Štyri roky práce vyústili do albumu The King Of Limbs, ktorý je pre fanúšikovskú základňu doteraz asi najrozporuplnejší.
.ďalej a ináč
Britský kvintet je jednou z mála nekomerčných, respektíve nezávislých kapiel, ktoré sa dokážu každou svojou nahrávkou posunúť niekam inam, inovovať svoj zvuk a zvýšiť už aj tak zdanlivo neprekonateľne vysokú latku kvality. Kým ešte pri ich debute Pablo Honey sa zdalo, že ide o ďalšiu gitarovku hrajúcu trocha „iný” britpop, pestrosť albumu The Bends poopravila mienku o ich kvalite, ktorá sa definitívne utvrdila pri prelomovom OK Computer. Aj keď ich invenčný, občas psychedelický a paranoidný art rock zožal zaslúžený úspech, Radiohead sa rozhodli predefinovať samých seba a nájsť inú tvár. Nahrať druhý OK Computer by bolo nemožné a opakovať osvedčené postupy by znamenalo parodovanie vlastného štýlu. Album Kid A bol krokom do neznáma: do chladnej, prefiltrovanej a bezútešnej elektroniky, ktorá rozdelila ich obdivovateľov na dve skupiny na oboch stranách spektra, pričom nikto nebol v strede. Je to album definitívny – neutrálny postoj k nemu je nepredstaviteľný.
.experiment a obchod
Pätica zoskupená okolo Thoma Yorka pôsobí ako pochôdzne laboratórium skúmajúce najrôznejšie zmesi vplyvov a štýlov. Toto plné zahrnutie experimentovania do tvorivého procesu, ktorého výsledkom je vždy komplexná a pôsobivá hudobná výpoveď, vytvorilo z Radiohead vzor, podľa ktorého sa často posudzuje indie hudba. Avšak aj ich vlastná. Poslucháčov navykli na prerod vlastnej zvukovej identity a mnohým z nich poodhalili nové žánre a postupy. Nasledujúci Amnesiac teda zmapoval ich pohľad do vlastného vnútra s ešte väčšou mierou depresie zo samých seba a introvertných abstrakcií smrti. Návrat ku gitarám a tvrdšej hudbe na Hail to the Thief vyzerá z dnešnej perspektívy skôr ako logický mostík k ďalšiemu albumu, s ktorým rozčerili nielen hudobné vody. In Rainbows totiž upútal pozornosť najmä svojím spôsobom predaja, vyzývajúcim kupujúcich, aby sami rozhodli, nakoľko si hudbu na ňom cenia. Tretinu vyplnených núl a jednotiek vykompenzovala nezávislosť kapely od akéhokoľvek vydavateľstva a aj následným predajom limitovanej (hoci dobre predávanej) fyzickej edície.
Aj keď Radiohead neboli prvou kapelou, ktorá ponúkla svoje umenie zdarma na stiahnutie, boli to práve oni, čo tento model spopularizovali a priliali hutnú dávku oleja do diskusie o finančnej hodnote umenia vo všetkých formátoch. Britská legenda si taký postup mohla dovoliť – za štrnásť rokov na scéne si vytvorila obrovskú základňu poslucháčov ochotných platiť za ich hudbu a svojou kvalitou a netradičným prístupom k distribúcii si podchytila aj médiá. Napriek imidžu nezávislých, o peniaze sa nestarajúcich podivínov si umne preverili vernosť fanúšikov a vyskúšali model voľne dostupného umenia s tým, že všetok rozruch im vytvoril nábehovú krivku k novému kúsku.
.tajomstvo bez myšlienky
Pred dvoma týždňami vydaný album The King of Limbs zužitkoval všetok marketingový potenciál kapely a zmultiplikoval ho svojou neočakávanosťou a predstieranou tajomnosťou. Jeho existencia bola oznámená len päť dní pred oficiálnym digitálnym vydaním. Minimom dostupných informácií a prekvapivosťou strohého oznámenia vybudovali ohromnú vlnu napätia. Tá vyvrcholila o deň skôr po zverejnení videoklipu k úžasnej skladbe Lotus Flower a následnom rozhodnutí Radiohead umožniť stiahnutie si albumu ešte skôr. Kapela týmto krokom zrovnoprávnila žurnalistov s poslucháčmi, ktorí dostali novú štúdiovku v rovnakom čase. Novinári sa predbiehali v prvých recenziách, ktoré len mapovali kusé dojmy a postrehy. Absenciou promo albumov, obídením tradičných PR správ a priamou komunikáciou cez Twitter kapela naznačila, že názor ktoréhokoľvek poslucháča je rovnako dôležitý ako názor médií.
Sedem vynikajúcich albumov, ktoré vždy zadefinovali nový štýl, prípadne ďalší medzník v histórii kapely a dôkladne vystavané tajomstvá vyhnali očakávania poslucháčov do veľkých výšin. Predsa len, zaplatili za jeden veľký otáznik. A The King Of Limbs miestami aj znie ako krypticky položená otázka na smer, ktorým by sa mali pohnúť. Oproti predchádzajúcej tvorbe je zvukovo minimalistickejší a menej ambiciózny. Úspornosť sa prejavuje aj jeho číselnými parametrami: osem skladieb rozprestierajúcich sa na tridsiatich siedmich minútach je najkratším albumom v ich diskografii a svojím rozsahom skôr pripomína dlhšie EP. Nakoniec, sám Thom Yorke v rozhovore pre The Believer uviedol, že sa nechceli násilím hrnúť do dlhého albumu bez jasnej myšlienky.
Neprítomnosť jednotnej myšlienkovej línie je asi najvýraznejším nedostatkom The King of Limbs. Kapela, ktorá navykla poslucháčov alternatívnej hudby na koncept a súdržnosť albumu, ho zrazu opustila a postavila do nerovnej pozície pri porovnávaní so starším materiálom, prípadne s počinmi mladých kapiel priamo inšpirovaných Radiohead. Aj keď obsahuje silné skladby, chýba mu ten pocit „úžasu", bezprostredný pôžitok z počúvania nahrávky ako myšlienkového celku. Zvukovo dokonca pôsobí ako akýsi hybrid medzi predchádzajúcim In Rainbows a Yorkovou sólovkou The Eraser, čo nie je samo osebe na škodu, no inovácia a neopočúvanosť sú potlačené výraznými stopami ich staršieho materiálu.
.takto to chceli
The King of Limbs sa začína subtílnym klavírom, ktorý je veľmi skoro zdeformovaný rozrušenými elektronickými fragmentami, do ktorých sa miesi jednoduchý basový podklad. Bloom však čoskoro vykvitne v jednu z najkrajších piesní na albume a cez jemné syntetické sláčiky a dychy pripomína tajomnú krehkosť skladieb z Kid A. Podobný pocit evokuje aj Codex, typická radioheadovská balada s Thomom, sediacim za klavírom s náladovými podkladmi. Textovo aj zvukovo pôsobí Codex ako pokračovanie ich populárnej Pyramid Song, jednej z najtemnejších piesní, aké Yorke a spol. napísali. V intenzívnej emotívnosti pokračuje aj Give Up The Ghost, vystavaná okolo navrstvených, ustavične sa opakujúcich ozvien Thomovho verša „neubližuj mi.” Aj pre vysokú citlivosť prichádza o svoje strhujúce vyvrcholenie a žialivá vokálna slučka tak ostáva hlavným a jediným motívom skladby.
Stredná časť albumu je napriek vynikajúcim textom nevýrazná a neprekračuje tieň typického mudrovania nad životom človeka 21. storočia, neschopnosťou medziľudskej komunikácie, rutinou a depresiou z neschopnosti zmeniť okolitý svet. Svetlou výnimkou je pieseň Lotus Flower, keď Radiohead znejú, akoby chceli pôvodne vystavať freejazzový track s prímesou dubstepu, avšak v procese vrstvenia si to rozmysleli a uchovali len zvuk týchto dvoch odlišných postupov. Gitary a basa sú náladovo uvoľnené, až nepredvídateľné, bicie sa nesú v stopách skorých Kraftwerk a Yorkov vokál o tom, že v srdci má prázdne miesto, zvláštne zmäkčuje gitarovo-elektronický groove.
Perfekcionizmus a talent Radiohead sa ukázal dvojsečnou zbraňou a album The King of Limbs pôsobí, napriek svojim mnohým krásam, nedostatočne podmanivo a chýba mu ten záverečný dotyk výnimočnosti. Nečudo teda, že fanúšikovia vytvárajú konšpirácie a hľadajú rôzne dôkazy o tom, že tento album je len akýmsi predvojom k niečomu väčšiemu, lepšiemu a megalomanskejšiemu. Koniec koncov, minulý rok urobil Sufjan Stevens to isté. Ak by aj neprišlo žiadne pokračovanie, The King of Limbs je podnetným dielom, ktoré Thom najlepšie vyjadril ešte v úvodnej piesni Bloom výzvou „neraň svoju dušu všetkými otázkami, prečo”. Ich ôsmy album je jednoducho taký, aký Radiohead chceli, aby bol.
Autor je publicista.
.ďalej a ináč
Britský kvintet je jednou z mála nekomerčných, respektíve nezávislých kapiel, ktoré sa dokážu každou svojou nahrávkou posunúť niekam inam, inovovať svoj zvuk a zvýšiť už aj tak zdanlivo neprekonateľne vysokú latku kvality. Kým ešte pri ich debute Pablo Honey sa zdalo, že ide o ďalšiu gitarovku hrajúcu trocha „iný” britpop, pestrosť albumu The Bends poopravila mienku o ich kvalite, ktorá sa definitívne utvrdila pri prelomovom OK Computer. Aj keď ich invenčný, občas psychedelický a paranoidný art rock zožal zaslúžený úspech, Radiohead sa rozhodli predefinovať samých seba a nájsť inú tvár. Nahrať druhý OK Computer by bolo nemožné a opakovať osvedčené postupy by znamenalo parodovanie vlastného štýlu. Album Kid A bol krokom do neznáma: do chladnej, prefiltrovanej a bezútešnej elektroniky, ktorá rozdelila ich obdivovateľov na dve skupiny na oboch stranách spektra, pričom nikto nebol v strede. Je to album definitívny – neutrálny postoj k nemu je nepredstaviteľný.
.experiment a obchod
Pätica zoskupená okolo Thoma Yorka pôsobí ako pochôdzne laboratórium skúmajúce najrôznejšie zmesi vplyvov a štýlov. Toto plné zahrnutie experimentovania do tvorivého procesu, ktorého výsledkom je vždy komplexná a pôsobivá hudobná výpoveď, vytvorilo z Radiohead vzor, podľa ktorého sa často posudzuje indie hudba. Avšak aj ich vlastná. Poslucháčov navykli na prerod vlastnej zvukovej identity a mnohým z nich poodhalili nové žánre a postupy. Nasledujúci Amnesiac teda zmapoval ich pohľad do vlastného vnútra s ešte väčšou mierou depresie zo samých seba a introvertných abstrakcií smrti. Návrat ku gitarám a tvrdšej hudbe na Hail to the Thief vyzerá z dnešnej perspektívy skôr ako logický mostík k ďalšiemu albumu, s ktorým rozčerili nielen hudobné vody. In Rainbows totiž upútal pozornosť najmä svojím spôsobom predaja, vyzývajúcim kupujúcich, aby sami rozhodli, nakoľko si hudbu na ňom cenia. Tretinu vyplnených núl a jednotiek vykompenzovala nezávislosť kapely od akéhokoľvek vydavateľstva a aj následným predajom limitovanej (hoci dobre predávanej) fyzickej edície.
Aj keď Radiohead neboli prvou kapelou, ktorá ponúkla svoje umenie zdarma na stiahnutie, boli to práve oni, čo tento model spopularizovali a priliali hutnú dávku oleja do diskusie o finančnej hodnote umenia vo všetkých formátoch. Britská legenda si taký postup mohla dovoliť – za štrnásť rokov na scéne si vytvorila obrovskú základňu poslucháčov ochotných platiť za ich hudbu a svojou kvalitou a netradičným prístupom k distribúcii si podchytila aj médiá. Napriek imidžu nezávislých, o peniaze sa nestarajúcich podivínov si umne preverili vernosť fanúšikov a vyskúšali model voľne dostupného umenia s tým, že všetok rozruch im vytvoril nábehovú krivku k novému kúsku.
.tajomstvo bez myšlienky
Pred dvoma týždňami vydaný album The King of Limbs zužitkoval všetok marketingový potenciál kapely a zmultiplikoval ho svojou neočakávanosťou a predstieranou tajomnosťou. Jeho existencia bola oznámená len päť dní pred oficiálnym digitálnym vydaním. Minimom dostupných informácií a prekvapivosťou strohého oznámenia vybudovali ohromnú vlnu napätia. Tá vyvrcholila o deň skôr po zverejnení videoklipu k úžasnej skladbe Lotus Flower a následnom rozhodnutí Radiohead umožniť stiahnutie si albumu ešte skôr. Kapela týmto krokom zrovnoprávnila žurnalistov s poslucháčmi, ktorí dostali novú štúdiovku v rovnakom čase. Novinári sa predbiehali v prvých recenziách, ktoré len mapovali kusé dojmy a postrehy. Absenciou promo albumov, obídením tradičných PR správ a priamou komunikáciou cez Twitter kapela naznačila, že názor ktoréhokoľvek poslucháča je rovnako dôležitý ako názor médií.
Sedem vynikajúcich albumov, ktoré vždy zadefinovali nový štýl, prípadne ďalší medzník v histórii kapely a dôkladne vystavané tajomstvá vyhnali očakávania poslucháčov do veľkých výšin. Predsa len, zaplatili za jeden veľký otáznik. A The King Of Limbs miestami aj znie ako krypticky položená otázka na smer, ktorým by sa mali pohnúť. Oproti predchádzajúcej tvorbe je zvukovo minimalistickejší a menej ambiciózny. Úspornosť sa prejavuje aj jeho číselnými parametrami: osem skladieb rozprestierajúcich sa na tridsiatich siedmich minútach je najkratším albumom v ich diskografii a svojím rozsahom skôr pripomína dlhšie EP. Nakoniec, sám Thom Yorke v rozhovore pre The Believer uviedol, že sa nechceli násilím hrnúť do dlhého albumu bez jasnej myšlienky.
Neprítomnosť jednotnej myšlienkovej línie je asi najvýraznejším nedostatkom The King of Limbs. Kapela, ktorá navykla poslucháčov alternatívnej hudby na koncept a súdržnosť albumu, ho zrazu opustila a postavila do nerovnej pozície pri porovnávaní so starším materiálom, prípadne s počinmi mladých kapiel priamo inšpirovaných Radiohead. Aj keď obsahuje silné skladby, chýba mu ten pocit „úžasu", bezprostredný pôžitok z počúvania nahrávky ako myšlienkového celku. Zvukovo dokonca pôsobí ako akýsi hybrid medzi predchádzajúcim In Rainbows a Yorkovou sólovkou The Eraser, čo nie je samo osebe na škodu, no inovácia a neopočúvanosť sú potlačené výraznými stopami ich staršieho materiálu.
.takto to chceli
The King of Limbs sa začína subtílnym klavírom, ktorý je veľmi skoro zdeformovaný rozrušenými elektronickými fragmentami, do ktorých sa miesi jednoduchý basový podklad. Bloom však čoskoro vykvitne v jednu z najkrajších piesní na albume a cez jemné syntetické sláčiky a dychy pripomína tajomnú krehkosť skladieb z Kid A. Podobný pocit evokuje aj Codex, typická radioheadovská balada s Thomom, sediacim za klavírom s náladovými podkladmi. Textovo aj zvukovo pôsobí Codex ako pokračovanie ich populárnej Pyramid Song, jednej z najtemnejších piesní, aké Yorke a spol. napísali. V intenzívnej emotívnosti pokračuje aj Give Up The Ghost, vystavaná okolo navrstvených, ustavične sa opakujúcich ozvien Thomovho verša „neubližuj mi.” Aj pre vysokú citlivosť prichádza o svoje strhujúce vyvrcholenie a žialivá vokálna slučka tak ostáva hlavným a jediným motívom skladby.
Stredná časť albumu je napriek vynikajúcim textom nevýrazná a neprekračuje tieň typického mudrovania nad životom človeka 21. storočia, neschopnosťou medziľudskej komunikácie, rutinou a depresiou z neschopnosti zmeniť okolitý svet. Svetlou výnimkou je pieseň Lotus Flower, keď Radiohead znejú, akoby chceli pôvodne vystavať freejazzový track s prímesou dubstepu, avšak v procese vrstvenia si to rozmysleli a uchovali len zvuk týchto dvoch odlišných postupov. Gitary a basa sú náladovo uvoľnené, až nepredvídateľné, bicie sa nesú v stopách skorých Kraftwerk a Yorkov vokál o tom, že v srdci má prázdne miesto, zvláštne zmäkčuje gitarovo-elektronický groove.
Perfekcionizmus a talent Radiohead sa ukázal dvojsečnou zbraňou a album The King of Limbs pôsobí, napriek svojim mnohým krásam, nedostatočne podmanivo a chýba mu ten záverečný dotyk výnimočnosti. Nečudo teda, že fanúšikovia vytvárajú konšpirácie a hľadajú rôzne dôkazy o tom, že tento album je len akýmsi predvojom k niečomu väčšiemu, lepšiemu a megalomanskejšiemu. Koniec koncov, minulý rok urobil Sufjan Stevens to isté. Ak by aj neprišlo žiadne pokračovanie, The King of Limbs je podnetným dielom, ktoré Thom najlepšie vyjadril ešte v úvodnej piesni Bloom výzvou „neraň svoju dušu všetkými otázkami, prečo”. Ich ôsmy album je jednoducho taký, aký Radiohead chceli, aby bol.
Autor je publicista.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.