Nájsť vlastný hlas

Film britského režiséra Toma Hoopera vychádza z prostého a obľúbeného námetu: hrdina bojuje s vlastným hendikepom, ktorý sa mu s pomocou chápavého mentora v závere podarí prekonať. Popularita takéhoto príbehu má psychologické korene. Každý z nás čelí istému hendikepu či nepríjemnému problému, a preto je také ľahké cítiť empatiu voči postave, zvádzajúcej zápas so svojou slabou stránkou. Obligátny záverečný triumf hrdinu hovorí divákovi, že i on môže trpezlivým úsilím a s asistenciou blízkeho človeka svoj problém zdolať. Pre publikum je navyše obzvlášť lichotivé, ak v role nedokonalej postavy vystupuje ktosi slávny a mocný. Tu je hlavným hrdinom samotný anglický kráľ Juraj VI. (Colin Firth), ponižovaný vlastnou zajakavosťou, ktorú dokáže vďaka špecifickému prístupu svojského terapeuta reči Lionela Logueho (Geoffrey Rush) nakoniec pokoriť.
Kráľova reč má navyše i zaujímavý sociologický rozmer. Koktajúci Juraj VI. totiž nastupoval na trón v čase, keď si Adolf Hitler svojimi sugestívnymi vystúpeniami podmaňoval Nemecko. Proti suverénnosti Hitlerových ohavných slov bolo potrebné postaviť sebaistý prejav prednesený pevným hlasom, ktorý by symbolizoval silu britského impéria v boji proti rozpínajúcemu sa nacizmu. A ako vieme z hodín histórie, práve zajakavý Juraj VI. dokázal takýto prejav predniesť, čím dodal Britom energiu v boji proti nacistickému Nemecku.
Snímka je veľmi zaujímavá aj z umeleckého hľadiska. Scenár je vybrúsený ako prvotriedny diamant, niet v ňom zbytočnej či ťažkopádnej repliky. Komorný film s jednoduchým, navyše vopred známym príbehom ťaží svoje čaro z okúzľujúcich stretnutí medzi neistým kráľom Jurajom VI. a empatickým logopédom Lionelom. Ich konverzačné výmeny chvíľami iskria humorom, inokedy sú príjemne dojemné. Komika, dráma a napätie sú vo filme nadávkované s lekárnickou presnosťou.
Veľkú zásluhu na pôsobivosti filmu má herecký koncert, ktorý predvádzajú Colin Firth a Geoffrey Rush. Firth obdivuhodne pracuje s rečou, jeho zajakavosť znie absolútne prirodzene. Talentovaný herec dokázal presvedčivo stelesniť šľachticovu aristokratickú upätosť aj jeho hlbokú zakomplexovanosť. V očiach i výraze tváre sa mu často zračí nefalšované zúfalstvo, prameniace z neschopnosti prekonať protivnú poruchu reči. Jeho výbuchy hnevu sú rovnako vierohodné, ako chvíľkové záblesky spontánnosti. Rush obdaril svoju postavu sympatickou kombináciou autoritatívnosti, excentricity a empatie. Jeho tvár vyžaruje tichú dôstojnosť; na perách sa mu často pohráva jemný ironický úsmev, ktorý vyjadruje Lionelovu uvoľnenú povahu. Je zaujímavé sledovať, ako dokáže s úplne kamennou tvárou odvrávať aristokratovi Georgeovi alebo mu prezentovať svoje očarujúco absurdné návrhy. Obaja herci boli nominovaní na Oscara. Soška sa ušla len Firthovi, hoci by si ju vrchovato zaslúžili obaja.
Režisér Tom Hooper spolu s kameramanom Dannym Cohenom odviedli vynikajúcu prácu. Využívajú subtílne, ale funkčné vyjadrovacie prostriedky. Svoje umelecké zámery vyjadrujú pomocou precízne komponovaných obrazov a jemnej symboliky. Umiestnenie jednotlivých postáv v zábere vypovedá o vzájomných vzťahoch nadradenosti a podriadenosti, ktoré medzi nimi panujú. Tvorcom sa podarilo vizuálne zdôrazniť prežívanie hlavného hrdinu, najmä jeho pocity poníženia a vnútornej izolovanosti, ktoré vinou zajakavosti zažíva. Rafinovane snímajú mikrofóny tak, aby pôsobili gigantickým dojmom, čím znázorňujú hrdinov obrovský strach z verejných prejavov. Tvorcovia dali filmu výrazný hnedo-šedý vizuálny štýl, ktorý pekne vystihuje depresívnosť tohto dejinného obdobia. Aj kulisy a rekvizity boli pripravené s maximálnou starostlivosťou: ošarpaná ordinácia chudobného terapeuta reči vyzerá rovnako autenticky ako vkusné interiéry kráľovského paláca.
Snímka Kráľova reč rozpráva o hľadaní vlastného hlasu, vlastného autentického vyjadrenia. A rozpráva to mimoriadne elegantným filmovým jazykom.