Najskôr štyri príklady z posledných dní a týždňov.
1. Europoslanci si nedávno, už druhý rok po sebe, odhlasovali zvýšenie príspevkov pre svojich asistentov
o 1 500 eur, takže ich celkové výdavky na spolupracovníkov a chod kancelárie dosiahli 18 820 eur mesačne. Hovoríme pritom o rokoch, v ktorých okrem finančnej krízy prepukla v Únii aj dlhová kríza a euro sa otriasa v základoch. V členských štátoch parlamenty šetria, v Bruseli poslanci hodujú.
2. Európsky parlament tiež žiadal zvýšiť celkové výdavky EÚ na rok 2011 o šesť percent. Urobil to v období, keď členské štáty krvopotne hľadajú cesty, ako znížiť svoje deficity, ktoré doviedli eurozónu na pokraj rozpadu. Nakoniec sa výdavky EÚ zvýšili „len“ o tri percentá. Nie znížili, zvýšili!
3. Európsky súdny dvor v týchto dňoch rozhodol, že lacnejšie životné poistné žien je diskriminačné voči mužom a na celom území EÚ sa to musí zmeniť. Stalo sa tak napriek tomu, že ženy sa dožívajú v celej Európe vyššieho priemerného veku ako muži a ich lacnejšie poistné je preto v súlade so zdravým rozumom. Poisťovne nechápavo krútia hlavami, ale budú musieť zvýšiť poplatky ženám. A začne sa skutočná diskriminácia.
4. Európska komisia sa práve rozhodla, že zmení európske mestá. Uzniesla sa, že do roku 2050 nebudú v európskych mestách klasické autá, len elektromobily. Má to byť záväzné pre všetky členské krajiny. Nikto pritom nevie, kedy technológia elektromobilov dosiahne efektívnosť a základné úžitkové parametre dnešných vozidiel. Ale Európska komisia rozkáže vetru i dažďu.
Čo tieto príklady, a mnohé ďalšie, znamenajú?
Sú len dve možnosti. Buď má pravdu Richard Sulík, a po páde nášho domáceho socializmu sme sa vstupom do EÚ vrhli do jeho salónnejšieho európskeho klonu. Vedú ho len bývalí maoisti, marxisti a radikálni exanarchisti, takže v EÚ sa už nevládne revolučným násilím, ale iba revolučnými nápadmi a smernicami.
Alebo – a to je môj názor – je to ešte trochu inak.
EÚ, ktorej sme členmi, nie je čistý socializmus, pretože v nej stále ešte prevažujú privátne firmy, súkromné vlastníctvo je chránené a stále ešte je v nej viac trhu ako štátnych plánovacích komisií. Bývalí marxisti, maoisti a anarchisti sa síce naozaj činia, ale za métu čistého socializmu ešte Európu nedotlačili. Problém dnešnej EÚ sa volá inak – vyzerá to na tragickú odtrhnutosť europolitikov od reálneho sveta. Už to, našťastie, nie je nebezpečná utópia beztriednej spoločnosti (hoci v mnohých eurohlavách triedna závisť isto sídli), už je to „iba“ presadzovanie riešení, ktoré fungujú v klimatizovaných kanceláriách instantnej bruselskej administratívy, nie v skutočnom svete podnikania, práce a zdravého rozumu.
Je zjavné, že EÚ sa už desaťročia posúva od pôvodnej povojnovej idey rozumnej spolupráce národných štátov k iracionálnemu nadštátu, ktorý si raz povie, že lisabonsky predbehne Ameriku, inokedy, že vybuduje svoju armádu či občanov a dnes, že zjednotí poistné mužov a žien a vyčistí mestá od výfukov. Nič z toho nestojí na realite, nič z toho sa nepodarí, takže EÚ bude pre svoje okolie čoraz smiešnejšia. Ale nie je to smiešne – stojí nás to priveľa zbytočných omylov, priveľa energie a zdrojov, ktoré budú chýbať pri prichádzajúcich sporoch o slobodu sveta.
To, čo prichádza z Bruselu, Štrassburgu či Luxemburgu, nie je čistý socializmus. Naň už nemajú ani eurosocialisti odvahu. Je to skôr prejav dekadentnej mentality, ktorá nevie niesť elementárnu zodpovednosť za seba (preto pýta viac daní aj v čase krízy), ale tára o Líbyi, type vozidiel či poistnom na celom kontinente.
1. Europoslanci si nedávno, už druhý rok po sebe, odhlasovali zvýšenie príspevkov pre svojich asistentov
o 1 500 eur, takže ich celkové výdavky na spolupracovníkov a chod kancelárie dosiahli 18 820 eur mesačne. Hovoríme pritom o rokoch, v ktorých okrem finančnej krízy prepukla v Únii aj dlhová kríza a euro sa otriasa v základoch. V členských štátoch parlamenty šetria, v Bruseli poslanci hodujú.
2. Európsky parlament tiež žiadal zvýšiť celkové výdavky EÚ na rok 2011 o šesť percent. Urobil to v období, keď členské štáty krvopotne hľadajú cesty, ako znížiť svoje deficity, ktoré doviedli eurozónu na pokraj rozpadu. Nakoniec sa výdavky EÚ zvýšili „len“ o tri percentá. Nie znížili, zvýšili!
3. Európsky súdny dvor v týchto dňoch rozhodol, že lacnejšie životné poistné žien je diskriminačné voči mužom a na celom území EÚ sa to musí zmeniť. Stalo sa tak napriek tomu, že ženy sa dožívajú v celej Európe vyššieho priemerného veku ako muži a ich lacnejšie poistné je preto v súlade so zdravým rozumom. Poisťovne nechápavo krútia hlavami, ale budú musieť zvýšiť poplatky ženám. A začne sa skutočná diskriminácia.
4. Európska komisia sa práve rozhodla, že zmení európske mestá. Uzniesla sa, že do roku 2050 nebudú v európskych mestách klasické autá, len elektromobily. Má to byť záväzné pre všetky členské krajiny. Nikto pritom nevie, kedy technológia elektromobilov dosiahne efektívnosť a základné úžitkové parametre dnešných vozidiel. Ale Európska komisia rozkáže vetru i dažďu.
Čo tieto príklady, a mnohé ďalšie, znamenajú?
Sú len dve možnosti. Buď má pravdu Richard Sulík, a po páde nášho domáceho socializmu sme sa vstupom do EÚ vrhli do jeho salónnejšieho európskeho klonu. Vedú ho len bývalí maoisti, marxisti a radikálni exanarchisti, takže v EÚ sa už nevládne revolučným násilím, ale iba revolučnými nápadmi a smernicami.
Alebo – a to je môj názor – je to ešte trochu inak.
EÚ, ktorej sme členmi, nie je čistý socializmus, pretože v nej stále ešte prevažujú privátne firmy, súkromné vlastníctvo je chránené a stále ešte je v nej viac trhu ako štátnych plánovacích komisií. Bývalí marxisti, maoisti a anarchisti sa síce naozaj činia, ale za métu čistého socializmu ešte Európu nedotlačili. Problém dnešnej EÚ sa volá inak – vyzerá to na tragickú odtrhnutosť europolitikov od reálneho sveta. Už to, našťastie, nie je nebezpečná utópia beztriednej spoločnosti (hoci v mnohých eurohlavách triedna závisť isto sídli), už je to „iba“ presadzovanie riešení, ktoré fungujú v klimatizovaných kanceláriách instantnej bruselskej administratívy, nie v skutočnom svete podnikania, práce a zdravého rozumu.
Je zjavné, že EÚ sa už desaťročia posúva od pôvodnej povojnovej idey rozumnej spolupráce národných štátov k iracionálnemu nadštátu, ktorý si raz povie, že lisabonsky predbehne Ameriku, inokedy, že vybuduje svoju armádu či občanov a dnes, že zjednotí poistné mužov a žien a vyčistí mestá od výfukov. Nič z toho nestojí na realite, nič z toho sa nepodarí, takže EÚ bude pre svoje okolie čoraz smiešnejšia. Ale nie je to smiešne – stojí nás to priveľa zbytočných omylov, priveľa energie a zdrojov, ktoré budú chýbať pri prichádzajúcich sporoch o slobodu sveta.
To, čo prichádza z Bruselu, Štrassburgu či Luxemburgu, nie je čistý socializmus. Naň už nemajú ani eurosocialisti odvahu. Je to skôr prejav dekadentnej mentality, ktorá nevie niesť elementárnu zodpovednosť za seba (preto pýta viac daní aj v čase krízy), ale tára o Líbyi, type vozidiel či poistnom na celom kontinente.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.