Okrem debát o správnosti či nesprávnosti bezletových zón nad Líbyou či dokonca západnej vojenskej intervencie (ktoré dnes vedú vojensky slabí Európania s oveľa väčšou ľahkosťou než vojensky silní Američania) však možno nájsť na arabské revolúcie aj iné pohľady.
Zaujímavý aspekt si všimol analytik George Friedman: v kontexte dlhoročného zápasu medzi Iránom a Saudskou Arábiou o vplyv na Arabskom polostrove a v oblasti Perzského zálivu bude dôležitejšie to, ako dopadnú veci v Bahraine, maličkej ostrovnej krajine neďaleko Saudskej Arábie, než samotný výsledok krízy v Líbyi. Bahrain má iba jeden milión obyvateľov, ktorí sú prevažne moslimskí šiíti, vládne v ňom však sunitská kráľovská rodina, a krajina je blízkym spojencom Saudskej Arábie. Navyše v Bahraine má základňu americká námorná flotila. Zmena režimu (podobne nedomokratického ako iné arabské režimy v oblasti) by mohla znamenať nielen pád sunitskej kráľovskej rodiny, nepriame oslabenie Saudskej Arábie a posilnenie šiítskeho vplyvu, ale aj možnú stratu tejto americkej základne. Prečo by to bolo dôležité?
Kľúčom je Teherán a jeho ambiciózna vláda ajtoláhov. Iránsky režim bol dlhé roky v obkľúčení krajín, ktoré mu neboli naklonené. Na severe bol v minulosti Sovietsky zväz, a na západe Irak, s ktorým Irán viedol dlhú vojnu. Aj po rozpade Sovietskeho zväzu naďalej vládol v Iraku Saddám Husajn, a keď ho Američania v roku 2003 odstránili, kontrolovali Irak oni. Teraz sa však siutácia mení. Americké jednotky sa sťahujú z Iraku, a po ich odchode nebude Iránu prakticky nič brániť zväčšovať svoj vplyv – v Iraku aj v ďalších arabských krajinách v oblasti. Irán je vojensky aj politicky najsilnejším štátom. Svoju moc môže rozširovať v prvom rade cez šiítske (menšinové, ale niekde aj väčšinové) obyvateľstvo vo viacerých arabských krajinách vrátane Saudskej Arábie. Táto najvplyvnejšia a najbohatšia sunitská krajina v arabskom svete navyše čelí vlastným demonštráciám a volaniam po väčšej otvorenosti. Ak by sa Američania museli stiahnuť ešte aj z Bahrainu, mali by na celú oblasť oveľa menší vojenský vplyv.
Friedman nezatracuje volanie po zmene v Bahraine, podobne ako v iných arabských krajinách. Jadrom problému je podľa neho chybná americká stratégia, ktorá najskôr odstránila Saddáma Husajna, aby teraz z Iraku vycúvala bez toho, že by tam zanechala prozápadnú (proamerickú) vládu. Pod povrchom arabských revolúcií tak môžeme byť svedkami nebezpečného rastu iránskej moci.
Zaujímavý aspekt si všimol analytik George Friedman: v kontexte dlhoročného zápasu medzi Iránom a Saudskou Arábiou o vplyv na Arabskom polostrove a v oblasti Perzského zálivu bude dôležitejšie to, ako dopadnú veci v Bahraine, maličkej ostrovnej krajine neďaleko Saudskej Arábie, než samotný výsledok krízy v Líbyi. Bahrain má iba jeden milión obyvateľov, ktorí sú prevažne moslimskí šiíti, vládne v ňom však sunitská kráľovská rodina, a krajina je blízkym spojencom Saudskej Arábie. Navyše v Bahraine má základňu americká námorná flotila. Zmena režimu (podobne nedomokratického ako iné arabské režimy v oblasti) by mohla znamenať nielen pád sunitskej kráľovskej rodiny, nepriame oslabenie Saudskej Arábie a posilnenie šiítskeho vplyvu, ale aj možnú stratu tejto americkej základne. Prečo by to bolo dôležité?
Kľúčom je Teherán a jeho ambiciózna vláda ajtoláhov. Iránsky režim bol dlhé roky v obkľúčení krajín, ktoré mu neboli naklonené. Na severe bol v minulosti Sovietsky zväz, a na západe Irak, s ktorým Irán viedol dlhú vojnu. Aj po rozpade Sovietskeho zväzu naďalej vládol v Iraku Saddám Husajn, a keď ho Američania v roku 2003 odstránili, kontrolovali Irak oni. Teraz sa však siutácia mení. Americké jednotky sa sťahujú z Iraku, a po ich odchode nebude Iránu prakticky nič brániť zväčšovať svoj vplyv – v Iraku aj v ďalších arabských krajinách v oblasti. Irán je vojensky aj politicky najsilnejším štátom. Svoju moc môže rozširovať v prvom rade cez šiítske (menšinové, ale niekde aj väčšinové) obyvateľstvo vo viacerých arabských krajinách vrátane Saudskej Arábie. Táto najvplyvnejšia a najbohatšia sunitská krajina v arabskom svete navyše čelí vlastným demonštráciám a volaniam po väčšej otvorenosti. Ak by sa Američania museli stiahnuť ešte aj z Bahrainu, mali by na celú oblasť oveľa menší vojenský vplyv.
Friedman nezatracuje volanie po zmene v Bahraine, podobne ako v iných arabských krajinách. Jadrom problému je podľa neho chybná americká stratégia, ktorá najskôr odstránila Saddáma Husajna, aby teraz z Iraku vycúvala bez toho, že by tam zanechala prozápadnú (proamerickú) vládu. Pod povrchom arabských revolúcií tak môžeme byť svedkami nebezpečného rastu iránskej moci.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.