Sándor Márai sa narodil v roku 1900 v Košiciach, po niekoľkoročnom pobyte v Paríži a cestovaní po Európe sa v roku 1928 usadil v Budapešti. Toto mesto mal rád, no necítil sa úplne jeho súčasťou. Chýbala mu „buržoázna, meštiacka kultúra", ktorú zanechal v Košiciach. „Jediný ‚kraj῾, ktorý sa mi (vtedy aj neskôr) vracal v snoch, bol ďaleko, za štátnymi hranicami: bola to Horná zem, podtatranské mestá, lesy, čistiny." To „vtedy" bolo v roku 1948, keď Sándor Márai spolu s manželkou Lolou definitívne a nenávratne Budapešť opúšťali.
Rozsiahla, trojdielna kniha Zem, Zem!... pozostáva z denníkových zápisov, doplnených a redigovaných s odstupom rokov. Začína sa 28. marca 1944, v deň, keď autor v kruhu priateľov oslavuje meniny. Keď sa priatelia po večeri, víne a politických debatách neskoro v noci rozišli, u Máraiovcov zazvonil telefón. „Nemci dnes v noci obsadili Maďarsko," povedal oslávencovi priateľ z predsedníctva vlády. Nasleduje niekoľko mesiacov maďarsko-nemeckého nacizmu, deportácie a likvidácia Židov a keď sa k mestu priblíži Červená armáda, dočasné sťahovanie na vidiek. Tam strávi autor s manželkou niekoľko mesiacov, spoznáva ruských vojakov a cez nich skúma podstatu ruskej kultúry a sovietskeho komunizmu („Rusi majú v sebe niečo „iné", čomu človek so západnou výchovou nerozumie."). Potom návrat do zničenej Budapešti a postupné ovládnutie verejného života komunistami. A v roku 1948 emigrácia.
Máraiove pamäti sú mimoriadne zaujímavé. Nejde v nich o prerozprávanie histórie ani o anekdotické spomienky. Sú záznamom pozorného sledovania sveta okolo a jeho odrazu v autorovom vnútri. Obsahujú minimálne tri veľké témy: zákernosť komunizmu a jeho dusivé prerastanie povojnovou maďarskou spoločnosťou, maďarská osamelosť a nostalgia spôsobená (okrem iného aj) stratou Hornej a Dolnej zeme a vnútorný svet spisovateľa, ktorý čítaním a písaním zachraňuje svoj jazyk a dáva zmysel vlastnej existencii.
Slová a myšlienky Sándora Máraia plynú pokojne aj cez najdramatickejšie zvraty svetovej aj osobnej histórie (svoju rolu nepochybne hrá aj výborný preklad Petra Macsovszkého). Jeho autorská metóda je vlastne celkom prostá: pozoruje jav vo svojom okolí, rozmýšľa nad tým, čo sa následne deje v jeho vnútri a bez zbytočného náhlenia sa snáží jednému aj druhému porozumieť. Nacistický teror bol odpudivý, spolunažívanie s neokrôchanými ruskými vojakmi bolo ťažké, návrat do zničeného domu v Bude bol smutný. Najhoršie však boli posledné tri roky, prežité v Maďarsku. Plíživé obmedzovanie slobody, dusno a skúšanie charakterov viedli k poznaniu, že jedinou možnou cestou bol odchod z krajiny.
V jeden jarný deň roku 1948 sa Sándor Márai ocitá na križovatke Oktogon v centre Pešti. Je niekoľko možných smerov, ktorými sa môže vydať, ale on si uvedomuje, že nech pôjde kamkoľvek, vždy to bude rovnaké: „Nič mi nestálo v ceste. Ibaže to nemalo ZMYSEL, pretože už som nevedel, kadiaľ mám ísť, všetky smery viedli na to isté miesto: do priestoru, v ktorom niet slobody." Definitívne rozhodnutie odísť neprišlo vtedy, keď Márai – v tom čase už uznávaný, vydávaný a predávaný autor – nebude môcť slobodne písať, ale „v prvom rade a oveľa väčšmi preto, lebo mi nedovolili slobodne mlčať." (Komunisti od neho očakávali prejavy lojálnosti a keď ich nedostávali, tak mlčanie interpretovali ako súhlas a podporu.)
Sándor Márai prežil zvyšných štyridsať rokov svojho života (zomrel v roku 1989) v Taliansku a neskôr najmä v USA v dobrovoľnom mlčaní. Písal výlučne po maďarsky a do „šuplíka". Až v deväťdesiatych rokoch minulého storočia začali jeho knihy znovu vychádzať v originále a prvýkrát aj v prekladoch. Postupné vydávanie Máraiovho diela v slovenských prekladoch, na ktoré sa podujalo vydavateľstvo Kalligram, je preto dôležitým literárnym počinom.
Sándor Márai: Zem, zem!... Preklad: Peter Macsovszky. Kalligram, 2010.
Rozsiahla, trojdielna kniha Zem, Zem!... pozostáva z denníkových zápisov, doplnených a redigovaných s odstupom rokov. Začína sa 28. marca 1944, v deň, keď autor v kruhu priateľov oslavuje meniny. Keď sa priatelia po večeri, víne a politických debatách neskoro v noci rozišli, u Máraiovcov zazvonil telefón. „Nemci dnes v noci obsadili Maďarsko," povedal oslávencovi priateľ z predsedníctva vlády. Nasleduje niekoľko mesiacov maďarsko-nemeckého nacizmu, deportácie a likvidácia Židov a keď sa k mestu priblíži Červená armáda, dočasné sťahovanie na vidiek. Tam strávi autor s manželkou niekoľko mesiacov, spoznáva ruských vojakov a cez nich skúma podstatu ruskej kultúry a sovietskeho komunizmu („Rusi majú v sebe niečo „iné", čomu človek so západnou výchovou nerozumie."). Potom návrat do zničenej Budapešti a postupné ovládnutie verejného života komunistami. A v roku 1948 emigrácia.
Máraiove pamäti sú mimoriadne zaujímavé. Nejde v nich o prerozprávanie histórie ani o anekdotické spomienky. Sú záznamom pozorného sledovania sveta okolo a jeho odrazu v autorovom vnútri. Obsahujú minimálne tri veľké témy: zákernosť komunizmu a jeho dusivé prerastanie povojnovou maďarskou spoločnosťou, maďarská osamelosť a nostalgia spôsobená (okrem iného aj) stratou Hornej a Dolnej zeme a vnútorný svet spisovateľa, ktorý čítaním a písaním zachraňuje svoj jazyk a dáva zmysel vlastnej existencii.
Slová a myšlienky Sándora Máraia plynú pokojne aj cez najdramatickejšie zvraty svetovej aj osobnej histórie (svoju rolu nepochybne hrá aj výborný preklad Petra Macsovszkého). Jeho autorská metóda je vlastne celkom prostá: pozoruje jav vo svojom okolí, rozmýšľa nad tým, čo sa následne deje v jeho vnútri a bez zbytočného náhlenia sa snáží jednému aj druhému porozumieť. Nacistický teror bol odpudivý, spolunažívanie s neokrôchanými ruskými vojakmi bolo ťažké, návrat do zničeného domu v Bude bol smutný. Najhoršie však boli posledné tri roky, prežité v Maďarsku. Plíživé obmedzovanie slobody, dusno a skúšanie charakterov viedli k poznaniu, že jedinou možnou cestou bol odchod z krajiny.
V jeden jarný deň roku 1948 sa Sándor Márai ocitá na križovatke Oktogon v centre Pešti. Je niekoľko možných smerov, ktorými sa môže vydať, ale on si uvedomuje, že nech pôjde kamkoľvek, vždy to bude rovnaké: „Nič mi nestálo v ceste. Ibaže to nemalo ZMYSEL, pretože už som nevedel, kadiaľ mám ísť, všetky smery viedli na to isté miesto: do priestoru, v ktorom niet slobody." Definitívne rozhodnutie odísť neprišlo vtedy, keď Márai – v tom čase už uznávaný, vydávaný a predávaný autor – nebude môcť slobodne písať, ale „v prvom rade a oveľa väčšmi preto, lebo mi nedovolili slobodne mlčať." (Komunisti od neho očakávali prejavy lojálnosti a keď ich nedostávali, tak mlčanie interpretovali ako súhlas a podporu.)
Sándor Márai prežil zvyšných štyridsať rokov svojho života (zomrel v roku 1989) v Taliansku a neskôr najmä v USA v dobrovoľnom mlčaní. Písal výlučne po maďarsky a do „šuplíka". Až v deväťdesiatych rokoch minulého storočia začali jeho knihy znovu vychádzať v originále a prvýkrát aj v prekladoch. Postupné vydávanie Máraiovho diela v slovenských prekladoch, na ktoré sa podujalo vydavateľstvo Kalligram, je preto dôležitým literárnym počinom.
Sándor Márai: Zem, zem!... Preklad: Peter Macsovszky. Kalligram, 2010.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.