Aby vytvoril sieť, ktorá by ho zachránila pred pádom do šialenstva bezobsažnej prázdnoty nekonečna a neznesiteľnej slepoty náhody. A občas, občas sa niektorí z nás vyberú na najbližší kopec, aby neskúmali svet okolo, ale by sa pozreli na nás a naše príbehy. Jedným z tých, ktorí na ten kopec chodia pravidelne, je maliar Róbert Bielik.
Bielikove obrazy sú príbehy príbehov. Fascinujúca podmanivosť klasických figúr na veľkom formáte nie je cieľom, ale iba štartom a prostriedkom k výpovedi o tom, čo to znamená byť človekom. Človekom, ktorý svet dobýja a zabíja, človek, ktorý o svete filozofuje, človek, ktorý sa snaží svet zachytiť ako umelec. Človekom, ktorý sníva o raji, kde vlk bude hosťom u baránka a leopard bude ležať s kozľaťom. Človekom, ktorý nevie byť sám bez túžby a lásky, aj keď za to nevyhnutne zaplatí bolesťou a utrpením.
Prvými obrazmi na výstave sú dve Chvíle nehy. Svoje stretnutie s anjelom na nich zažívajú Stalin a Hitler. Ten prvý stojí v letný podvečer na poliach šírych ruských celín obsypaných bohatou úrodou a vzhliada k anjelikovi, ktorého dvíha na rukách, ten druhý sa k tomu svojmu skláňa v tienistom zákutí rakúskych Álp. Obe scény akoby boli vystrihnuté z dobovej propagandy. Nedobový je dotyk anjelov, ktorí akoby žehnali svojim spoločníkom a neha a pokora, ktoré svietia zo Stalinovej a Hitlerovej tváre.
Vlado, sochár a jeho objekt. Maliar si nevšíma chrbtom otočenú nahú ženu držiacu rám vo vyzývavej póze. Absolútne sústredenie mu dodáva spupný výraz. Spupnosť, ktorá je nevyhnutnou súčasťou koncentrácie, cenou, ktorú sochár platí za to, že siaha na dokonalosť. Jediné, čo v tej chvíli existuje, je jeho práca, drobné pohyby myšou počítača, na monitore ktorého je symbol symbolu, počítačový obraz abstraktnej sochy.
Aténska škola. Traja nahí filozofi so zelenými vavrínovými vencami na čele. Jeden rozhadzujúci rukami v divokej gestikulácii vyzerá, akoby tancoval. Druhý má na ruke hodinky a v ruke knihu, ktorú by sme spoznali,iba ak by sme rozlúštili čiarový kód na zadnej strane obálky. A tretí, už vôbec nie štýlový filozof, obscénny starec s deravými ponožkami, holým prirodzením a zdvihnutým prostredníkom na ruke, ukazujúcim sprosté gesto.
Romantická predstava raja sa napĺňa v Košiari. Idylická scéna v mieri žijúceho stáda oviec a vlkov je posadená v čarovnom pološere hlbokého lesa. V strede obrazu je baránok so zlatým zvoncom na krku. Všetky ovce sa pozerajú na nás, ale vlci, vlci sa nám do očí nepozrú, a tak nevieme, či im môžeme veriť, alebo či iba čakajú na vhodnú chvíľu, aby skočili a baránka zožrali.
A na záver Puto, ten najsmutnejší obraz o láske, aký ste videli. A pri ňom krása a nádej v obraze Ondrej, Tomáš a Lívia. Dve deti pomáhajú vstať tomu, kto spadol, ako pozemskí anjeli, čistí napriek svojej nahote a krásni, ako dokáže byť iba niečo, čo sa ešte len má stať.
Výstava Roberta Bielika potrvá v Galérii 19 na Lazaretskej ulici do 27. marca.
Autor je fotograf.
Bielikove obrazy sú príbehy príbehov. Fascinujúca podmanivosť klasických figúr na veľkom formáte nie je cieľom, ale iba štartom a prostriedkom k výpovedi o tom, čo to znamená byť človekom. Človekom, ktorý svet dobýja a zabíja, človek, ktorý o svete filozofuje, človek, ktorý sa snaží svet zachytiť ako umelec. Človekom, ktorý sníva o raji, kde vlk bude hosťom u baránka a leopard bude ležať s kozľaťom. Človekom, ktorý nevie byť sám bez túžby a lásky, aj keď za to nevyhnutne zaplatí bolesťou a utrpením.
Prvými obrazmi na výstave sú dve Chvíle nehy. Svoje stretnutie s anjelom na nich zažívajú Stalin a Hitler. Ten prvý stojí v letný podvečer na poliach šírych ruských celín obsypaných bohatou úrodou a vzhliada k anjelikovi, ktorého dvíha na rukách, ten druhý sa k tomu svojmu skláňa v tienistom zákutí rakúskych Álp. Obe scény akoby boli vystrihnuté z dobovej propagandy. Nedobový je dotyk anjelov, ktorí akoby žehnali svojim spoločníkom a neha a pokora, ktoré svietia zo Stalinovej a Hitlerovej tváre.
Vlado, sochár a jeho objekt. Maliar si nevšíma chrbtom otočenú nahú ženu držiacu rám vo vyzývavej póze. Absolútne sústredenie mu dodáva spupný výraz. Spupnosť, ktorá je nevyhnutnou súčasťou koncentrácie, cenou, ktorú sochár platí za to, že siaha na dokonalosť. Jediné, čo v tej chvíli existuje, je jeho práca, drobné pohyby myšou počítača, na monitore ktorého je symbol symbolu, počítačový obraz abstraktnej sochy.
Aténska škola. Traja nahí filozofi so zelenými vavrínovými vencami na čele. Jeden rozhadzujúci rukami v divokej gestikulácii vyzerá, akoby tancoval. Druhý má na ruke hodinky a v ruke knihu, ktorú by sme spoznali,iba ak by sme rozlúštili čiarový kód na zadnej strane obálky. A tretí, už vôbec nie štýlový filozof, obscénny starec s deravými ponožkami, holým prirodzením a zdvihnutým prostredníkom na ruke, ukazujúcim sprosté gesto.
Romantická predstava raja sa napĺňa v Košiari. Idylická scéna v mieri žijúceho stáda oviec a vlkov je posadená v čarovnom pološere hlbokého lesa. V strede obrazu je baránok so zlatým zvoncom na krku. Všetky ovce sa pozerajú na nás, ale vlci, vlci sa nám do očí nepozrú, a tak nevieme, či im môžeme veriť, alebo či iba čakajú na vhodnú chvíľu, aby skočili a baránka zožrali.
A na záver Puto, ten najsmutnejší obraz o láske, aký ste videli. A pri ňom krása a nádej v obraze Ondrej, Tomáš a Lívia. Dve deti pomáhajú vstať tomu, kto spadol, ako pozemskí anjeli, čistí napriek svojej nahote a krásni, ako dokáže byť iba niečo, čo sa ešte len má stať.
Výstava Roberta Bielika potrvá v Galérii 19 na Lazaretskej ulici do 27. marca.
Autor je fotograf.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.