byť s nami,“ uviedla Rossellini. „Preto využívame túto príležitosť, aby sme vyjadrili silný názor pre slobodu prejavu a slobodu tvorby. Ak by sme mohli robiť len propagandistické filmy schválené štátom, znamenalo by to smrť pre umenie.“
Festival začlenil do programu retrospektívu všetkých Panahiho filmov vrátane jeho poslednej dokončenej hranej snímky Ofsajd (2006), za ktorú získal v Berlíne Veľkú cenu poroty. S otvoreným listom prezidentovi Ahmadínedžádovi prišiel do Berlína ďalší známy iránsky tvorca Rafi Pitts, ktorý okrem iného uviedol: „Nie sme zločinci. Chceme sa iba pýtať a poukázať na problémy v našej spoločnosti. Považujem za smiešne, že kladenie otázok sa stalo zločinom.“
Čudoval sa potom hádam niekto, že politický esprit, latentne prepojený s festivalom, ovplyvnil aj záverečné rozdeľovanie prestížnych „medveďov“?
.prvý raz Irán
Hoci porota po záverečnom verdikte unisono odmietala otázky vplyvu aktuálneho podtextu na výsledky súťaže, iránsky súťažný príspevok Jodaeiye Nader az Simin (Odlúčenie Nader a Simin) potvrdil pozíciu jednoznačného favorita pre najvyššiu poctu. Realistická dráma s vážnymi témami (manželská kríza, snaha o emigráciu, Alzheimerova choroba, chudoba) napokon bez väčšieho prekvapenia získala nielen Zlatého medveďa pre najlepší film (prvý raz v histórii festivalu putuje do Iránu), ale piati protagonisti civilného príbehu dostali kolektívne Strieborné medvede za herecký výkon, a tiež cenu Ekumenickej poroty. Hoci išlo o svetovú premiéru, nevedno, či film už videli oficiálne miesta v domovskej krajine: skôr, ako sa totiž začal premietať, na plátne zasvietili výrazné titulky na podporu J. Panahiho. Pri jeho sledovaní je divák trošku zaskočený – podľa informácií majú iránski filmári veľké problémy s cenzorským úradom, ale tu sleduje vlastne pravý opak. Striedma snímka v naratívnej rovine, ale komplexná v morálnych, psychologických a sociálnych aspektoch. Čo v konečnom vyznení vytvára pomerne ojedinelý pohľad na iránsku spoločnosť, aký by si nemohli dovoliť iné filmy z tejto krajiny. Skúsený režisér Asghar Farhadi vo svojom piatom filme rozohral príbeh rozvádzajúceho sa páru strednej triedy, kde žena Simin chce s 11-ročnou dcérou nájsť lepšiu budúcnosť v zahraničí. Manžel Nader to však odmietne, pretože sa musí starať o svojho postihnutého otca. Až následné dejové peripetie odhalia, že tento problém nemusel byť jediným dôvodom na vzájomné odlúčenie. Farhadi v ďakovnej reči nezabudol pozdraviť na diaľku uväznených kolegov, ale odmietol politikum pri udelení svojej ceny. „Som presvedčený, že v prvom rade vyhrali kvality môjho filmu.“ spomenul. „Ale táto cena je obzvlášť dôležitá. Pre Irán i film samotný – takto ho určite uvidí viac ľudí v celom svete.“
.osud koňa neznámy
Súťaži (tvorilo ju iba 16 titulov – najmenej v berlínskej histórii) tentoraz dominovali iba dve snímky a tie spoľahlivo rozdelili novinársku obec. Kým prvá polovica tlieskala a drukovala korektne (ne)politicky akceptovanej voľbe Zlatého medveďa, druhá časť (spolu s autorom tohto článku) považovala za jednoznačne najlepší film opus maďarského mága Bélu Tarra. Hoci si priaznivci 55-ročného tvorcu zvykli už na všeličo, minimalistická (akože inak) čiernobiela dráma A torinói ló (Turínsky kôň) vyrazila dych, a vyznela ešte silnejšie než jeho výnimočné Satanské tango alebo Wreckmeisterove harmónie.
Takmer dva a pol hodinová snímka sa začína monológom do tmavého plátna, osvetľujúc historku z Turína roku 1899, kde sa stal filozof Nietzsche svedkom bičovania koňa, v dôsledku čoho postupne upadal do šialenstva. „Nevieme však, čo sa stalo s tým koňom,“ uzaviera hlas. Film ponúka predpokladaný osud koňa, ale je to skôr tušená línia. Veľmi strohý dej sa odohráva v priebehu piatich dní na odľahlom gazdovstve počas desivej veternej smršte, kde v neúprosných podmienkach a mlčanlivosti „prežívajú“ starnúci muž s dospelou dcérou. Ich priam asketická rutina je inscenovaná s ohromnou precíznosťou a úmyselným opakovaním každodenných úkonov. Zdanlivo realistická dejová linka v závere vyústi viacvýznamovým posunom do metafyzického podobenstva, a „metafilmového“ rébusu.
Tarr pred časom oznámil, že toto je jeho posledný film. Ak by aj svoje rozhodnutie zmenil, je obtiažne predstaviť si, čo by po tomto mohlo nasledovať. Ak svoje rozhodnutie nezmení, Turínskym koňom ponúkol – aj napriek extrémne depresívnemu ladeniu – nádhernú rozlúčku.
.aplauz pre Dom
Uvedenie slovensko-českého filmu Dom, česko-slovenského dokumentu Nesvadbov a českej prvotiny Osmdesát dopisů (všetky v sekcii mladých objavov Forum) zhodnotila nemecká tlač ako „malú československú vlnu“. Zveličené? Poznajúc domáci kontext i pomery u susedov je to celkom možné. Na druhej strane, sympatické označenie zo strany západných médií potešilo, veď prítomnosť hneď troch zástupcov mladej filmárskej generácie, ale predovšetkým priaznivé prijatia ich diel na „áčkovom“ festivale, ostávajú stále veľkou vzácnosťou.
Najmä hraný debut Zuzany Liovej zaznamenal vo festivalových denníkoch Variety a The Hollywood Reporter pozitívne hodnotenia. V prvom slovenskú filmárku prirovnali k českým tvorcom Alici Nellis a Bohdanovi Slámovi, v druhom recenzentka odporučila Dom milovníkom realistických drám založených na presvedčivo prirodzených výkonoch, aké poznáme z diel Kena Loacha alebo Mika Leigha. „Rovnako ako Loach, aj Liová dokáže postaviť kameru na to správne miesto, aby zachytila i nepatrné gestá svojich hercov a dala nám zabudnúť, že sledujeme niečo fiktívne,“ uviedol rešpektovaný Hollywood Reporter. V komornej dráme, ktorá rozvíja generačný konflikt medzi otcom a jeho dcérami, pre ktoré (avšak proti ich vôli) stavia domy, excelujú Miroslav Krobot a Judit Bárdosová.
Príbeh vzniku tohto diela je na naše pomery atypický. Najskôr jeho autorka získala za scenár cenu Tibora Vichtu (ešte v roku 2003) a o štyri roky neskôr aj prestížne ocenenie Krzysztofa Kieślowského v Cannes. A potom film vznikol bez zbytočného mediálneho ruchu, v skromných podmienkach, navyše s nie príliš známymi producentmi.
A ešte jeden Slovák sa aspoň na pár chvíľ ocitol v žiari trblietavých reflektorov: Marek Mackovič, ktorého príspevok o kórejskom amatérskom cyklistovi si vybral režisér Kevin MacDonald do unikátneho anglického dokumentu Life in a Day (Život v jednom dni). Tým dňom sa stal 24. júl minulého roka, ktorý zachytilo 81-tisíc filmových nadšencov z celého sveta a vyrobili 4 500 hodín materiálu (snímka trvá 90 minút). Ojedinelý projekt po svetovej premiére v Sundance mal veľkolepé prijatie aj v Berlíne. A hoci vďaka iniciátorovi a sponzorovi YouTube je dostupný pre všetkých záujemcov, veľké plátno predsa len ponúka „viacrozmernejší“ zážitok.
.portrét Michaila Borisoviča Ch.
Najskôr socialista, potom kapitalista, a napokon trestanec. Takto lapidárne zachytáva život a dobu niekdajšieho najbohatšieho Rusa, dnes najznámejšieho Putinovho väzňa, nemecká dokumentárna snímka Chodorkovskij. Jeden z najdiskutovanejších filmov celého programu vyvolal najskôr rozruch „utajenou“ novinárskou projekciou, na ktorú sa nedostali hlavne viacerí ruskí zástupcovia médií, čo vyvolalo zasvätené šuškandy o „zásahu z najvyšších miest Kremľa“ voči dielu režiséra Cyrila Tuschiho. Ten sa netají sympatiami voči bývalému ropnému magnátovi, a naopak, nešetrí Putina, Medvedeva, Schrödera a ďalších exponentov, ktorí viac ako iní poznajú zákulisie okolo „najslávnejšieho prezidentovho väzňa“. Film tvorí svižne nastrihaná montáž rozhovorov, archívnych materiálov, spravodajských výstupov i počítačových animácií. Spracovanie pripomína premyslenú metódu, nie nepodobnú Michaelovi Mooreovi, keď napríklad ostrými humornými pointami glosuje svet vysokej politiky alebo biznisu. Obraz o Chodorkovskom však nie je jednoznačný. Pre niekoho je zločinec, pre iného obeť, pre mladých demokratov „nádej, že keď vyjde z väzenia, stane sa lídrom opozície.“ „Zrejme každý vie o ňom niečo povedať,“ povedal režisér. „Jeho kariéra je rámcovaná nepredstaviteľnými výšinami i prepadliskami a dráma jeho kolapsu je zachytená v každej Shakespearovej tragédii.“
Autor je riaditeľ Art Film Festu.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.