Takmer pred dvesto rokmi napísal Alexis de Tocqueville v knihe Demokracia v Amerike toto: „Vo Francúzsku som videl ducha náboženstva a ducha slobody pochodovať opačným smerom. V Amerike som ich našiel v neoddeliteľnej jednote ako spoločne panovali jednej a tej istej krajine.“
Tocqueville pomenoval dva dôležité motívy americkej výnimočnosti, ktoré pretrvávajú dodnes: neobvykle silnú religiozitu krajiny a prekvapivo veľký prínos cirkví pre slobodu. Naproti tomu v európskych dejinách bolo puto medzi vierou a slobodou vždy slabé. Katolícka cirkev kázala autoritu a poslušnosť. Keď bola vystavená útokom, akým bola reformácia, brutálne vracala úder. Avšak aj pôvodne revolučné luteránstvo čoskoro zmutovalo do štátneho náboženstva.
.viera v číslach
Tie časy sa, samozrejme, v Európe už dávno pominuli, no keby dnešnú krízu cirkví zažil Tocqueville, musel by cítiť svoje úvahy potvrdené. Amerika a Európa síce nastúpili rovnakú cestu k modernite – podmienenú industrializáciou, urbanizáciou, konzumom a demokratizáciou – no napriek tomu zostali Spojené štáty baštou viery, kým starý kontinent sa už desaťročia plynulo odkresťančuje.
Dôkazy nechýbajú. Pre 59 percent Američanov je viera „veľmi dôležitá“. V Taliansku, kde sídli katolícka cirkev, to platí len pre 27 percent ľudí. V Nemecku to tvrdí 21 percent obyvateľov a vo Francúzsku akurát 11 percent. V Severnej Amerike 62 percent opýtaných verí, že existuje Boh, ale v západnej Európe si to myslí iba 35 percent. V Spojených štátoch 44 percent opýtaných odpovedá „áno“ na otázku: „Navštívili ste počas uplynulého týždňa aspoň raz kostol alebo synagógu?“ V Dánsku, Lotyšsku, Nórsku, Švédsku, Fínsku, Estónsku a na Islande to platí len pre 4 až 5 percent miestnych. Česko, Litva, Rumunsko a Švajčiarsko nasledujú so 16 až 20 percentami. Španielsko, kedysi krajina inkvizície, sa dostalo na 25 percent. Na tejto stupnici zbožnosti sa len tri európske krajiny umiestnili pred Spojenými štátmi: Portugalsko so 47 percentami, Poľsko s 55 a Írsko s 84 percentami.
Avšak najdôležitejším indikátorom pre „Božiu priepasť“ je morálno-filozofická otázka: „Je nutné veriť v Boha, aby bol človek morálny?“ Viac ako polovica Američanov hovorí, že áno. Na opačnej strane Atlantiku odpovedá kladne 33 percent Nemcov, 27 percent Talianov a 13 percent Francúzov. Ak teda prevláda názor, že náboženstvo s morálkou nemá nič spoločné, tak je Boh v Európe naozaj mŕtvy.
Ako sa dá táto „Božia priepasť“ vysvetliť? Najskôr historicky. Spor o zväzok medzi oltárom a trónom bol leitmotívom európskych dejín. A to odkedy cirkev ukončila svoj zápas o nadvládu nad svetskými mocnosťami – či už išlo o talianske kniežatá, alebo cisárov Svätej rímskej ríše – a stala sa lojálnym sluhom sekulárneho poriadku. Výnimkou bolo Poľsko, kde cirkev pôsobila ako tichý protivník komunizmu. Stačí si spomenúť na princíp „cuius regio, eius religio“ (čia krajina, toho náboženstvo), ktorý bol zakotvený v augsburskom mieri z roku 1555. Suverenita kráľov a mocnárov tu bola nadradená otázke viery, ale dohoda mala rozporuplné dôsledky. Cirkvi totiž vybavili moc kniežat legitimitou „Božej milosti“, za čo boli odmenené mnohorakými privilégiami. V Nemecku k tým najväčším patrilo zavedenie desiatku spoločne s daňou z príjmu.
.iné osvietenstvo
Kto chcel v Európe napadnúť vrchnosť, musel zaútočiť na cirkvi. Revolúcie boli rovnakou mierou antiklerikálne aj protimonarchistické, čo Francúzi dotiahli až k excesom revolúcie z roku 1789. Francúzski revolucionári chceli z verejného života odstrániť všetky náboženské symboly, skonfiškovali cirkevný majetok a katolícku liturgiu nahradili „kultom rozumu“. Laicité, teda svetonázorová neutralita štátu, je aj dnes, o päť republík neskôr, vo Francúzsku zúrivo obhajovanou zásadou. Proticirkevnosť bola počas 18. a 19. storočia v celej Európe spoločným menovateľom vtedajších „občianskych náboženstiev“: liberalizmu, socializmu i komunizmu. Fašizmus a nacizmus tiež videli v cirkvách rivalov svojej moci a s úspechom ich znárodnili.
Kto chce v Európe patriť k tým, ktorí sú na strane pokroku, skôr by nemal byť pobožný. Európska ľavica nenávidela Georgea W. Busha so zvláštnym zanietením, pretože sa údajne nazdával, že pri presadzovaní svojej vojenskej politiky nasleduje Boží príkaz, prípadne, že sa dokonca riadi hlasmi ako kedysi Panna Orleánska. Kto je nápadne pobožný, nemôže byť celkom v poriadku. V každom prípade by bolo prekvapujúce, keby nemecký kancelár zakončil nejaký prejav slovami: „Boh žehnaj Nemecko.“
Avšak mladí Američania dokázali uskutočniť svoju revolúciu bez toho, aby vypaľovali kostoly a vraždili kňazov, ako to urobili ich francúzski epigóni v septembri 1792, keď zmasakrovali dvesto duchovných. „Strom slobody“, aby sme si vypomohli Jeffersonovými slovami, nemusel byť zalievaný krvou duchovenstva. A skoré oddelenie cirkvi a štátu skutočne posilnilo rolu náboženstva v USA. Tam, kde bola viera priateľom slobody, nemuseli zástancovia slobody bojovať proti viere, čoby nepriateľovi osvietenstva.
Tak Američania, ako aj moderní Európania sú deťmi osvietenstva, ale s jedným rozdielom: keď vypukla Francúzska revolúcia, malo už škótsko-anglické osvietenstvo sto rokov. V roku 1689 uverejnil John Locke svoj List o tolerancii. Ide o filozofickú tradíciu, ktorá ovplyvnila zakladajúce dokumenty USA: Deklaráciu nezávislosti i Ústavu. Berkeley a Locke či Hutcheson a Hume s Bohom nemali problém. Berkeley dokonca predpokladal Boha ako ultimatívny dôkaz skutočnosti.
Aj keď v Európe vyrástla kresťanská kultúra s tisíckami kostolov a v hudbe i umení sa to hemží náboženskými motívmi, Lisabonská zmluva, ktorá je takpovediac európskou ústavou, žiadnu zmienku o Bohu neobsahuje. Na eurobankovkách sa tiež nenachádza nápis „Veríme v Boha,“ ktorý sa dá nájsť na amerických dolároch.
.žiadna monopolná cirkev
Ako si prekvapene všimol Tocqueville, náboženstvo v Amerike nielenže posilnilo slobodu, ale zároveň tam sloboda posilnila zbožnosť. Prečo? Lebo tam nikdy neexistoval cirkevný monopol. V prvom dodatku americkej ústavy sa píše, že Kongres nemá prijímať žiadne zákony, pokiaľ ide o náboženstvo, ani v prospech, ani v neprospech. Amerika sa tak stala prvým slobodným trhom náboženstiev, kde monopoly nestrpeli. Keď niekto nepociťoval sympatie k puritánskemu Bostonu (tak ako napríklad Benjamin Franklin), mohol sa presťahovať trebárs do svetskej Filadelfie alebo katolíckeho Marylandu.
K tomu všetkému treba pridať ďalšiu americkú zvláštnosť: slabý štát so silnou spoločnosťou, ktorej členovia boli nútení vystačiť si aj bez vlády. Zbožnosť v štýle „zariaď si sám“ je jadrom „ponukovo orientovanej viery“ v Amerike. Keď tam niekto na trh prišiel s novým náboženským produktom, ponuka si vytvorila vlastný dopyt. Lesbické rabínky? Prečo nie? Príliš veľa Ježiša? Choďte k unitárom. Je spoločenstvo, ktoré navštevujete, na váš vkus príliš malé? Začnite chodiť do megakostola. Tak ako kedysi kvakeri išli do Pennsylvánie a katolíci do Marylandu, aj dnes si môže ktokoľvek s pár ďalšími založiť vlastné spoločenstvo.
V Európe to tak nefunguje. Vzorom je oficiálny farský kostol. Ako sa môže nová viera presadiť trebárs v Nemecku voči etablovaným cirkvám, keď tie sú štátom uznané a podporované? To by bolo porovnateľné so súkromnou operou, ktorá požaduje plné vstupné, zatiaľ čo oproti predáva dotované vstupenky štátna opera. Nová cirkev by si desiatok musela vyberať sama a popri tom poskytovať bez dotácií všetky sociálne služby, ktoré ľudia očakávajú ako samozrejmosť: domovy dôchodcov, nemocnice, cintoríny, prázdninové tábory, a samozrejme, náboženskú výchovu, ktorá v mnohých štátoch Európy patrí k verejným školám.
Naproti tomu, moderný sociálny štát je v Európe nechceným konkurentom cirkví. Po druhej svetovej vojne získaval čoraz väčší podiel z koláča. To, čo bolo kedysi úlohou mníšok a kňazov, dnes vykonávajú štátni zamestnanci na plný úväzok. So svojím aparátom sociálnej starostlivosti otec štát vytesnil matku cirkev. Štát sobáši a pochováva, a medzi tým lieči, kŕmi, vyučuje a poskytuje prístrešie. Dobročinnosť sa už neodvíja od viery, ale je právnym nárokom.
Ako nato zareagovali európske cirkvi? Odpoveďou na pytliactvo štátu v doméne cirkvi bolo vniknutie kléru do politickej arény. Predovšetkým náboženská ľavica sa angažuje v oblastiach ako ochrana prírody, ženské práva alebo imigračná politika. Káže cnosti multikulturalizmu a preklína hriechy kapitalizmu. Ako však dokazuje sústavný pokles členov cirkví, angažovanie na týchto vedľajších bojiskách sa neosvedčilo. Kým od roku 1990 v Nemecku z evanjelickej cirkvi vystupuje priemerne 200-tisíc členov ročne, a u katolíkov je to 120-tisíc, takmer dve tretiny Američanov patria do nejakej cirkvi alebo náboženskej obce. Sekularizovaná cirkev zjavne nie je liekom na sekularizáciu.
.amerikanizmus
Americké prebudenecké hnutie zostalo rovnako vzdialené európskemu protestantskému mysleniu, ako aj prísnej katolíckej liturgii. Už Hegel sa vzrušoval nad tým, že v americkom protestantizme je príliš veľa vytrženia, telesnosti a anarchie. Aj dnes pretrváva v Európe veľká nedôvera voči americkému evanjelikálnemu kresťanstvu. Evanjelikáli veria, že pre krst sa možno rozhodnúť kedykoľvek. Ide o princíp druhej šance – evanjelikálna verzia hesla „Yes We Can“. Človek môže zotrieť svoju minulosť a začať nanovo – presne ako kedysi osadníci, ktorí sa Európe obrátili chrbtom.
Praviera Ameriky, puritánstvo, je anglickou verziou kalvinizmu, v ktorého strede sa nachádza princíp „predestinácie“ – teda predurčeného vyvolenia alebo zatratenia. Lenže v čase, keď kalvinizmus zapúšťal v Amerike korene, zaznamenal obrat o 180 stupňov a pretavil sa do optimistickej kultúry svojpomoci. Na miesto dedičného hriechu vstúpilo heslo „zariaď si sám“. Boh pomôže tým, ktorí si pomôžu sami. Nikde inde náboženstvo tak veľmi nepodporilo svetskú ideológiu osobnej zodpovednosti, zameranú na vykúpenie tu a teraz. Nazvime tú ideológiu „amerikanizmom“.
V Spojených štátoch je náboženstvo také americké ako jablkový koláč. Preto mohol Abraham Lincoln vyhlásiť, že „tento národ pod Bohom zažije nový zrod slobody“. Takto by dnešný európsky štátnik už nerozprával. V Európe dnes síce náboženstvo a sloboda nie sú nepriateľmi, no ani skutočnými priateľmi. Boh stratil svoje postavenie vo verejnom priestore. Amerika a Európa spoločne vykročili do modernity, no dorazili na odlišné miesta. Európsky projekt sa volá „modernizácia ako sekularizácia“. Naproti tomu Amerika sa ďalej modlí – ako za čias Tocquevilla.
Text vyšiel súčasne v nemeckom týždenníku Die Zeit.
Autor je jeho vydavateľom a zároveň docentom pre medzinárodnú politiku. V minulosti spolupracoval s viacerými svetovými univerzitami vrátane Harvardu a Stanfordu.
Tocqueville pomenoval dva dôležité motívy americkej výnimočnosti, ktoré pretrvávajú dodnes: neobvykle silnú religiozitu krajiny a prekvapivo veľký prínos cirkví pre slobodu. Naproti tomu v európskych dejinách bolo puto medzi vierou a slobodou vždy slabé. Katolícka cirkev kázala autoritu a poslušnosť. Keď bola vystavená útokom, akým bola reformácia, brutálne vracala úder. Avšak aj pôvodne revolučné luteránstvo čoskoro zmutovalo do štátneho náboženstva.
.viera v číslach
Tie časy sa, samozrejme, v Európe už dávno pominuli, no keby dnešnú krízu cirkví zažil Tocqueville, musel by cítiť svoje úvahy potvrdené. Amerika a Európa síce nastúpili rovnakú cestu k modernite – podmienenú industrializáciou, urbanizáciou, konzumom a demokratizáciou – no napriek tomu zostali Spojené štáty baštou viery, kým starý kontinent sa už desaťročia plynulo odkresťančuje.
Dôkazy nechýbajú. Pre 59 percent Američanov je viera „veľmi dôležitá“. V Taliansku, kde sídli katolícka cirkev, to platí len pre 27 percent ľudí. V Nemecku to tvrdí 21 percent obyvateľov a vo Francúzsku akurát 11 percent. V Severnej Amerike 62 percent opýtaných verí, že existuje Boh, ale v západnej Európe si to myslí iba 35 percent. V Spojených štátoch 44 percent opýtaných odpovedá „áno“ na otázku: „Navštívili ste počas uplynulého týždňa aspoň raz kostol alebo synagógu?“ V Dánsku, Lotyšsku, Nórsku, Švédsku, Fínsku, Estónsku a na Islande to platí len pre 4 až 5 percent miestnych. Česko, Litva, Rumunsko a Švajčiarsko nasledujú so 16 až 20 percentami. Španielsko, kedysi krajina inkvizície, sa dostalo na 25 percent. Na tejto stupnici zbožnosti sa len tri európske krajiny umiestnili pred Spojenými štátmi: Portugalsko so 47 percentami, Poľsko s 55 a Írsko s 84 percentami.
Avšak najdôležitejším indikátorom pre „Božiu priepasť“ je morálno-filozofická otázka: „Je nutné veriť v Boha, aby bol človek morálny?“ Viac ako polovica Američanov hovorí, že áno. Na opačnej strane Atlantiku odpovedá kladne 33 percent Nemcov, 27 percent Talianov a 13 percent Francúzov. Ak teda prevláda názor, že náboženstvo s morálkou nemá nič spoločné, tak je Boh v Európe naozaj mŕtvy.
Ako sa dá táto „Božia priepasť“ vysvetliť? Najskôr historicky. Spor o zväzok medzi oltárom a trónom bol leitmotívom európskych dejín. A to odkedy cirkev ukončila svoj zápas o nadvládu nad svetskými mocnosťami – či už išlo o talianske kniežatá, alebo cisárov Svätej rímskej ríše – a stala sa lojálnym sluhom sekulárneho poriadku. Výnimkou bolo Poľsko, kde cirkev pôsobila ako tichý protivník komunizmu. Stačí si spomenúť na princíp „cuius regio, eius religio“ (čia krajina, toho náboženstvo), ktorý bol zakotvený v augsburskom mieri z roku 1555. Suverenita kráľov a mocnárov tu bola nadradená otázke viery, ale dohoda mala rozporuplné dôsledky. Cirkvi totiž vybavili moc kniežat legitimitou „Božej milosti“, za čo boli odmenené mnohorakými privilégiami. V Nemecku k tým najväčším patrilo zavedenie desiatku spoločne s daňou z príjmu.
.iné osvietenstvo
Kto chcel v Európe napadnúť vrchnosť, musel zaútočiť na cirkvi. Revolúcie boli rovnakou mierou antiklerikálne aj protimonarchistické, čo Francúzi dotiahli až k excesom revolúcie z roku 1789. Francúzski revolucionári chceli z verejného života odstrániť všetky náboženské symboly, skonfiškovali cirkevný majetok a katolícku liturgiu nahradili „kultom rozumu“. Laicité, teda svetonázorová neutralita štátu, je aj dnes, o päť republík neskôr, vo Francúzsku zúrivo obhajovanou zásadou. Proticirkevnosť bola počas 18. a 19. storočia v celej Európe spoločným menovateľom vtedajších „občianskych náboženstiev“: liberalizmu, socializmu i komunizmu. Fašizmus a nacizmus tiež videli v cirkvách rivalov svojej moci a s úspechom ich znárodnili.
Kto chce v Európe patriť k tým, ktorí sú na strane pokroku, skôr by nemal byť pobožný. Európska ľavica nenávidela Georgea W. Busha so zvláštnym zanietením, pretože sa údajne nazdával, že pri presadzovaní svojej vojenskej politiky nasleduje Boží príkaz, prípadne, že sa dokonca riadi hlasmi ako kedysi Panna Orleánska. Kto je nápadne pobožný, nemôže byť celkom v poriadku. V každom prípade by bolo prekvapujúce, keby nemecký kancelár zakončil nejaký prejav slovami: „Boh žehnaj Nemecko.“
Avšak mladí Američania dokázali uskutočniť svoju revolúciu bez toho, aby vypaľovali kostoly a vraždili kňazov, ako to urobili ich francúzski epigóni v septembri 1792, keď zmasakrovali dvesto duchovných. „Strom slobody“, aby sme si vypomohli Jeffersonovými slovami, nemusel byť zalievaný krvou duchovenstva. A skoré oddelenie cirkvi a štátu skutočne posilnilo rolu náboženstva v USA. Tam, kde bola viera priateľom slobody, nemuseli zástancovia slobody bojovať proti viere, čoby nepriateľovi osvietenstva.
Tak Američania, ako aj moderní Európania sú deťmi osvietenstva, ale s jedným rozdielom: keď vypukla Francúzska revolúcia, malo už škótsko-anglické osvietenstvo sto rokov. V roku 1689 uverejnil John Locke svoj List o tolerancii. Ide o filozofickú tradíciu, ktorá ovplyvnila zakladajúce dokumenty USA: Deklaráciu nezávislosti i Ústavu. Berkeley a Locke či Hutcheson a Hume s Bohom nemali problém. Berkeley dokonca predpokladal Boha ako ultimatívny dôkaz skutočnosti.
Aj keď v Európe vyrástla kresťanská kultúra s tisíckami kostolov a v hudbe i umení sa to hemží náboženskými motívmi, Lisabonská zmluva, ktorá je takpovediac európskou ústavou, žiadnu zmienku o Bohu neobsahuje. Na eurobankovkách sa tiež nenachádza nápis „Veríme v Boha,“ ktorý sa dá nájsť na amerických dolároch.
.žiadna monopolná cirkev
Ako si prekvapene všimol Tocqueville, náboženstvo v Amerike nielenže posilnilo slobodu, ale zároveň tam sloboda posilnila zbožnosť. Prečo? Lebo tam nikdy neexistoval cirkevný monopol. V prvom dodatku americkej ústavy sa píše, že Kongres nemá prijímať žiadne zákony, pokiaľ ide o náboženstvo, ani v prospech, ani v neprospech. Amerika sa tak stala prvým slobodným trhom náboženstiev, kde monopoly nestrpeli. Keď niekto nepociťoval sympatie k puritánskemu Bostonu (tak ako napríklad Benjamin Franklin), mohol sa presťahovať trebárs do svetskej Filadelfie alebo katolíckeho Marylandu.
K tomu všetkému treba pridať ďalšiu americkú zvláštnosť: slabý štát so silnou spoločnosťou, ktorej členovia boli nútení vystačiť si aj bez vlády. Zbožnosť v štýle „zariaď si sám“ je jadrom „ponukovo orientovanej viery“ v Amerike. Keď tam niekto na trh prišiel s novým náboženským produktom, ponuka si vytvorila vlastný dopyt. Lesbické rabínky? Prečo nie? Príliš veľa Ježiša? Choďte k unitárom. Je spoločenstvo, ktoré navštevujete, na váš vkus príliš malé? Začnite chodiť do megakostola. Tak ako kedysi kvakeri išli do Pennsylvánie a katolíci do Marylandu, aj dnes si môže ktokoľvek s pár ďalšími založiť vlastné spoločenstvo.
V Európe to tak nefunguje. Vzorom je oficiálny farský kostol. Ako sa môže nová viera presadiť trebárs v Nemecku voči etablovaným cirkvám, keď tie sú štátom uznané a podporované? To by bolo porovnateľné so súkromnou operou, ktorá požaduje plné vstupné, zatiaľ čo oproti predáva dotované vstupenky štátna opera. Nová cirkev by si desiatok musela vyberať sama a popri tom poskytovať bez dotácií všetky sociálne služby, ktoré ľudia očakávajú ako samozrejmosť: domovy dôchodcov, nemocnice, cintoríny, prázdninové tábory, a samozrejme, náboženskú výchovu, ktorá v mnohých štátoch Európy patrí k verejným školám.
Naproti tomu, moderný sociálny štát je v Európe nechceným konkurentom cirkví. Po druhej svetovej vojne získaval čoraz väčší podiel z koláča. To, čo bolo kedysi úlohou mníšok a kňazov, dnes vykonávajú štátni zamestnanci na plný úväzok. So svojím aparátom sociálnej starostlivosti otec štát vytesnil matku cirkev. Štát sobáši a pochováva, a medzi tým lieči, kŕmi, vyučuje a poskytuje prístrešie. Dobročinnosť sa už neodvíja od viery, ale je právnym nárokom.
Ako nato zareagovali európske cirkvi? Odpoveďou na pytliactvo štátu v doméne cirkvi bolo vniknutie kléru do politickej arény. Predovšetkým náboženská ľavica sa angažuje v oblastiach ako ochrana prírody, ženské práva alebo imigračná politika. Káže cnosti multikulturalizmu a preklína hriechy kapitalizmu. Ako však dokazuje sústavný pokles členov cirkví, angažovanie na týchto vedľajších bojiskách sa neosvedčilo. Kým od roku 1990 v Nemecku z evanjelickej cirkvi vystupuje priemerne 200-tisíc členov ročne, a u katolíkov je to 120-tisíc, takmer dve tretiny Američanov patria do nejakej cirkvi alebo náboženskej obce. Sekularizovaná cirkev zjavne nie je liekom na sekularizáciu.
.amerikanizmus
Americké prebudenecké hnutie zostalo rovnako vzdialené európskemu protestantskému mysleniu, ako aj prísnej katolíckej liturgii. Už Hegel sa vzrušoval nad tým, že v americkom protestantizme je príliš veľa vytrženia, telesnosti a anarchie. Aj dnes pretrváva v Európe veľká nedôvera voči americkému evanjelikálnemu kresťanstvu. Evanjelikáli veria, že pre krst sa možno rozhodnúť kedykoľvek. Ide o princíp druhej šance – evanjelikálna verzia hesla „Yes We Can“. Človek môže zotrieť svoju minulosť a začať nanovo – presne ako kedysi osadníci, ktorí sa Európe obrátili chrbtom.
Praviera Ameriky, puritánstvo, je anglickou verziou kalvinizmu, v ktorého strede sa nachádza princíp „predestinácie“ – teda predurčeného vyvolenia alebo zatratenia. Lenže v čase, keď kalvinizmus zapúšťal v Amerike korene, zaznamenal obrat o 180 stupňov a pretavil sa do optimistickej kultúry svojpomoci. Na miesto dedičného hriechu vstúpilo heslo „zariaď si sám“. Boh pomôže tým, ktorí si pomôžu sami. Nikde inde náboženstvo tak veľmi nepodporilo svetskú ideológiu osobnej zodpovednosti, zameranú na vykúpenie tu a teraz. Nazvime tú ideológiu „amerikanizmom“.
V Spojených štátoch je náboženstvo také americké ako jablkový koláč. Preto mohol Abraham Lincoln vyhlásiť, že „tento národ pod Bohom zažije nový zrod slobody“. Takto by dnešný európsky štátnik už nerozprával. V Európe dnes síce náboženstvo a sloboda nie sú nepriateľmi, no ani skutočnými priateľmi. Boh stratil svoje postavenie vo verejnom priestore. Amerika a Európa spoločne vykročili do modernity, no dorazili na odlišné miesta. Európsky projekt sa volá „modernizácia ako sekularizácia“. Naproti tomu Amerika sa ďalej modlí – ako za čias Tocquevilla.
Text vyšiel súčasne v nemeckom týždenníku Die Zeit.
Autor je jeho vydavateľom a zároveň docentom pre medzinárodnú politiku. V minulosti spolupracoval s viacerými svetovými univerzitami vrátane Harvardu a Stanfordu.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.