Priamu voľbu prezidenta si pred 10 rokmi vymysleli opozičné strany predovšetkým preto, aby získali dlhodobú agendu proti moci Vladimíra Mečiara. Dnes to vyzerá, že na svoj príbeh úspechu si už nespomínajú.
Dzurinda, Csáky a Hrušovský sa síce už dávnejšie zhodli, že táto jeseň bude vhodným časom na výber spoločného kandidáta, no zatiaľ nič nenasvedčuje tomu, že by sa vecou vôbec zaoberali. Skôr naopak. Čas pritom tlačí – zmysel kampane totiž neleží iba v samom vytvorení pôdy pre úspešnosť kandidáta, ale najmä v prebudení verejnosti k parlamentným voľbám 2010. Je pravda, že podmienkou reálnej konkurencie koaličným nomináciám (respektíve Gašparovičovi) je spoločná podpora SDKÚ, KDH a SMK.
Paradoxom opozičných okolkov je, že nominácia je už mediálne vytvorená. Ak opozícia naozaj chce spoločného kandidáta, nevymyslí nič oveľa lepšie od Ivety Radičovej. Už len z toho dôvodu, že podpredsedníčku SDKÚ si vopred „osvojili“ médiá, čo je nezastupiteľná devíza pre úspešnú kampaň. Sama Radičová síce „odporúča“ Martina Bútoru, o ktorom sa tiež nedá povedať, že by bol v nemilosti povrchných tvorcov mienky, ale on ani hocikto ďalší zďaleka nemá takú verejnú známosť ako ona (a skepsa, ktorá vládne v súvislosti s jeho schopnosťou prevteliť sa do „ľudového tribúna“, by sa tiež kdesi odrazila). KDH a SMK pritom musí byť zrejmé, že v ich prostredí neexistuje osobnosť, ktorá by prichádzala do úvahy čo len ako kandidát na postup do druhého kola. Ak si narýchlo premietneme „panteón“ ďalších tvárí priamo z SDKÚ či jej okolia vrátane občianskeho sektora, je zrejmé, že čokoľvek iné ako dohoda na Radičovej by bolo riešením, vyvolaným inými prioritami, ako nájsť realistický výber. V tom musí mať jasno aj Dzurinda, ktorý javí sklony situáciu prešpekulovať...
Prednosťou Radičovej je kombinácia verejnej známosti, „nekonfliktnosti“ a imidžu odborníčky na sociálne témy. Negatívom, samozrejme, že je straníčka. To však práve v jej prípade vyzerá akosi preklenuteľne. Výskumy, v ktorých sa jej nebránia ani priaznivci koalície, naznačujú potenciál aj smerom k iným voličom, pričom však zároveň platí, že kvôli nej samej koaliční voliči do strany, v ktorej je aj Dzurinda s Miklošom, prebiehať nikdy nebudú. Práve preto sú úplne mylné názory, podľa ktorých by sa mala usilovať skôr o predsedníctvo SDKÚ. Radičová je typ stvorený na prezidentskú kandidatúru – málo poznačená vojnami minulosti, bez vyhranených názorov, a navyše žena, ktorá má za sebou aspoň určitý príbeh. Ak to všetko nebude kľúčovou výhodou v súboji s Gašparovičom, tak celkom isto je to kapitál, aký za rok a pol nestihne dať dohromady žiadny iný opozičný kandidát. To je jednoducho fakt.
Samozrejme, Radičová je politicky prázdna. Jej prínos slovenskej scéne sa dá označiť nanajvýš ako intelektuálne len trochu náročnejší populizmus, ktorý zaberá aj na väčšinu s vysokoškolským diplomom. Výhrad je naozaj veľa, podstatná je však základná slovenská premisa: Nehľadá sa najkvalitnejší adept na post prezidenta, politik s víziou a posolstvom, ale aspoň nekomunista s najvyššou šancou ohroziť či dokonca poraziť komunistu. A tiež nástroj schopný vniesť do opozičného umierania kampaň, ktorá ju oživí, dá jej jeden spoločný cieľ a urobí ju akcieschopnejšou pred kľúčovým rokom 2010.
.peter Schutz
Dzurinda, Csáky a Hrušovský sa síce už dávnejšie zhodli, že táto jeseň bude vhodným časom na výber spoločného kandidáta, no zatiaľ nič nenasvedčuje tomu, že by sa vecou vôbec zaoberali. Skôr naopak. Čas pritom tlačí – zmysel kampane totiž neleží iba v samom vytvorení pôdy pre úspešnosť kandidáta, ale najmä v prebudení verejnosti k parlamentným voľbám 2010. Je pravda, že podmienkou reálnej konkurencie koaličným nomináciám (respektíve Gašparovičovi) je spoločná podpora SDKÚ, KDH a SMK.
Paradoxom opozičných okolkov je, že nominácia je už mediálne vytvorená. Ak opozícia naozaj chce spoločného kandidáta, nevymyslí nič oveľa lepšie od Ivety Radičovej. Už len z toho dôvodu, že podpredsedníčku SDKÚ si vopred „osvojili“ médiá, čo je nezastupiteľná devíza pre úspešnú kampaň. Sama Radičová síce „odporúča“ Martina Bútoru, o ktorom sa tiež nedá povedať, že by bol v nemilosti povrchných tvorcov mienky, ale on ani hocikto ďalší zďaleka nemá takú verejnú známosť ako ona (a skepsa, ktorá vládne v súvislosti s jeho schopnosťou prevteliť sa do „ľudového tribúna“, by sa tiež kdesi odrazila). KDH a SMK pritom musí byť zrejmé, že v ich prostredí neexistuje osobnosť, ktorá by prichádzala do úvahy čo len ako kandidát na postup do druhého kola. Ak si narýchlo premietneme „panteón“ ďalších tvárí priamo z SDKÚ či jej okolia vrátane občianskeho sektora, je zrejmé, že čokoľvek iné ako dohoda na Radičovej by bolo riešením, vyvolaným inými prioritami, ako nájsť realistický výber. V tom musí mať jasno aj Dzurinda, ktorý javí sklony situáciu prešpekulovať...
Prednosťou Radičovej je kombinácia verejnej známosti, „nekonfliktnosti“ a imidžu odborníčky na sociálne témy. Negatívom, samozrejme, že je straníčka. To však práve v jej prípade vyzerá akosi preklenuteľne. Výskumy, v ktorých sa jej nebránia ani priaznivci koalície, naznačujú potenciál aj smerom k iným voličom, pričom však zároveň platí, že kvôli nej samej koaliční voliči do strany, v ktorej je aj Dzurinda s Miklošom, prebiehať nikdy nebudú. Práve preto sú úplne mylné názory, podľa ktorých by sa mala usilovať skôr o predsedníctvo SDKÚ. Radičová je typ stvorený na prezidentskú kandidatúru – málo poznačená vojnami minulosti, bez vyhranených názorov, a navyše žena, ktorá má za sebou aspoň určitý príbeh. Ak to všetko nebude kľúčovou výhodou v súboji s Gašparovičom, tak celkom isto je to kapitál, aký za rok a pol nestihne dať dohromady žiadny iný opozičný kandidát. To je jednoducho fakt.
Samozrejme, Radičová je politicky prázdna. Jej prínos slovenskej scéne sa dá označiť nanajvýš ako intelektuálne len trochu náročnejší populizmus, ktorý zaberá aj na väčšinu s vysokoškolským diplomom. Výhrad je naozaj veľa, podstatná je však základná slovenská premisa: Nehľadá sa najkvalitnejší adept na post prezidenta, politik s víziou a posolstvom, ale aspoň nekomunista s najvyššou šancou ohroziť či dokonca poraziť komunistu. A tiež nástroj schopný vniesť do opozičného umierania kampaň, ktorá ju oživí, dá jej jeden spoločný cieľ a urobí ju akcieschopnejšou pred kľúčovým rokom 2010.
.peter Schutz
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.