Spojené štáty vynakladajú prostredníctvom daňových úľav, ciel a ďalších programov asi 6 miliárd dolárov ročne na federálnu podporu výroby etanolu. Vďaka tejto finančnej pomoci sa šestina svetovej ponuky kukurice spaľuje v amerických autách. Takáto vládna podpora rýchleho rastu výroby biopalív prispela k zmätku v oblasti produkcie potravín. V dôsledku oficiálnej politiky v USA a Európe spotrebovali biopalivá v roku 2010 viac ako 6,5 percenta celosvetovej produkcie obilia a 8 percent globálnej produkcie rastlinného oleja. Po minuloročnej obzvlášť zlej úrode vidíme výsledky. Celosvetové ceny potravín sú vôbec najvyššie od roku 1990, pričom k tomu nárastu došlo v prevažnej miere v dôsledku rastu ceny kukurice. Nedostatočnou výživou bude teda trpieť o mnoho miliónov ľudí viac, než by bolo pri absencii oficiálnej podpory biopalív.
Podobnú situáciu sme už zažili. V rokoch 2007 a 2008 spôsobil rýchly vzostup produkcie biopalív potravinovú krízu, ktorá vyvolala politickú nestabilitu a zvýšila podvýživu. Rozvinuté krajiny sa však nepoučili. Od roku 2008 sa výroba etanolu zvýšila o 33 percent. Ekologickí aktivisti biopalivá spočiatku propagovali ako všeliek proti globálnemu otepľovaniu. Postupne však začali meniť názor, keď množstvo výskumov ukázalo, že biopalivá z väčšiny potravinových plodín neznižujú výrazne emisie skleníkových plynov – a v mnohých prípadoch spôsobujú ničenie pralesov, aby sa na uvoľnenej ploche mohlo pestovať viac potravín, takže výsledkom je väčší čistý objem emisií oxidu uhličitého.
Niektorí zelení aktivisti tiež podporovali biopalivá v nádeji, že sa tým vydláždi cesta k vývoju etanolu ďalšej generácie, na výrobu ktorého by sa používali nepotravinárske plodiny. To sa však nestalo. Dnes možno len ťažko nájsť environmentalistu, ktorý túto politiku podporuje. Dokonca aj Al Gore – ktorý sa kedysi chválil, že práve jeho hlas rozhodol o podpore etanolu – ju označuje za „omyl". Dnes priznáva, že túto politiku podporil, pretože „mal isté zaľúbenie v pestovateľoch [kukurice] v štáte Iowa" – ktorí nie náhodou kľúčovým spôsobom figurovali v jeho kandidatúre na úrad prezidenta v roku 2000. Problém je však hlbší. Vládna podpora biopalív je len jedným z príkladov „zelenej" politiky, ktorá vytvára lukratívne príležitosti pre jeden podnikateľský sektor presadzujúci vlastné záujmy, ale len veľmi málo pomáha planéte. Zoberme si napríklad finančnú podporu poskytnutú spoločnostiam podnikajúcim v oblasti obnoviteľnej energie prvej generácie. Nemecko bolo na špičke sveta v inštalácii solárnych panelov, ktoré sa financovali z dotácií vo výške 75 miliárd dolárov. Výsledok? Neefektívne a nekonkurencieschopné solárne technológie na strechách domov v dosť oblačnej krajine, ktoré sa na celkovej dodávke energie podieľajú triviálne 0,1 percenta a do roku 2100 posunú následky globálneho otepľovania o sedem hodín dozadu. Vzhľadom na to, koľko financií je v stávke, sa dá len ťažko čudovať, že firmy podnikajúce v oblasti alternatívnych energií, „zelené" investičné spoločnosti a výrobcovia biopalív tvrdo lobujú. Prinajmenšom jednu skupinu sa im už podarilo kúpiť: prezidentských kandidátov. Možný republikánsky kandidát Newt Gingrich sa minulý mesiac v Iowe vysmieval „veľkomestským útokom" na etanolové dotácie. A etanolovému priemyslu muselo znieť ako rajská hudba, keď predstaviteľ Obamovej administratívy deklaroval, že napriek najvyšším cenám potravín vo svetových dejinách „nie je dôvod dávať dole [v otázke biopalív] nohu z plynu". V skutočnosti sa nájdu milióny dôvodov – všetci tí, ktorí zbytočne trpia – prečo dupnúť na brzdy.
Copyright: Project Syndicate, 2011
Podobnú situáciu sme už zažili. V rokoch 2007 a 2008 spôsobil rýchly vzostup produkcie biopalív potravinovú krízu, ktorá vyvolala politickú nestabilitu a zvýšila podvýživu. Rozvinuté krajiny sa však nepoučili. Od roku 2008 sa výroba etanolu zvýšila o 33 percent. Ekologickí aktivisti biopalivá spočiatku propagovali ako všeliek proti globálnemu otepľovaniu. Postupne však začali meniť názor, keď množstvo výskumov ukázalo, že biopalivá z väčšiny potravinových plodín neznižujú výrazne emisie skleníkových plynov – a v mnohých prípadoch spôsobujú ničenie pralesov, aby sa na uvoľnenej ploche mohlo pestovať viac potravín, takže výsledkom je väčší čistý objem emisií oxidu uhličitého.
Niektorí zelení aktivisti tiež podporovali biopalivá v nádeji, že sa tým vydláždi cesta k vývoju etanolu ďalšej generácie, na výrobu ktorého by sa používali nepotravinárske plodiny. To sa však nestalo. Dnes možno len ťažko nájsť environmentalistu, ktorý túto politiku podporuje. Dokonca aj Al Gore – ktorý sa kedysi chválil, že práve jeho hlas rozhodol o podpore etanolu – ju označuje za „omyl". Dnes priznáva, že túto politiku podporil, pretože „mal isté zaľúbenie v pestovateľoch [kukurice] v štáte Iowa" – ktorí nie náhodou kľúčovým spôsobom figurovali v jeho kandidatúre na úrad prezidenta v roku 2000. Problém je však hlbší. Vládna podpora biopalív je len jedným z príkladov „zelenej" politiky, ktorá vytvára lukratívne príležitosti pre jeden podnikateľský sektor presadzujúci vlastné záujmy, ale len veľmi málo pomáha planéte. Zoberme si napríklad finančnú podporu poskytnutú spoločnostiam podnikajúcim v oblasti obnoviteľnej energie prvej generácie. Nemecko bolo na špičke sveta v inštalácii solárnych panelov, ktoré sa financovali z dotácií vo výške 75 miliárd dolárov. Výsledok? Neefektívne a nekonkurencieschopné solárne technológie na strechách domov v dosť oblačnej krajine, ktoré sa na celkovej dodávke energie podieľajú triviálne 0,1 percenta a do roku 2100 posunú následky globálneho otepľovania o sedem hodín dozadu. Vzhľadom na to, koľko financií je v stávke, sa dá len ťažko čudovať, že firmy podnikajúce v oblasti alternatívnych energií, „zelené" investičné spoločnosti a výrobcovia biopalív tvrdo lobujú. Prinajmenšom jednu skupinu sa im už podarilo kúpiť: prezidentských kandidátov. Možný republikánsky kandidát Newt Gingrich sa minulý mesiac v Iowe vysmieval „veľkomestským útokom" na etanolové dotácie. A etanolovému priemyslu muselo znieť ako rajská hudba, keď predstaviteľ Obamovej administratívy deklaroval, že napriek najvyšším cenám potravín vo svetových dejinách „nie je dôvod dávať dole [v otázke biopalív] nohu z plynu". V skutočnosti sa nájdu milióny dôvodov – všetci tí, ktorí zbytočne trpia – prečo dupnúť na brzdy.
Copyright: Project Syndicate, 2011
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.