O celom prípade Karla-Theodora zu Guttenberga – aby sme ostali verní titulom, lebo o tie pôjde – písal už v .tyždni (Barónove nové šaty, 09/2011) Martin Hanus. Karl Guttenberg stelesňuje v demokraticky ubabranom plebejizme nemeckej politiky akúsi nevypovedanú ľudovú túžbu po politickom princovi. Kto iný by ním mal byť, ak nie aristokrat s dobrým menom, ženatý so šarmantnou dedičkou mena Bismarck, úspešný politik bavorskej CSU, úspešný minister hospodárstva a obrany, politik, ktorý si potrpel na to, že vie naplno a jasne pomenovať nepríjemné veci, lebo vojnu v Afganistane nazval vojnou a zmenu bundeswehru na profesionálnu armádu jeho reformou.
Všetko šlo ako po masle až do dňa, keď si recenzent jeho doktorskej práce o ústavnom práve v nej všimol nápadné množstvo plagiátov. Karl-Theodor zu Guttenberg označil toto tvrdenie za abstrúzne, nepochopiteľné, nezrozumiteľné. Vedomý plagiát je však z právneho hľadiska krádežou, a nie nejakým nevinným gavalierskym prešľapom. O necelý týždeň už musel pod ťarchou dôkazov pripustiť, že pochybil a načas (ako zopakoval, naozaj len načas, aj keď to už vtedy nebolo načas) sa zriekol používania titulu, ktorý o pár dní definitívne vrátil krátko predtým, než ho bayreuthská univerzita titulu definitívne zbavila. Je nejasné, načo vôbec Karl Guttenberg doktorský titul potreboval, ale možno v tom bola jednoducho jeho záľuba v tituloch.
O niekoľko dní ohlásil minister obrany odchod z postu aj z parlamentu a štátne zastupiteľstvo začiatok vyšetrovania celého prípadu. Povedzme rovno, že buď napísal Guttenbergovu prácu nejaký ghostwriter, a potom Guttenberg vydával za svoju prácu iného človeka, alebo ju napísal sám, a potom mohlo ísť len o úmyselný čin.
Prípad Karla zu Guttenberga rozčesol celú nemeckú verejnosť. Časť politikov na čele s kancelárkou Guttenberga politicky držala až do trpkého konca, pričom vedkyňa (a manželka vedca) Angela Merkelová sa blysla vetou, že Karl Guttenberg nie je vo vláde ako dizertant, ale ako minister obrany, čím rozvášnila celú vedeckú obec a vyburcovala na protestnú akciu 30 000 doktorandov. Druhá, opozičná, ale čiatočne aj vládna časť politikov žiadala Guttenbergov odchod. Bulvárna časť médií sa postavila za svojho Guttenberga, seriózna časť printových médií a elektronické médiá za jeho odchod. U väčšiny občanov si popularitu udržal, či dokonca zvýšil, vedecká obec sa proti nemu masívne ohradila – napokon, šlo o dôveryhodnosť vedy v Nemecku. Návrat, ktorému sa v Nemecku hovorí druhá šanca, nie je vylúčený, vášnivo sa o ňom začalo diskutovať už deň po jeho odchode.
Sledoval som celý prípad s napätím. Karl-Theodor zu Guttenberg je zaujímavý politik a poctivosť, o ktorú sa opieral, je vzácna politická cnosť. Ale ak to povieme na jeho spôsob jasne a bez okľúk, kradol a klamal. Bol som zvedavý, či ten verejný a mediálny tlak ustojí. Neustál. Odstúpil, s istou trpkosťou, ale aj vo vedomí, že celá situácia je preňho napriek enormnej popularite vnútorne neúnosná. Rozhodol sa v povojnovej nemeckej tradícii, rovnako ako Franz Josef Strauss, Willi Brandt, či na iný spôsob Heltmut Kohl. Lebo tradícia a česť velia v nemeckej politike v takýchto situáciách odstúpiť. Karl-Theodor zu Guttenberg nebol síce veľkým politikom, ako jeho predchodcovia, len jeho budúcim prísľubom, ale pochopil, že sa musí správať ako oni, ak chce dostáť svojim vlastným nárokom a ponechať si pootvorené dvierka k tomu, čomu sa v nemeckej politickej kultúre hovorí druhá šanca.
To je nemecký povojnový vzor správania politika, ktorý pochybil a odstúpil. Aký je náš ponovembrový variant? Nemyslím tým len plagiátorov, ale všeobecne politikov, ktorí vedome pochybili, kradli a klamali. Koľkí sa správali v podobných situáciách rovnako?
Všetko šlo ako po masle až do dňa, keď si recenzent jeho doktorskej práce o ústavnom práve v nej všimol nápadné množstvo plagiátov. Karl-Theodor zu Guttenberg označil toto tvrdenie za abstrúzne, nepochopiteľné, nezrozumiteľné. Vedomý plagiát je však z právneho hľadiska krádežou, a nie nejakým nevinným gavalierskym prešľapom. O necelý týždeň už musel pod ťarchou dôkazov pripustiť, že pochybil a načas (ako zopakoval, naozaj len načas, aj keď to už vtedy nebolo načas) sa zriekol používania titulu, ktorý o pár dní definitívne vrátil krátko predtým, než ho bayreuthská univerzita titulu definitívne zbavila. Je nejasné, načo vôbec Karl Guttenberg doktorský titul potreboval, ale možno v tom bola jednoducho jeho záľuba v tituloch.
O niekoľko dní ohlásil minister obrany odchod z postu aj z parlamentu a štátne zastupiteľstvo začiatok vyšetrovania celého prípadu. Povedzme rovno, že buď napísal Guttenbergovu prácu nejaký ghostwriter, a potom Guttenberg vydával za svoju prácu iného človeka, alebo ju napísal sám, a potom mohlo ísť len o úmyselný čin.
Prípad Karla zu Guttenberga rozčesol celú nemeckú verejnosť. Časť politikov na čele s kancelárkou Guttenberga politicky držala až do trpkého konca, pričom vedkyňa (a manželka vedca) Angela Merkelová sa blysla vetou, že Karl Guttenberg nie je vo vláde ako dizertant, ale ako minister obrany, čím rozvášnila celú vedeckú obec a vyburcovala na protestnú akciu 30 000 doktorandov. Druhá, opozičná, ale čiatočne aj vládna časť politikov žiadala Guttenbergov odchod. Bulvárna časť médií sa postavila za svojho Guttenberga, seriózna časť printových médií a elektronické médiá za jeho odchod. U väčšiny občanov si popularitu udržal, či dokonca zvýšil, vedecká obec sa proti nemu masívne ohradila – napokon, šlo o dôveryhodnosť vedy v Nemecku. Návrat, ktorému sa v Nemecku hovorí druhá šanca, nie je vylúčený, vášnivo sa o ňom začalo diskutovať už deň po jeho odchode.
Sledoval som celý prípad s napätím. Karl-Theodor zu Guttenberg je zaujímavý politik a poctivosť, o ktorú sa opieral, je vzácna politická cnosť. Ale ak to povieme na jeho spôsob jasne a bez okľúk, kradol a klamal. Bol som zvedavý, či ten verejný a mediálny tlak ustojí. Neustál. Odstúpil, s istou trpkosťou, ale aj vo vedomí, že celá situácia je preňho napriek enormnej popularite vnútorne neúnosná. Rozhodol sa v povojnovej nemeckej tradícii, rovnako ako Franz Josef Strauss, Willi Brandt, či na iný spôsob Heltmut Kohl. Lebo tradícia a česť velia v nemeckej politike v takýchto situáciách odstúpiť. Karl-Theodor zu Guttenberg nebol síce veľkým politikom, ako jeho predchodcovia, len jeho budúcim prísľubom, ale pochopil, že sa musí správať ako oni, ak chce dostáť svojim vlastným nárokom a ponechať si pootvorené dvierka k tomu, čomu sa v nemeckej politickej kultúre hovorí druhá šanca.
To je nemecký povojnový vzor správania politika, ktorý pochybil a odstúpil. Aký je náš ponovembrový variant? Nemyslím tým len plagiátorov, ale všeobecne politikov, ktorí vedome pochybili, kradli a klamali. Koľkí sa správali v podobných situáciách rovnako?
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.