Bosna sa nevie vymotať zo slepej uličky. Napriek zahraničnej pomoci vo výške viac ako 15 miliárd dolárov, ktoré boli poskytnuté na povojnovú obnovu v rokoch 1996 až 2003, aj naďalej ostáva eldorádom korupčných praktík a korzom nacionalistických kostlivcov, ktorí si ju „parcelujú“ na tri odstredivé komunity – bosnianskych Moslimov, Srbov a Chorvátov.
Sme v Trebinje, južnom cípe tejto čudnej krajiny. „Lajčák? To je fešák!“ usmeje sa banková úradníčka, keď mením euro za konvertibilnú marku v kurze 1:1,95. Ospalé mestečko, charakteristické kaviarňami za hradbami či pod lipami, je súčasťou Republiky srbskej. Práve tu si uvedomujem mrazivú bizarnosť hraníc medzi dvoma entitami. Vlastne, čo znamená pojem entita? Menej ako štát a viac ako autonómna jednotka v rámci neho? Definíciu nepozná nikto. Pravde najbližšie však bude, ak poviete, že srbskou entitou sú územia, kde žili, prípadne po vyhnaní „tých ostatných“ dnes žijú takmer iba Srbi. Je to nanajvýš neprirodzený a kľukatý geografický útvar pripomínajúci banán, ktorý obkolesuje centrálnu časť Bosny, teda entitu FBH. Nesusedí s ňou z východu, ako by ste vzhľadom na polohu Srbska očakávali, ale obopína ju ako podkova zo severu, východu aj z juhu.
.na území nikoho
Putujeme s tlmočníkom Ľuborom Králikom ďalej na severozápad, smerom na Mostar a pútnické mestečko Medžugorje. Nemáme pritom šancu zistiť, kedy prechádzame z jednej entity do druhej – hranice tu prosto nie sú vyznačené. Pripomína ich iba „územie nikoho“.
V jednej chvíli sa pomýlime a z peknej asfaltovej cesty na úpätí hôr, viníc a malebných dediniek s predavačmi medu zídeme na bočnú cestu. Kto tu asi tak žije? Zdá sa, že nikto. Míňame ceduľku, ktorá varuje, že nasledujúcich 25 kilometrov bude cesta úzka iba tri metre. Pred každou zákrutou trúbime. Pre istotu. Kedysi tu viedla namiesto hradskej železničná trať. So stiesňujúcim pocitom prechádzame okolo ruín ľudoprázdnej dediny. Etnická hranica? Neskôr sa dozvieme, že ide o srbskú dedinu Čavaš.
Po pár kilometroch vchádzame do dedinky s katolíckym kostolíkom, cintorínom a chorvátskou vlajkou, ktorá plápolá vo vetre na drôte medzi stĺpmi nad cestou. Sme vo Veljamedji. „Vitajte!“ usmieva sa na nás okrúhla tvár Šimuna Oberana, územčistého Chorváta, ktorý sem jazdí iba na víkendy z Dubrovníka, kde pracuje už 40 rokov a kde prežil aj vojnu. Má dva pasy, ako väčšina tunajších. „Budúcnosť? Nevidím žiadnu, niet tu ľudí. Kedysi to bolo pritom plné, za Juhoslávie vodná elektráreň Čapljina zaplavovala úrodné polia, pestovala sa tu kukurica, pšenica,“ vysvetľuje, pričom ukáže na kopec v diaľke: „Vidíte ho? Tam boli za vojny srbskí četníci, ostreľovali nás, kým ich chorvátske aj bosniacke vojsko odtiaľ nevyprášilo. Srbi sa sem nechcú vrátiť, všetci odišli smerom na Trebinje. Po vojne prišli Španieli a opravili nám zavlažovací systém, dali nám sadenice jabĺk. Niet však ľudí. Tu už nikto živý neostal.“ Na otázku, ako vidí budúcnosť a či ostane zachovaná spoločná Bosna, Oberan znechutene mávne rukou: „Sú to všetko zlodeji, tí politici. Entity by sa však mali zjednotiť.“
.každý by chcel šéfovať
Pochybnosti o tom, v ktorej entite sa nachádzame, nás definitívne opustia na hlavnej ceste smerom na Mostar. Krajina sa zmenila z mŕtvej na príliš živú. Početné bilbordy pri ceste striedajú reklamy na svetoznáme pútnické miesto Medžugorje, kde sa šiestim deťom začala v roku 1981 zjavovať Panna Mária, teda Gospa.
Gospa nás víta, Gospa nás pozýva. Vyrojili sa tu početné hotely a penzióny. Samotné Medžugorje by som od vojny v roku 1993, keď som tu bol naposledy, nespoznal. Miestni vtedy verili, že od útrap ich ochránila práve Gospa. Tvrdili, že na dedinu dopadol iba jeden delostrelecký granát, a aj ten zabil iba domáce zviera. S pocitom, že sa tu organizujú zájazdy z celého sveta, zatiaľ čo v Mostare za kopcom hynú ľudia, najmä pod paľbou chorvátskych vojsk, som sa však nevedel vyrovnať.
Dnes je všetko iné. Záľahy sošiek Gospy všetkých možných veľkostí, náboženské aj svetské suveníry, predajne predražených potravín a iného tovaru: to všetko lemuje hlavnú cestu cez dedinu. Slovenské pútničky ma pri kostole dobromyseľne upozornia na duchovnú esenciu miesta. Predsa však, atribúty pútnického veľkopriemyslu sú neprehliadnuteľné. „Biznis? Ten je len okolo. Dôležité je, že toto je modlitebňa a spovednica sveta. Včera večer sa tu modlilo pri kostole 10-tisíc ľudí a 60 kňazov,“ cítia dobré žienky potrebu čosi mi objasniť.
„Traja vizionári mávajú ešte stále zjavenia denne o 18.40, zvyšní traja už nie, tým sa skončili,“ vysvetľuje nám aktuálnu situáciu mladý sympatický predavač náboženskej literatúry, študent zdravotníckej školy Luka Rupčić. Tvrdí, že počet návštevníkov prudko vzrástol – prvý festival mladých pred 18 rokmi navštívilo 200 ľudí, a tento rok ich prišlo 40-tisíc. Luka ako veriaci človek uvažuje, že vojnové utrpenie muselo mať nejaký zmysel – lenže aký? „Viete, Bosna je zvláštny štát. Chceme sa všetci oddeliť od tých druhých. Problém je, že každý z troch národov by chcel tým druhým šéfovať. A mnohí, najmä politici, pritom zbohatli. Nechápem, ako môže v kolektívnom predsedníctve sedieť Chorvát, voči ktorému existuje viac ako sto obvinení. Ľudia, ktorí okradli národ, sa prezentujú ako národní hrdinovia,“ škriabe sa Luka za uchom.
.fotograf, zaplať!
V Mostare nás priťahuje magnetizmus historického centra a najmä slávna ikona – Starý most ponad Neretvu, ktorý za vojny v roku 1993 zničili. Jeho oblúk opätovne vztýčili v roku 2003. Na parkovisku od nás vyberá dve marky za hodinu Zenel Beriša, Moslim, ktorý má za ženu Chorvátku. „V chorvátskych zajateckých táboroch som za 315 dní schudol 40 kíl. Ako vidíte, prežil som,“ vraví.
V tomto meste sa po vojne situácia relatívne upokojila. Radikáli z obidvoch táborov, chorvátskeho aj bosnianskeho, sa stiahli zo scény po dôraznom upozornení EÚ, že zastaví ekonomickú pomoc. Až v roku 1998 začala fungovať spoločná chorvátsko-bosnianska správa a obyvateľom umožnili slobodný pohyb v rámci celého mesta. Rozdiely, ako píše historik Hladký, sú však aj naďalej značné: „Kým chorvátska časť mesta sa stala výkladnou skriňou „úspechov“ západohercegovinskej hospodárskej a politickej mafie, ktorá zbohatla za vojny, bosniansky východný breh Neretvy je evidentne chudobnejší.“
Na zábradlí Starého mosta sa prechádzajú dvaja mládenci v plavkách, s klobúkom v ruke. Vyzerajú, že chcú každú chvíľu skočiť do 25-metrovej hĺbky, predtým však naliehavým spôsobom zbierajú „príspevky“ od turistov. Pozorujem ich hodinu. Zatiaľ neskočili. Vyľakaní Japonci dávajú papierové bankovky, neraz v hodnote 20 eur. Mincu nižšej hodnoty jeden z mládencov znechutene otočí v ruke a zahodí do rieky.
„Hej, fotograf, daj nám peniaze,“ zvolajú na mňa. „Nedám, prečo by som mal,“ odvetím a okolie spozornie. „Odkiaľ si?“ pokračujú. „Z Marsu,“ vravím a dodám, že som novinár zo Slovenska, ktorý o Bosne píše reportáž. Na okamih si ma prestanú všímať. „Hej, mimozemšťan, zaplať!“ pritvrdia po chvíli. Nezaplatím. Kričia, že ich otcovia spomínajú, ako Čechoslováci kedysi jazdili k Jadranu s vlastnými paradajkami, aby tu nemuseli nič kupovať. Odchádzam znechutený. Prihovorí sa mi chorvátska sprievodkyňa japonskej výpravy: „Sú hrozní, čo? Hanbím sa za nich.“ Zo skalných útesov o sto metrov ďalej skáču do rieky školopovinní chlapci. Tí nepýtajú od turistov nič. Zatiaľ.
.o silnejších ako silných
Do Sarajeva prichádzame 30. augusta, keď si Bosna pripomína Medzinárodný deň nezvestných. Dvanásť rokov po vojne sa tu pátra po 12 500 osobách, z čoho 3- až 4-tisíc obetí sa nachádza v márniciach ako neidentifikované osoby. Podľa čerstvých správ v dedine Kalinovik zatkla Agentúra pre pátranie a ochranu (CIBA) bývalého vedúceho zajateckého tábora Djordjislava Aškrabu, ktorý je obvinený zo 72 vrážd v priebehu dvoch dní. Inak, týmto táborom prešlo viac ako tisíc ľudí, z nich bolo 260 zabitých. Mnohé telá boli odvezené na neznáme miesta. Podobne sa správali páchatelia, najmä z radov srbských síl, v Srebrenici, ktorá slúži ako najsilnejšie memento celej vojny.
Sarajevo sa po vojne opäť stalo jednotným mestom. Väčšina mestských častí (okrem východných, srbských) prešla pod správu FBH. Národnostne pestrý charakter však toto, ešte stále kozmopolitné mesto do značnej miery stratilo. V roku 1991 tu žilo 530-tisíc obyvateľov, z toho 49,2 percenta bosnianskych Moslimov, 29,8 percenta Srbov, 10,7 percenta Juhoslovanov, 6,6 percenta Chorvátov a 3,6 percenta príslušníkov iných národností. Súčasný kantón Sarajevo má približne 402-tisíc obyvateľov, z toho 80 percent predstavujú Moslimovia. Asi 120-tisíc obyvateľov predvojnového Sarajeva, väčšinou vzdelaných ľudí z radov elity, dodnes ostáva v zahraničí. Dôvod? Strata dôvery v normalizáciu pomerov.
„Vášmu Lajčákovi držím palce. Bol by som rád, keby Dodik konečne sklopil uši. Odkazujem mu, že sú tu aj silnejší ako silní,“ vraví nám na jednej z hlavných ulíc v centre mesta ujo Miško. Tak tu každý volá legendárneho rómskeho čističa topánok, ktorý sa do Sarajeva prisťahoval v roku 1948 zo srbského Niša. Čistiac topánky na jednom mieste prežil aj vojnu a obliehanie. Teplé jedlo vtedy dostával raz denne od Červeného kríža. Po vojne o ňom nakrútili dokument nemeckí filmári, od ktorých dostal 1 500 eur na zariadenie bytu. Ten mu pridelilo mesto. Ujo Miško sa najnovšie dostal ako „známa figúrka“ aj na stránky sprievodcu po meste.
Vysvetľovať aktuálny spor o policajnú reformu iba ako konflikt medzi Lajčákom a Dodikom by bolo zavádzajúce. Jej návrh teatrálne odmietli aj predstavitelia bosnianskych Moslimov. Lajčák to s nadhľadom vníma ako súčasť miestneho politického folklóru: „Patrí k nemu aj to, že kto prvý a hlasnejšie odmietne návrh akéhokoľvek kompromisu, ten je v očiach svojich voličov vnímaný ako dôraznejší obhajca národných záujmov. Tu sa kompromis a dohoda vnímajú vždy ako zrada. Dal som im pritom návrh, ktorý od nich nevyžaduje stratu tváre, pričom zisk politikov všetkých troch komunít je oveľa vyšší ako kompromis, ktorí urobia.“
Reforma s cieľom centralizovanejšej polície je dnes zásadnou podmienkou podpisu Stabilizačnej a asociačnej dohody s EÚ. Bez nej sa krajina ďalej nepohne. Lajčák miestnym politikom trpezlivo vysvetľuje, že nejde o „jeho“ reformu, ale o postoj celého medzinárodného spoločenstva. Reforma, ktorá je východiskom oveľa zásadnejšej ústavnej reformy, má tri princípy: kompetencie prenesené z entít na štát, elimináciu politických vplyvov a vytvorenie funkčných policajných obvodov. Najmä bosnianskosrbskí politici sa však urputne bránia. Pravdepodobný dôvod? V radoch ich „polície“ dodnes beztrestne pracujú ľudia podozriví z vojnových zločinov. Problémom sú však aj trestné činy bosnianskych Moslimov, ak ich spáchajú na území RS a vzápätí sa stiahnu na územie FBH, pretože ich nemá kto postihnúť. Je to absurdné, ale „entitné polície“ medzi sebou prakticky nekomunikujú. Analytička Tija Memišević pripomína, že organizácie Human Rights Watch a ICG upozorňujú aj na prípady, keď „srbská“ polícia zastrašovala nesrbské obyvateľstvo vracajúce sa do svojich domovov. Iba pre zaujímavosť, asi polovica populácie, ktorá pred vojnou žila na území dnešnej Republiky srbskej, patrila k inej národnosti ako srbskej – koncom vojny sa však tento počet znížil na 3 až 4 percentá.
.krajina nenávisti?
Ak vychádzate zo Sarajeva smerom do Banja Luky, hlavného mesta RS, nemôžete minúť lokalitu Visoko, kde sa údajne nachádza údolie pyramíd. Ich objaviteľ Semir Osmanagić tvrdí, že ide o jediné stavby svojho druhu na európskom kontinente. Ťažko povedať, do akej miery ide o bláznivú fikciu bosnianskeho Indiana Jonesa, faktom však je, že toto miesto navštevujú tisíce ľudí z celého sveta.
Jedným z najmalebnejších tradičných mestečiek je Travnik, rodisko slávneho spisovateľa Iva Andrića. Tradičný trh, archaický opravár hodín, pamiatky z osmanských čias, deficit turistov – to všetko odkazuje na staré časy. Popredný sarajevský intelektuál Ivan Lovrenović (pozri rozhovor) píše o tom, ako hrdina Andrićovej poviedky List z roku 1920 pociťoval odbíjanie hodín na sarajevských kostolných vežiach a sahat-kulách, teda moslimských hodinových vežiach, ako metaforu osudového izolacionizmu. Tá poviedka vznikla síce v roku 1938, no v ústnom podaní, ako pripomína Lovrenović, sa dodnes považuje za prejav Andrićovho názoru, podľa ktorého je Bosna „krajinou nenávisti“. Tento mýtus ako jeden z mnohých účelovo používali aj tí, ktorí si ním racionalizovali vojnu v rokoch 1992 až 1995.
Bosnianska kultúrna rozmanitosť a identity boli hrubo pošliapané, neboli však celkom zničené. Pripomína to aj ďalšie historické mestečko na trase, Jajce, kde sa odohrali masakre voči Chorvátom aj Moslimom. Akékoľvek mysliteľné predstavy o „vymazaní“ susedov inej viery a národnosti však prekonáva Banja Luka, druhé najväčšie mesto v krajine a hlavné mesto Republiky srbskej. Je to dnes prakticky etnicky čisté mesto, ale za akú hroznú cenu? Aj sprievodca zo slávnej edície Lonely planet ironicky dodáva, že už nikdy nebude cieľom turistov. Dôvod? V jeho centre za vojny srbské sily zničili šestnásť mešít vrátane najslávnejšej Ferhadije. Dokonali tak dielo skazy, ktorému predchádzalo zemetrasenie v roku 1969. Dnešná Banja Luka, to je dusivá atmosféra, stavebné prieluky so stopami bývalých základov budov. Keď sa okoloidúcich opýtate, čo tam kedysi stálo, povedia stroho: „Neviem.“ V centre mesta nájdete trh s knihami, na okraji ktorého staršia, kultivovane pôsobiaca pani predáva jednotlivé súčasti vojenskej uniformy. „Je to uniforma môjho manžela, plukovníka srbskej armády. Pred viac ako rokom ho zabili za neznámych okolností,“ hovorí a svojou biednou sociálnou situáciou odôvodňuje, prečo ponúka na predaj čosi tak intímne rodinné. Treba ju skôr ľutovať alebo odsúdiť? Vzápätí z tašky vytiahne fotku manžela, na ktorej sa usmieva spoločne so svojím spolužiakom a dobrým kamarátom – generálom Ratkom Mladićom, jedným z dvoch najhľadanejších vojnových zločincov tejto krajiny...
Je to absurdné, podobne ako celá krajina so všetkými jej národmi, entitami, policajtmi, zločincami, obeťami a politikmi. Čo s ňou?
.strata tempa
Bosna stagnuje, v reformnom procese zaostáva dokonca aj v porovnaní so Srbskom a Čiernou Horou. Upozorňuje na to riaditeľka Európskeho výskumného centra v Sarajeve Tija Memišević, keď tvrdí, že málo razantná EÚ kompromituje vlastné hodnoty. Napríklad tým, že „vytrvalo zlyháva v dodržiavaní stanovenej latky štandardov, keďže pod miestnym politickým tlakom robí kompromisy aj v základných princípoch“. Vo februári tohto roku Bosna zmeškala termín na podpis Stabilizačnej a asociačnej dohody s EÚ – najmä preto, že neurobila reformu polície.
Zničujúca vojna v rokoch 1992 až 1995, ktorú najmä voči moslimskému civilnému obyvateľstvu rozpútali srbské sily, ku ktorým sa neskôr s vidinou zisku „etnicky čistých území“ na západe krajiny pridali aj chorvátske sily (dovtedajší spojenci bosnianskych Moslimov), priniesla približne 100-tisíc obetí. Rok po nej naplnilo 55-tisíc vojakov IFOR vojenské aspekty mierových dohôd z Daytonu. Bosnu opustili srbská aj chorvátska armáda, ako aj cudzí ozbrojenci bojujúci na niektorej z troch strán konfliktu vrátane asi tisícky mudžahedínov z islamských krajín. (Niektorí z nich si však „pobyt“ predĺžili tým, že sa oženili s miestnymi Moslimkami a požiadali o bosnianske občianstvo. Dnes však už trom stovkám týchto ľudí vládna komisia občianstvo odobrala.)
Na jar 1996 vytvorili jednotky IFOR, ktoré chceli oddeliť znepriatelené tábory, demilitarizované pásmo široké štyri a dlhé 1 080 kilometrov. Tak boli vymedzené dve politické časti štátu: moslimsko-chorvátska Federácia Bosny a Hercegoviny (FBH) s rozlohou 51 percent územia štátu a Republika srbská (RS) s rozlohou 49 percent. Daytonskú dohodu však mnohí analytici považujú za prejav uznania etnických čistiek. Jej produkt – štát zložený z dvoch entít, troch komunít a „iných občanov“ (čo je pozoruhodná citácia z platnej ústavy) – najnovšie označuje siláckymi rečami za dočasný aj premiér RS Milorad Dodik. Trvalá je podľa neho iba Republika srbská...
.tri národy „a občania“
„EÚ očakáva, že Bosna bude funkčný, efektívny a lacnejší štát. Nie je predsa správne, aby štát s menej ako štyrmi miliónmi obyvateľov mal 14 parlamentov, 9 prezidentov a 144 ministrov – čo je dnešná realita. Takýto štátny aparát spotrebuje obrovskú časť HDP len na to, aby uživil sám seba,“ zdôrazňuje pre .týždeň diplomat Miroslav Lajčák. Práve do jeho osoby – po úspešnom pôsobení pri referende v Čiernej Hore –vkladá EÚ veľké nádeje. Jeho východisková pozícia je extrémne náročná, o to väčší prejav uznania však jeho menovanie do funkcie znamená. Z hľadiska náročnosti misie je to najdôležitejšia pozícia, akú kedy Slovák na medzinárodnom poli zastával. Pôvodne mal Úrad vysokého predstaviteľa v Sarajeve ukončiť svoju činnosť už teraz v júni, pre vážne varovania zo strany Medzinárodnej krízovej skupiny (ICG) sa tak napokon nestalo. Systém komplikovaných mierových zmlúv z Daytonu totiž smeruje presne k tomu, čomu sa snažil vyhnúť – k rozpadu jednotnej Bosny do troch komunít.
Rešpektovaný český historik a znalec Balkánu Ladislav Hladký v knihe Bosenská otázka upozorňuje, že osud krajiny je daný aj nešťastným postavením na križovatke rozdielnych kultúr a záujmov. V priebehu stáročí tu fungovali štyri modely, okrem krátkej existencie Bosnianskeho kráľovstva v 12. až 15. storočí však neexistuje tradícia štátnosti (a identity), ktorá by bola kontinuálna. Od roku 1463 fungovala Bosna štyri storočia ako súčasť Osmanskej ríše, na prelome 19. a 20.storočia sa dostala na 40 rokov do sféry vplyvu Habsburskej monarchie, medzi vojnami sa začlenila do juhoslovanského štátu, za druhej svetovej vojny bola súčasťou Nezávislého štátu Chorvátov, až ju napokon Tito pevnou rukou začlenil do komunistickej Juhoslávie.
Môže byť garantom jednoty Bosny dnešná EÚ? Historik Hladký skepticky dodáva: „Pri absencii silného vonkajšieho rámca, akým bola donedávna Juhoslávia, všetko hovorí proti udržaniu existencie Bosny a Hercegoviny v jej doterajších hraniciach.“ Lajčák má však na svojej strane významné výhody. Pozná Balkán, pochádza z krajiny s príbuznou skúsenosťou a podobnou veľkosťou a je najmladší zo všetkých doterajších „protektorov“, takže má dostatok energie. A tiež ako prvý ovláda miestny jazyk, takže môže s politikmi a občanmi komunikovať priamo, bez tlmočníka. S úsmevom dodáva: „A nemám nijaké miestodržiteľské a veľkopanské návyky.“
.o nanútenej identite
Celková stratégia medzinárodnej administratívy je zrejmá: čo najväčšie posilnenie integračných prvkov. Čiastočne sa to darilo, pokiaľ ide o symboly. Medzinárodné spoločenstvo krajine „nanútilo“ nielen ústavu, ale aj bizarnú vlajku so žltým trojuholníkom na modrom podklade, lemovaným z jednej strany „európskymi“ hviezdičkami. Úzkostlivo korektná, nijakú identitu neevokujúca vlajka pripomína logo stavebnej firmy. Vďaka však aj za ňu. Podobný je aj príbeh zvonku určenej hymny, ktorá bola spočiatku bez slov. A pre identifikačné značky motorových vozidiel sa korektne použilo iba tých šesť písmen abecedy, ktoré majú rovnakú podobu v latinke aj cyrilike...
Vtipný je aj príbeh spoločnej meny. Od júna 1998 sa ňou stala konvertibilná marka s kurzom garantovaným Svetovou bankou. Moslimovia, ktorí tvoria 40 percent obyvateľov štátu, ju ako integrujúci prvok privítali, Srbi a Chorváti sa spočiatku tvrdohlavo držali svojich platidiel, dinárov a kún, ktoré ich spájali s „materskými domovinami“. Silná inflácia v Srbsku, a najmä problém vyplácania dôchodkov a sociálnych dávok, však napokon aj ich presvedčili o výhodnosti „nanútenej“ meny.
Bosnianski Srbi dlho odolávali aj spoločným pasom. Príznačné je, že až v roku 2002 začala pôsobiť colná kontrola na vonkajšej hranici štátu. Až vtedy zanikli ideálne podmienky na pašovanie a sivú ekonomiku. Ako podmienka zapojenia do prípravného programu NATO Partnerstvo pre mier sa napokon v roku 2004 zjednotili armády obidvoch entít pod spoločné ministerstvo obrany.
Kľúčová integrácia polície sa však zatiaľ nepodarila, takže policajnú reformu ako nedokončenú „zdedil“ práve Lajčák. Na prelome augusta a septembra sa tento veľký problém stal jeho prvou veľkou agendou a témou zápasu s miestnymi nacionalistickými politikmi.
.andrej Bán
Sme v Trebinje, južnom cípe tejto čudnej krajiny. „Lajčák? To je fešák!“ usmeje sa banková úradníčka, keď mením euro za konvertibilnú marku v kurze 1:1,95. Ospalé mestečko, charakteristické kaviarňami za hradbami či pod lipami, je súčasťou Republiky srbskej. Práve tu si uvedomujem mrazivú bizarnosť hraníc medzi dvoma entitami. Vlastne, čo znamená pojem entita? Menej ako štát a viac ako autonómna jednotka v rámci neho? Definíciu nepozná nikto. Pravde najbližšie však bude, ak poviete, že srbskou entitou sú územia, kde žili, prípadne po vyhnaní „tých ostatných“ dnes žijú takmer iba Srbi. Je to nanajvýš neprirodzený a kľukatý geografický útvar pripomínajúci banán, ktorý obkolesuje centrálnu časť Bosny, teda entitu FBH. Nesusedí s ňou z východu, ako by ste vzhľadom na polohu Srbska očakávali, ale obopína ju ako podkova zo severu, východu aj z juhu.
.na území nikoho
Putujeme s tlmočníkom Ľuborom Králikom ďalej na severozápad, smerom na Mostar a pútnické mestečko Medžugorje. Nemáme pritom šancu zistiť, kedy prechádzame z jednej entity do druhej – hranice tu prosto nie sú vyznačené. Pripomína ich iba „územie nikoho“.
V jednej chvíli sa pomýlime a z peknej asfaltovej cesty na úpätí hôr, viníc a malebných dediniek s predavačmi medu zídeme na bočnú cestu. Kto tu asi tak žije? Zdá sa, že nikto. Míňame ceduľku, ktorá varuje, že nasledujúcich 25 kilometrov bude cesta úzka iba tri metre. Pred každou zákrutou trúbime. Pre istotu. Kedysi tu viedla namiesto hradskej železničná trať. So stiesňujúcim pocitom prechádzame okolo ruín ľudoprázdnej dediny. Etnická hranica? Neskôr sa dozvieme, že ide o srbskú dedinu Čavaš.
Po pár kilometroch vchádzame do dedinky s katolíckym kostolíkom, cintorínom a chorvátskou vlajkou, ktorá plápolá vo vetre na drôte medzi stĺpmi nad cestou. Sme vo Veljamedji. „Vitajte!“ usmieva sa na nás okrúhla tvár Šimuna Oberana, územčistého Chorváta, ktorý sem jazdí iba na víkendy z Dubrovníka, kde pracuje už 40 rokov a kde prežil aj vojnu. Má dva pasy, ako väčšina tunajších. „Budúcnosť? Nevidím žiadnu, niet tu ľudí. Kedysi to bolo pritom plné, za Juhoslávie vodná elektráreň Čapljina zaplavovala úrodné polia, pestovala sa tu kukurica, pšenica,“ vysvetľuje, pričom ukáže na kopec v diaľke: „Vidíte ho? Tam boli za vojny srbskí četníci, ostreľovali nás, kým ich chorvátske aj bosniacke vojsko odtiaľ nevyprášilo. Srbi sa sem nechcú vrátiť, všetci odišli smerom na Trebinje. Po vojne prišli Španieli a opravili nám zavlažovací systém, dali nám sadenice jabĺk. Niet však ľudí. Tu už nikto živý neostal.“ Na otázku, ako vidí budúcnosť a či ostane zachovaná spoločná Bosna, Oberan znechutene mávne rukou: „Sú to všetko zlodeji, tí politici. Entity by sa však mali zjednotiť.“
.každý by chcel šéfovať
Pochybnosti o tom, v ktorej entite sa nachádzame, nás definitívne opustia na hlavnej ceste smerom na Mostar. Krajina sa zmenila z mŕtvej na príliš živú. Početné bilbordy pri ceste striedajú reklamy na svetoznáme pútnické miesto Medžugorje, kde sa šiestim deťom začala v roku 1981 zjavovať Panna Mária, teda Gospa.
Gospa nás víta, Gospa nás pozýva. Vyrojili sa tu početné hotely a penzióny. Samotné Medžugorje by som od vojny v roku 1993, keď som tu bol naposledy, nespoznal. Miestni vtedy verili, že od útrap ich ochránila práve Gospa. Tvrdili, že na dedinu dopadol iba jeden delostrelecký granát, a aj ten zabil iba domáce zviera. S pocitom, že sa tu organizujú zájazdy z celého sveta, zatiaľ čo v Mostare za kopcom hynú ľudia, najmä pod paľbou chorvátskych vojsk, som sa však nevedel vyrovnať.
Dnes je všetko iné. Záľahy sošiek Gospy všetkých možných veľkostí, náboženské aj svetské suveníry, predajne predražených potravín a iného tovaru: to všetko lemuje hlavnú cestu cez dedinu. Slovenské pútničky ma pri kostole dobromyseľne upozornia na duchovnú esenciu miesta. Predsa však, atribúty pútnického veľkopriemyslu sú neprehliadnuteľné. „Biznis? Ten je len okolo. Dôležité je, že toto je modlitebňa a spovednica sveta. Včera večer sa tu modlilo pri kostole 10-tisíc ľudí a 60 kňazov,“ cítia dobré žienky potrebu čosi mi objasniť.
„Traja vizionári mávajú ešte stále zjavenia denne o 18.40, zvyšní traja už nie, tým sa skončili,“ vysvetľuje nám aktuálnu situáciu mladý sympatický predavač náboženskej literatúry, študent zdravotníckej školy Luka Rupčić. Tvrdí, že počet návštevníkov prudko vzrástol – prvý festival mladých pred 18 rokmi navštívilo 200 ľudí, a tento rok ich prišlo 40-tisíc. Luka ako veriaci človek uvažuje, že vojnové utrpenie muselo mať nejaký zmysel – lenže aký? „Viete, Bosna je zvláštny štát. Chceme sa všetci oddeliť od tých druhých. Problém je, že každý z troch národov by chcel tým druhým šéfovať. A mnohí, najmä politici, pritom zbohatli. Nechápem, ako môže v kolektívnom predsedníctve sedieť Chorvát, voči ktorému existuje viac ako sto obvinení. Ľudia, ktorí okradli národ, sa prezentujú ako národní hrdinovia,“ škriabe sa Luka za uchom.
.fotograf, zaplať!
V Mostare nás priťahuje magnetizmus historického centra a najmä slávna ikona – Starý most ponad Neretvu, ktorý za vojny v roku 1993 zničili. Jeho oblúk opätovne vztýčili v roku 2003. Na parkovisku od nás vyberá dve marky za hodinu Zenel Beriša, Moslim, ktorý má za ženu Chorvátku. „V chorvátskych zajateckých táboroch som za 315 dní schudol 40 kíl. Ako vidíte, prežil som,“ vraví.
V tomto meste sa po vojne situácia relatívne upokojila. Radikáli z obidvoch táborov, chorvátskeho aj bosnianskeho, sa stiahli zo scény po dôraznom upozornení EÚ, že zastaví ekonomickú pomoc. Až v roku 1998 začala fungovať spoločná chorvátsko-bosnianska správa a obyvateľom umožnili slobodný pohyb v rámci celého mesta. Rozdiely, ako píše historik Hladký, sú však aj naďalej značné: „Kým chorvátska časť mesta sa stala výkladnou skriňou „úspechov“ západohercegovinskej hospodárskej a politickej mafie, ktorá zbohatla za vojny, bosniansky východný breh Neretvy je evidentne chudobnejší.“
Na zábradlí Starého mosta sa prechádzajú dvaja mládenci v plavkách, s klobúkom v ruke. Vyzerajú, že chcú každú chvíľu skočiť do 25-metrovej hĺbky, predtým však naliehavým spôsobom zbierajú „príspevky“ od turistov. Pozorujem ich hodinu. Zatiaľ neskočili. Vyľakaní Japonci dávajú papierové bankovky, neraz v hodnote 20 eur. Mincu nižšej hodnoty jeden z mládencov znechutene otočí v ruke a zahodí do rieky.
„Hej, fotograf, daj nám peniaze,“ zvolajú na mňa. „Nedám, prečo by som mal,“ odvetím a okolie spozornie. „Odkiaľ si?“ pokračujú. „Z Marsu,“ vravím a dodám, že som novinár zo Slovenska, ktorý o Bosne píše reportáž. Na okamih si ma prestanú všímať. „Hej, mimozemšťan, zaplať!“ pritvrdia po chvíli. Nezaplatím. Kričia, že ich otcovia spomínajú, ako Čechoslováci kedysi jazdili k Jadranu s vlastnými paradajkami, aby tu nemuseli nič kupovať. Odchádzam znechutený. Prihovorí sa mi chorvátska sprievodkyňa japonskej výpravy: „Sú hrozní, čo? Hanbím sa za nich.“ Zo skalných útesov o sto metrov ďalej skáču do rieky školopovinní chlapci. Tí nepýtajú od turistov nič. Zatiaľ.
.o silnejších ako silných
Do Sarajeva prichádzame 30. augusta, keď si Bosna pripomína Medzinárodný deň nezvestných. Dvanásť rokov po vojne sa tu pátra po 12 500 osobách, z čoho 3- až 4-tisíc obetí sa nachádza v márniciach ako neidentifikované osoby. Podľa čerstvých správ v dedine Kalinovik zatkla Agentúra pre pátranie a ochranu (CIBA) bývalého vedúceho zajateckého tábora Djordjislava Aškrabu, ktorý je obvinený zo 72 vrážd v priebehu dvoch dní. Inak, týmto táborom prešlo viac ako tisíc ľudí, z nich bolo 260 zabitých. Mnohé telá boli odvezené na neznáme miesta. Podobne sa správali páchatelia, najmä z radov srbských síl, v Srebrenici, ktorá slúži ako najsilnejšie memento celej vojny.
Sarajevo sa po vojne opäť stalo jednotným mestom. Väčšina mestských častí (okrem východných, srbských) prešla pod správu FBH. Národnostne pestrý charakter však toto, ešte stále kozmopolitné mesto do značnej miery stratilo. V roku 1991 tu žilo 530-tisíc obyvateľov, z toho 49,2 percenta bosnianskych Moslimov, 29,8 percenta Srbov, 10,7 percenta Juhoslovanov, 6,6 percenta Chorvátov a 3,6 percenta príslušníkov iných národností. Súčasný kantón Sarajevo má približne 402-tisíc obyvateľov, z toho 80 percent predstavujú Moslimovia. Asi 120-tisíc obyvateľov predvojnového Sarajeva, väčšinou vzdelaných ľudí z radov elity, dodnes ostáva v zahraničí. Dôvod? Strata dôvery v normalizáciu pomerov.
„Vášmu Lajčákovi držím palce. Bol by som rád, keby Dodik konečne sklopil uši. Odkazujem mu, že sú tu aj silnejší ako silní,“ vraví nám na jednej z hlavných ulíc v centre mesta ujo Miško. Tak tu každý volá legendárneho rómskeho čističa topánok, ktorý sa do Sarajeva prisťahoval v roku 1948 zo srbského Niša. Čistiac topánky na jednom mieste prežil aj vojnu a obliehanie. Teplé jedlo vtedy dostával raz denne od Červeného kríža. Po vojne o ňom nakrútili dokument nemeckí filmári, od ktorých dostal 1 500 eur na zariadenie bytu. Ten mu pridelilo mesto. Ujo Miško sa najnovšie dostal ako „známa figúrka“ aj na stránky sprievodcu po meste.
Vysvetľovať aktuálny spor o policajnú reformu iba ako konflikt medzi Lajčákom a Dodikom by bolo zavádzajúce. Jej návrh teatrálne odmietli aj predstavitelia bosnianskych Moslimov. Lajčák to s nadhľadom vníma ako súčasť miestneho politického folklóru: „Patrí k nemu aj to, že kto prvý a hlasnejšie odmietne návrh akéhokoľvek kompromisu, ten je v očiach svojich voličov vnímaný ako dôraznejší obhajca národných záujmov. Tu sa kompromis a dohoda vnímajú vždy ako zrada. Dal som im pritom návrh, ktorý od nich nevyžaduje stratu tváre, pričom zisk politikov všetkých troch komunít je oveľa vyšší ako kompromis, ktorí urobia.“
Reforma s cieľom centralizovanejšej polície je dnes zásadnou podmienkou podpisu Stabilizačnej a asociačnej dohody s EÚ. Bez nej sa krajina ďalej nepohne. Lajčák miestnym politikom trpezlivo vysvetľuje, že nejde o „jeho“ reformu, ale o postoj celého medzinárodného spoločenstva. Reforma, ktorá je východiskom oveľa zásadnejšej ústavnej reformy, má tri princípy: kompetencie prenesené z entít na štát, elimináciu politických vplyvov a vytvorenie funkčných policajných obvodov. Najmä bosnianskosrbskí politici sa však urputne bránia. Pravdepodobný dôvod? V radoch ich „polície“ dodnes beztrestne pracujú ľudia podozriví z vojnových zločinov. Problémom sú však aj trestné činy bosnianskych Moslimov, ak ich spáchajú na území RS a vzápätí sa stiahnu na územie FBH, pretože ich nemá kto postihnúť. Je to absurdné, ale „entitné polície“ medzi sebou prakticky nekomunikujú. Analytička Tija Memišević pripomína, že organizácie Human Rights Watch a ICG upozorňujú aj na prípady, keď „srbská“ polícia zastrašovala nesrbské obyvateľstvo vracajúce sa do svojich domovov. Iba pre zaujímavosť, asi polovica populácie, ktorá pred vojnou žila na území dnešnej Republiky srbskej, patrila k inej národnosti ako srbskej – koncom vojny sa však tento počet znížil na 3 až 4 percentá.
.krajina nenávisti?
Ak vychádzate zo Sarajeva smerom do Banja Luky, hlavného mesta RS, nemôžete minúť lokalitu Visoko, kde sa údajne nachádza údolie pyramíd. Ich objaviteľ Semir Osmanagić tvrdí, že ide o jediné stavby svojho druhu na európskom kontinente. Ťažko povedať, do akej miery ide o bláznivú fikciu bosnianskeho Indiana Jonesa, faktom však je, že toto miesto navštevujú tisíce ľudí z celého sveta.
Jedným z najmalebnejších tradičných mestečiek je Travnik, rodisko slávneho spisovateľa Iva Andrića. Tradičný trh, archaický opravár hodín, pamiatky z osmanských čias, deficit turistov – to všetko odkazuje na staré časy. Popredný sarajevský intelektuál Ivan Lovrenović (pozri rozhovor) píše o tom, ako hrdina Andrićovej poviedky List z roku 1920 pociťoval odbíjanie hodín na sarajevských kostolných vežiach a sahat-kulách, teda moslimských hodinových vežiach, ako metaforu osudového izolacionizmu. Tá poviedka vznikla síce v roku 1938, no v ústnom podaní, ako pripomína Lovrenović, sa dodnes považuje za prejav Andrićovho názoru, podľa ktorého je Bosna „krajinou nenávisti“. Tento mýtus ako jeden z mnohých účelovo používali aj tí, ktorí si ním racionalizovali vojnu v rokoch 1992 až 1995.
Bosnianska kultúrna rozmanitosť a identity boli hrubo pošliapané, neboli však celkom zničené. Pripomína to aj ďalšie historické mestečko na trase, Jajce, kde sa odohrali masakre voči Chorvátom aj Moslimom. Akékoľvek mysliteľné predstavy o „vymazaní“ susedov inej viery a národnosti však prekonáva Banja Luka, druhé najväčšie mesto v krajine a hlavné mesto Republiky srbskej. Je to dnes prakticky etnicky čisté mesto, ale za akú hroznú cenu? Aj sprievodca zo slávnej edície Lonely planet ironicky dodáva, že už nikdy nebude cieľom turistov. Dôvod? V jeho centre za vojny srbské sily zničili šestnásť mešít vrátane najslávnejšej Ferhadije. Dokonali tak dielo skazy, ktorému predchádzalo zemetrasenie v roku 1969. Dnešná Banja Luka, to je dusivá atmosféra, stavebné prieluky so stopami bývalých základov budov. Keď sa okoloidúcich opýtate, čo tam kedysi stálo, povedia stroho: „Neviem.“ V centre mesta nájdete trh s knihami, na okraji ktorého staršia, kultivovane pôsobiaca pani predáva jednotlivé súčasti vojenskej uniformy. „Je to uniforma môjho manžela, plukovníka srbskej armády. Pred viac ako rokom ho zabili za neznámych okolností,“ hovorí a svojou biednou sociálnou situáciou odôvodňuje, prečo ponúka na predaj čosi tak intímne rodinné. Treba ju skôr ľutovať alebo odsúdiť? Vzápätí z tašky vytiahne fotku manžela, na ktorej sa usmieva spoločne so svojím spolužiakom a dobrým kamarátom – generálom Ratkom Mladićom, jedným z dvoch najhľadanejších vojnových zločincov tejto krajiny...
Je to absurdné, podobne ako celá krajina so všetkými jej národmi, entitami, policajtmi, zločincami, obeťami a politikmi. Čo s ňou?
.strata tempa
Bosna stagnuje, v reformnom procese zaostáva dokonca aj v porovnaní so Srbskom a Čiernou Horou. Upozorňuje na to riaditeľka Európskeho výskumného centra v Sarajeve Tija Memišević, keď tvrdí, že málo razantná EÚ kompromituje vlastné hodnoty. Napríklad tým, že „vytrvalo zlyháva v dodržiavaní stanovenej latky štandardov, keďže pod miestnym politickým tlakom robí kompromisy aj v základných princípoch“. Vo februári tohto roku Bosna zmeškala termín na podpis Stabilizačnej a asociačnej dohody s EÚ – najmä preto, že neurobila reformu polície.
Zničujúca vojna v rokoch 1992 až 1995, ktorú najmä voči moslimskému civilnému obyvateľstvu rozpútali srbské sily, ku ktorým sa neskôr s vidinou zisku „etnicky čistých území“ na západe krajiny pridali aj chorvátske sily (dovtedajší spojenci bosnianskych Moslimov), priniesla približne 100-tisíc obetí. Rok po nej naplnilo 55-tisíc vojakov IFOR vojenské aspekty mierových dohôd z Daytonu. Bosnu opustili srbská aj chorvátska armáda, ako aj cudzí ozbrojenci bojujúci na niektorej z troch strán konfliktu vrátane asi tisícky mudžahedínov z islamských krajín. (Niektorí z nich si však „pobyt“ predĺžili tým, že sa oženili s miestnymi Moslimkami a požiadali o bosnianske občianstvo. Dnes však už trom stovkám týchto ľudí vládna komisia občianstvo odobrala.)
Na jar 1996 vytvorili jednotky IFOR, ktoré chceli oddeliť znepriatelené tábory, demilitarizované pásmo široké štyri a dlhé 1 080 kilometrov. Tak boli vymedzené dve politické časti štátu: moslimsko-chorvátska Federácia Bosny a Hercegoviny (FBH) s rozlohou 51 percent územia štátu a Republika srbská (RS) s rozlohou 49 percent. Daytonskú dohodu však mnohí analytici považujú za prejav uznania etnických čistiek. Jej produkt – štát zložený z dvoch entít, troch komunít a „iných občanov“ (čo je pozoruhodná citácia z platnej ústavy) – najnovšie označuje siláckymi rečami za dočasný aj premiér RS Milorad Dodik. Trvalá je podľa neho iba Republika srbská...
.tri národy „a občania“
„EÚ očakáva, že Bosna bude funkčný, efektívny a lacnejší štát. Nie je predsa správne, aby štát s menej ako štyrmi miliónmi obyvateľov mal 14 parlamentov, 9 prezidentov a 144 ministrov – čo je dnešná realita. Takýto štátny aparát spotrebuje obrovskú časť HDP len na to, aby uživil sám seba,“ zdôrazňuje pre .týždeň diplomat Miroslav Lajčák. Práve do jeho osoby – po úspešnom pôsobení pri referende v Čiernej Hore –vkladá EÚ veľké nádeje. Jeho východisková pozícia je extrémne náročná, o to väčší prejav uznania však jeho menovanie do funkcie znamená. Z hľadiska náročnosti misie je to najdôležitejšia pozícia, akú kedy Slovák na medzinárodnom poli zastával. Pôvodne mal Úrad vysokého predstaviteľa v Sarajeve ukončiť svoju činnosť už teraz v júni, pre vážne varovania zo strany Medzinárodnej krízovej skupiny (ICG) sa tak napokon nestalo. Systém komplikovaných mierových zmlúv z Daytonu totiž smeruje presne k tomu, čomu sa snažil vyhnúť – k rozpadu jednotnej Bosny do troch komunít.
Rešpektovaný český historik a znalec Balkánu Ladislav Hladký v knihe Bosenská otázka upozorňuje, že osud krajiny je daný aj nešťastným postavením na križovatke rozdielnych kultúr a záujmov. V priebehu stáročí tu fungovali štyri modely, okrem krátkej existencie Bosnianskeho kráľovstva v 12. až 15. storočí však neexistuje tradícia štátnosti (a identity), ktorá by bola kontinuálna. Od roku 1463 fungovala Bosna štyri storočia ako súčasť Osmanskej ríše, na prelome 19. a 20.storočia sa dostala na 40 rokov do sféry vplyvu Habsburskej monarchie, medzi vojnami sa začlenila do juhoslovanského štátu, za druhej svetovej vojny bola súčasťou Nezávislého štátu Chorvátov, až ju napokon Tito pevnou rukou začlenil do komunistickej Juhoslávie.
Môže byť garantom jednoty Bosny dnešná EÚ? Historik Hladký skepticky dodáva: „Pri absencii silného vonkajšieho rámca, akým bola donedávna Juhoslávia, všetko hovorí proti udržaniu existencie Bosny a Hercegoviny v jej doterajších hraniciach.“ Lajčák má však na svojej strane významné výhody. Pozná Balkán, pochádza z krajiny s príbuznou skúsenosťou a podobnou veľkosťou a je najmladší zo všetkých doterajších „protektorov“, takže má dostatok energie. A tiež ako prvý ovláda miestny jazyk, takže môže s politikmi a občanmi komunikovať priamo, bez tlmočníka. S úsmevom dodáva: „A nemám nijaké miestodržiteľské a veľkopanské návyky.“
.o nanútenej identite
Celková stratégia medzinárodnej administratívy je zrejmá: čo najväčšie posilnenie integračných prvkov. Čiastočne sa to darilo, pokiaľ ide o symboly. Medzinárodné spoločenstvo krajine „nanútilo“ nielen ústavu, ale aj bizarnú vlajku so žltým trojuholníkom na modrom podklade, lemovaným z jednej strany „európskymi“ hviezdičkami. Úzkostlivo korektná, nijakú identitu neevokujúca vlajka pripomína logo stavebnej firmy. Vďaka však aj za ňu. Podobný je aj príbeh zvonku určenej hymny, ktorá bola spočiatku bez slov. A pre identifikačné značky motorových vozidiel sa korektne použilo iba tých šesť písmen abecedy, ktoré majú rovnakú podobu v latinke aj cyrilike...
Vtipný je aj príbeh spoločnej meny. Od júna 1998 sa ňou stala konvertibilná marka s kurzom garantovaným Svetovou bankou. Moslimovia, ktorí tvoria 40 percent obyvateľov štátu, ju ako integrujúci prvok privítali, Srbi a Chorváti sa spočiatku tvrdohlavo držali svojich platidiel, dinárov a kún, ktoré ich spájali s „materskými domovinami“. Silná inflácia v Srbsku, a najmä problém vyplácania dôchodkov a sociálnych dávok, však napokon aj ich presvedčili o výhodnosti „nanútenej“ meny.
Bosnianski Srbi dlho odolávali aj spoločným pasom. Príznačné je, že až v roku 2002 začala pôsobiť colná kontrola na vonkajšej hranici štátu. Až vtedy zanikli ideálne podmienky na pašovanie a sivú ekonomiku. Ako podmienka zapojenia do prípravného programu NATO Partnerstvo pre mier sa napokon v roku 2004 zjednotili armády obidvoch entít pod spoločné ministerstvo obrany.
Kľúčová integrácia polície sa však zatiaľ nepodarila, takže policajnú reformu ako nedokončenú „zdedil“ práve Lajčák. Na prelome augusta a septembra sa tento veľký problém stal jeho prvou veľkou agendou a témou zápasu s miestnymi nacionalistickými politikmi.
.andrej Bán
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.