V posledných týždňoch sa stalo niečo pozoruhodné. Slovensko ešte nezažilo, aby stovky vedcov a tisíce ľudí podpisovali výzvu za záchranu vedy. Samotná výzva, ku ktorej sa ku koncu minulého týždňa pripojilo vyše 9-tisíc podporovateľov, však obsahuje aj zopár falošných tónov. Je veľmi prehnané tvrdiť, že desaťpercentné skresanie eurofondov pre vedu „ohrozuje prežitie špičkovej slovenskej vedy” a „môže obmedziť rozvoj slovenskej vedy na celé desaťročie”. Výzva vyvoláva dojem, ako keby kľúčovým problémom bolo množstvo peňazí vynakladaných na vedu. Lenže z rozhovorov .týždňa s viacerými špičkovými vedcami vyplýva, že podstata problému je kdesi inde.
.dobré správy
Ostaňme však ešte pri vládnych politikoch, ktorí dnes pôsobia ako trochu prostoduchí betonári. Minister školstva Eugen Jurzyca nedávno pre náš časopis označil eurofondy za prekliatie. Jeho zdôvodnenie: „Dramaticky nám klesol počet vedcov zapojených do európskych vedeckých programov, keď prišli štrukturálne fondy. Z vedcov sa stali eurobyrokrati. Vypĺňajú tisícstranové žiadosti a bojujú s úradníkmi, aby im uznali doklady, na základe ktorých majú dostať peniaze.“
Lenže, musela prísť až nie najlepšie formulovaná výzva vedcov, aby sa niečo naozaj pohlo. Minulý štvrtok ohlásil minister financií Ivan Mikloš, že príde k zásadnému zjednodušeniu administratívnych úkonov pri čerpaní eurofondov. Výsledkom stretnutia Mikloša so zástupcami ministerstva školstva a akademickej obce je takisto plán vybudovať tri až štyri národné centrá európskej kvality, kam by mali tiecť eurofondy. To sú všetko dobré správy – aj keby vláda napokon v Bruseli, zatiaľ neochotnom, vylobovala presun 120 miliónov eur na diaľnice, ale súčasne by rýchlo uskutočnila najnovšie predsavzatia, pomohlo by to nielen výstavbe diaľnic, ale aj skutočnej vede.
Pretože tváriť sa, že v dnešných podmienkach sú eurofondy šťastím pre slovenskú vedu, je kamufláž.
.potemkinova dedina
Aktuálny eurofondový príbeh sa začal v roku 2007, keď EÚ definitívne odklepla, koľko peňazí a v akej štruktúre pôjde na našu vedu a výskum v období až do roku 2013. Keď že cieľom štrukturálnych fondov EÚ je znižovať rozdiely medzi regiónmi, Bratislava pôvodne nemala z obrovského balíka získať nič. To by bol značný nezmysel. Hoci je v Bratislave centrum vedy, najväčšia koncentrácia špičkových výskumníkov a zároveň je tu zastaraná infraštruktúra, peniaze na prístroje a budovy by tiekli do zvyšku Slovenska. Napokon sa nám podarilo rokovaním dosiahnuť výnimku a peniaze sa rozdelili nasledujúco: 860 miliónov eur bolo určených pre regióny a 316 miliónov eur, teda 30 percent, pre Bratislavu.
Víťazstvo zdravého rozumu sa však nekonalo: Ficova vláda si masívny prísun eurofondov vysvetlila tak, že už viac nie je potrebné podporovať slovenské grantové agentúry. Ešte za predošlej Dzurindovej vlády totiž vznikla Agentúra na podporu vedy a výskumu (APVV), ktorá mala vo väčších sumách financovať ambiciózne projekty. Agentúra mala sľubný rozbeh, rozumnú mieru byrokracie a v súčinnosti s ďalšou grantovou agentúrou VEGA, zameranou na menšie projekty, to vyzeralo, že sa vedcom blýska na lepšie časy. Prišli však eurofondy, peniaze v APVV za Mikolaja na dva roky celkom vyschli. Výsledok bol teda absurdný: vedci sa síce môžu uchádzať o veľké peniaze z eurofondov a vďaka nim si môžu nakúpiť drahé prístroje či vybudovať laboratóriá, ale nemajú už peniaze na samotné výskumné aktivity, pretože vláda na ne nedáva ani to málo, čo dávala.
Ale ani to nebolo všetko: bývalý minister školstva Mikolaj veril, že na zužitkovanie eurofondov treba rýchlo vybudovať čo najviac takzvaných centier excelentnosti (teda výskumných pracovísk na univerzitách či v SAV), ktorých úlohou je „produkovať poznatky na svetovej úrovni“. Súčasne minister vmáji 2009 slávnostne otvoril 45 takýchto centier excelentnosti (odvtedy ich ešte pribudlo) – zrejme tým chcel naznačiť, že veda svetovej úrovne sa u nás produkuje v každom okresnom meste.
Slovensko sa týmto dostalo do bludného kruhu: na jednej strane prispievame z nášho rozpočtu do štedrých rámcových programov Európskej komisie, z ktorých sa všade po Európe financuje kvalitný výskum. Slovenskí vedci však z týchto programov získavajú len nepatrný zlomok. Na druhej strane síce dostávame z Bruselu eurofondy, z ktorých sa ku dnešnému dňu – v piaty rok čerpania – použilo len 12 percent celkových zdrojov. Ale čo je omnoho horšie, eurofondom sa mnohí naši špičkoví vedci radšej vyhýbajú.
.zrniečko pre kanárika
Tomáš Vinař strávil desať rokov ako vedec v Kanade a v USA. V roku 2009 sa vrátil domov a spolu smanželkou sa na Fakulte matematiky, fyziky a informatiky UK delia omaličkú kanceláriu s obstarožným nábytkom. Tomáš Vinař je pritom prodekanom fakulty pre informačné technológie a spolu smanželkou sa venujú bioinformatike. Minulý rok mu vyšla analýza v časopise Nature, v jednom z najprestížnejších vedeckých časopisov sveta.
Na financie sa nesťažujú, obaja totiž poberajú reintegračný grant z EÚ, ktorým Európa láka domov svojich vedcov rozcestovaných po svete. Obaja však priznávajú, že sa ešte len učia fungovať v tunajších pomeroch. Majú menší projekt financovaný domácou agentúrou VEGA, ktorá však dáva maličké sumy. „Je to iba príspevok na vedeckú prácu, vychádza to zhruba 0,8 eura na hodinu. Musím teda urobiť to, čo som v projekte sľúbil, ale za podstatne menej peňazí, ako som plánoval.“ To je skúsenosť mnohých kolegov – VEGA je síce pomerne flexibilný a administratívne nenáročný program, ale rozdáva príliš malé sumy. „Keby peniaze radšej financovali menej projektov, ale za viac peňazí,“ konštatuje Vinař. „Takto to pripomína chovateľa, ktorý svojmu kanárikovi iba občas hodí zrniečko, aby vták neskapal, ale spievať mu nebude.“
Za problém považuje aj fakt, že hoci jeho projekt má bežať od januára, o tom, či dostane peniaze, sa dozvie najskôr v marci, v apríli mu povedia výšku sumy, vmáji začnú chodiť peniaze. V lete si musí povinne ako pedagogický pracovník vybrať dovolenku a v septembri už má odovzdať vyúčtovanie. Napriek tomu si Tomáš Vinař myslí, že sa mali prioritne rozvíjať tieto domáce agentúry. „Keby fungovali dobre, tak by to bol celkom rozumný systém.“ Lenže po príchode eurofondov na rozvoj domácich schém nebola motivácia. Agentúra APVV, podporujúca veľké projekty, dokonca dva roky ani nevypísala žiadnu výzvu.
Vinař má na financovanie vedy z eurofondov kritický názor. „Majú enormnú administratívnu záťaž a je to absolútne neštandardný spôsob financovania. Ministerstvo do detailov určuje, na čo sa môžu peniaze použiť a na čo sa nemôžu.“ To prináša aj komické situácie, napríklad keď vedcov vyzvú, aby pripravili projekty na rozvoj vedomostnej spoločnosti pomocou IT, ale bez aplikovanej informatiky. Alebo projekty na výskum biotechnológií musia byť bez molekulárnej biológie. „Teda rúbte drevo bez sekery,“ poznamenáva sarkasticky Vinař a dodáva: „Ľudia, ktorí boli kvalitní vedci, po tom, čo získali peniaze z eurofondov, tak nimi prestali byť. Zaoberajú sa teraz administratívou.“
Eurofondy obmedzili aj nezávislosť vedcov. Pred ich príchodom do vedy mohol výskumný tím podať projekt bez toho, že by mu to podpísal dekan či rektor. Eurofondy však prinútili univerzity správať sa pragmaticky. A tak to, ktoré projekty pôjdu do súťaže o eurofondy, určuje najprv dekan, pretože škola musí projekt dofinancovať 5 percentami, a konečné slovo má rektor. Ten rozhodne, ktoré projekty z univerzity pôjdu do súťaže. „Namiesto pružných domácich agentúr, ktoré sa rozhodujú predvídateľným spôsobom, máme molocha, ktorý dáva peniaze v príliš veľkých balíkoch a presne určuje, na čo ich dáva,“ tvrdí Vinař.
Jeho kolegyňa z fakulty Martina Sandanusová, ktorá má na starosti administratívu okolo eurofondov, hovorí, že v projektoch treba presne špecifikovať napríklad prístroje, uviesť ich minimálne parametre aj predpokladanú cenu určenú na základe prieskumu trhu. „Ale keď žiadosť o projekt píšete v roku 2008 a peniaze dostanete v roku 2010, môže sa stať, že sa zmenila cena (napríklad pre kurzové rozdiely), a už máte problém. Alebo ak chcete iný (lepší) prístroj, ktorý medzitým niekto vyvinul, nemôžete už do tohto procesu vstúpiť a zmeniť to. Alebo môžete zmeniť typ či parametre prístroja, ale musí sa volať takisto, a musíte dokladovať, prečo to meníte,“ vysvetľuje Sandanusová. Pred sebou má žiadosť o jeden projekt. Je to 340 strán s najrôznejšími dokladmi, ako je štatút školy či výpis o IČO. „Všetci sa tvária, že to vyžaduje Brusel a že u nás sa robia len mechanizmy, aby sa každé jedno euro podchytilo,“ tvrdí Sandanusová s istou pochybnosťou v hlase. V Centre projektovej podpory FMFI UK pracuje šesť ľudí. Také centrá s projektovými manažérmi si postupne založila väčšina škôl a vedeckých pracovísk. Vedci totiž administratívu okolo europrojektov nezvládali. „Poznám len jeden prípad, keď sa to vedec snaží urobiť sám,“ dodáva Sandanusová.
Eurofondy priniesli do vedy aj efekt, ktorý sa prejavuje všade, kde sú zdroje zo štrukturálnych fondov EÚ. Aj tu sú zákazky z eurofondov často účelovo predražené. Kvôli eurofondom sa museli presunúť na rektorát z fakúlt všetky verejné obstarávania, a to zvyčajne prinieslo predraženie, dokonca aj pre zákazky, ktoré nemajú s eurofondmi nič spoločné.
.nechcení
Za normálnych okolností by si ministerskí úradníci spolu s akademickou obcou vytypovali najlepšie tímy vedcov s ambicióznymi projektmi a pomáhali im zužitkovať peniaze z eurofondov. U nás je to však naopak. Ľubomír Tomáška a Jozef Nosek, biológovia z Prírodovedeckej fakulty UK, robia výskum svetového významu, ktorý im umožňujú granty z USA. Obaja pritom už dlhšie uvažujú o založení výskumného centra, ktoré by združovalo špičkové medzinárodné tímy pracujúce v oblasti biomedicínskych vied. „Koncentrácia investícií a kvalitných odborníkov do biocentra by viedla k efektívnemu využitiu prostriedkov zo štrukturálnych fondov. Lenže pri spôsobe, akým sa u nás rozhoduje o prideľovaní finančných prostriedkov z eurofondov, by takýto projekt nemal šancu uspieť,“ hovorí pre .týždeň profesor Nosek.
.nie som „prijímateľ“
Teoretický fyzik Vladimír Bužek vedie Centrum pre výskum kvantovej informácie Fyzikálneho ústavu SAV. Patrí k úzkej skupine špičkových slovenských vedcov, ktorých výskum má európske parametre. Preto je Vladimír Bužek v diametrálne inej situácii ako väčšina slovenských vedcov. Nemá prob lém získať podporu z prestížnych grantových schém Európskej komisie. Preto si môže dovoliť aj výnimočný luxus – vyberať si, o ktoré peniaze stojí.
Aby pomohol ústavu, v ktorom pracuje, uchádzal sa však aj o zdroje zo štrukturálnych fondov EÚ a bol dvakrát úspešný. Stal sa teda oficiálne „prijímateľom“ dvoch grantov, no po krátkom čase sa oboch vzdal. Vo svojej kancelárii sa pri tejto téme s primeraným sebavedomím usmieva. Nepáčil sa mu vraj spôsob komunikácie. „Viete, tu ide aj o obyčajnú dôstojnosť vedca.“ Oslovovanie „prijímateľ“, alebo „kontaktná osoba“ či rozšafné „kolega“, ktorým ho oslovoval jeden z úradníkov, je naozaj bizarné. Akoby tu nefungovala prirodzená hierarchia ani sociálna dynamika.
Vážne výhrady má však aj proti zložitému administrovaniu, ktoré eurofondy sprevádza a ktoré vedcov paralyzuje. „Toto sú príliš drahé peniaze,“ tvrdí profesor Bužek. Roky sa angažoval pri tvorbe dobrého domáceho grantového systému, bol pri vzniku grantovej schémy APVV, po dvoch rokoch sa však aktívnej účasti na budovaní tohto systému radšej vzdal. Nenachádzal už na ministerstve školstva dostatočne osvietených partnerov, s ktorými by sa téma financovania špičkového výskumu na Slovensku dala reálne riešiť. Pritom jeho vízia je úplne jednoduchá: na Slovensku treba vyselektovať tie najlepšie vedecké tímy, ktorých môže byť okolo dvadsať, a do tých celkom nedemokraticky, samozrejme, transparentne, „naliať“ dostatočné množstvo prostriedkov. „Lebo vo vede neplatí demokracia,“ konštatuje profesor. (S Vladimírom Bužekom viac v rozhovore na stranách 18 – 21.)
.dezilúzia
Geológ Vladimír Šucha je podľa rebríčka ARRA jedným z najúspešnejších slovenských vedcov. V súčasnosti pracuje ako riaditeľ direktoriátu Európskej komisie pre vzdelanie a kultúru, je teda človek, ktorý zblízka vidí problémy s využívaním eurofondov. „Je pravda, že už z Bruselu prichádzajú prebyrokratizované inštrukcie, no treba chápať, že bruselskí úradníci chcú pri takýchto objemných balíkoch peňazí zaručiť transparentnosť,“ vysvetľuje Šucha. Podľa neho sa v slovenských podmienkach zliali dve chyby súčasne. „Jednak naše implementačné pravidlá sú katastrofálne, jedny z najhorších v celej EÚ. U nás úradník kontroluje aj to, či vám niekto podpísal, že prebral gumu či ceruzku. Pritom Európska komisia z praktických dôvodov umožňuje, aby isté percento rozpočtu na daný projekt nemuselo byť dokladované. Pokiaľ viem, naše ministerstvo školstva tú možnosť nevyužíva, hoci by to značne zjednodušilo administratívu.“ Šucha upozorňuje na spomenuté problémy: „Je úplná hlúposť, že máme toľko centier excelentnosti. Až keby sme dali peniaze naozaj najlepším vedeckým tímom a vybudovali okolo nich špičkovú infraštruktúru, malo by to reálny zmysel.“ Aj on si teda myslí, že u nás sa dostávajú k eurofondom vo veľkej miere priemerní až podpriemerní vedci, ktorí si to vedia zmanažovať? „Nemám o tom žiadne doklady. Ale je veľké riziko, že je to naozaj tak. Aj preto by sme mali spraviť dopadovú štúdiu a spätne sa pozrieť, ako sme minuté eurofondy využili. Nemohli by to však hodnotiť naši ľudia, ktorí sa navzájom poznajú, ale zahraniční experti.“
Vladimír Šucha pripúšťa, že dnešný stav širokej vedeckej komunite v istom zmysle vyhovuje. „Najlepší vedci sú u nás často marginalizovaní a pomáhajú si preto radšej americkými zdrojmi. Problémom je, že výsledky výskumu financovaného z USA sa potom využijú tam. Takíto ľudia sa do štrukturálnych fondov radšej ani nechcú pustiť, pretože by ich to vtiahlo do úplného močiara.“
Vedec a dnes aj vysoký bruselský úradník si záverom povzdychne: „Je veľkým paradoxom, že aj vinou týchto fondov rastie euroskepticizmus, hoci pôvodne to malo byť naopak. Veď sme ako krajina dostali len tak na tácke celkovo 11 miliárd eur. Lenže s fondmi je spojená byrokracia, korupcia a dezilúzia a práve cez túto prizmu vníma EÚ čoraz viac ľudí.“
.dobré správy
Ostaňme však ešte pri vládnych politikoch, ktorí dnes pôsobia ako trochu prostoduchí betonári. Minister školstva Eugen Jurzyca nedávno pre náš časopis označil eurofondy za prekliatie. Jeho zdôvodnenie: „Dramaticky nám klesol počet vedcov zapojených do európskych vedeckých programov, keď prišli štrukturálne fondy. Z vedcov sa stali eurobyrokrati. Vypĺňajú tisícstranové žiadosti a bojujú s úradníkmi, aby im uznali doklady, na základe ktorých majú dostať peniaze.“
Lenže, musela prísť až nie najlepšie formulovaná výzva vedcov, aby sa niečo naozaj pohlo. Minulý štvrtok ohlásil minister financií Ivan Mikloš, že príde k zásadnému zjednodušeniu administratívnych úkonov pri čerpaní eurofondov. Výsledkom stretnutia Mikloša so zástupcami ministerstva školstva a akademickej obce je takisto plán vybudovať tri až štyri národné centrá európskej kvality, kam by mali tiecť eurofondy. To sú všetko dobré správy – aj keby vláda napokon v Bruseli, zatiaľ neochotnom, vylobovala presun 120 miliónov eur na diaľnice, ale súčasne by rýchlo uskutočnila najnovšie predsavzatia, pomohlo by to nielen výstavbe diaľnic, ale aj skutočnej vede.
Pretože tváriť sa, že v dnešných podmienkach sú eurofondy šťastím pre slovenskú vedu, je kamufláž.
.potemkinova dedina
Aktuálny eurofondový príbeh sa začal v roku 2007, keď EÚ definitívne odklepla, koľko peňazí a v akej štruktúre pôjde na našu vedu a výskum v období až do roku 2013. Keď že cieľom štrukturálnych fondov EÚ je znižovať rozdiely medzi regiónmi, Bratislava pôvodne nemala z obrovského balíka získať nič. To by bol značný nezmysel. Hoci je v Bratislave centrum vedy, najväčšia koncentrácia špičkových výskumníkov a zároveň je tu zastaraná infraštruktúra, peniaze na prístroje a budovy by tiekli do zvyšku Slovenska. Napokon sa nám podarilo rokovaním dosiahnuť výnimku a peniaze sa rozdelili nasledujúco: 860 miliónov eur bolo určených pre regióny a 316 miliónov eur, teda 30 percent, pre Bratislavu.
Víťazstvo zdravého rozumu sa však nekonalo: Ficova vláda si masívny prísun eurofondov vysvetlila tak, že už viac nie je potrebné podporovať slovenské grantové agentúry. Ešte za predošlej Dzurindovej vlády totiž vznikla Agentúra na podporu vedy a výskumu (APVV), ktorá mala vo väčších sumách financovať ambiciózne projekty. Agentúra mala sľubný rozbeh, rozumnú mieru byrokracie a v súčinnosti s ďalšou grantovou agentúrou VEGA, zameranou na menšie projekty, to vyzeralo, že sa vedcom blýska na lepšie časy. Prišli však eurofondy, peniaze v APVV za Mikolaja na dva roky celkom vyschli. Výsledok bol teda absurdný: vedci sa síce môžu uchádzať o veľké peniaze z eurofondov a vďaka nim si môžu nakúpiť drahé prístroje či vybudovať laboratóriá, ale nemajú už peniaze na samotné výskumné aktivity, pretože vláda na ne nedáva ani to málo, čo dávala.
Ale ani to nebolo všetko: bývalý minister školstva Mikolaj veril, že na zužitkovanie eurofondov treba rýchlo vybudovať čo najviac takzvaných centier excelentnosti (teda výskumných pracovísk na univerzitách či v SAV), ktorých úlohou je „produkovať poznatky na svetovej úrovni“. Súčasne minister vmáji 2009 slávnostne otvoril 45 takýchto centier excelentnosti (odvtedy ich ešte pribudlo) – zrejme tým chcel naznačiť, že veda svetovej úrovne sa u nás produkuje v každom okresnom meste.
Slovensko sa týmto dostalo do bludného kruhu: na jednej strane prispievame z nášho rozpočtu do štedrých rámcových programov Európskej komisie, z ktorých sa všade po Európe financuje kvalitný výskum. Slovenskí vedci však z týchto programov získavajú len nepatrný zlomok. Na druhej strane síce dostávame z Bruselu eurofondy, z ktorých sa ku dnešnému dňu – v piaty rok čerpania – použilo len 12 percent celkových zdrojov. Ale čo je omnoho horšie, eurofondom sa mnohí naši špičkoví vedci radšej vyhýbajú.
.zrniečko pre kanárika
Tomáš Vinař strávil desať rokov ako vedec v Kanade a v USA. V roku 2009 sa vrátil domov a spolu smanželkou sa na Fakulte matematiky, fyziky a informatiky UK delia omaličkú kanceláriu s obstarožným nábytkom. Tomáš Vinař je pritom prodekanom fakulty pre informačné technológie a spolu smanželkou sa venujú bioinformatike. Minulý rok mu vyšla analýza v časopise Nature, v jednom z najprestížnejších vedeckých časopisov sveta.
Na financie sa nesťažujú, obaja totiž poberajú reintegračný grant z EÚ, ktorým Európa láka domov svojich vedcov rozcestovaných po svete. Obaja však priznávajú, že sa ešte len učia fungovať v tunajších pomeroch. Majú menší projekt financovaný domácou agentúrou VEGA, ktorá však dáva maličké sumy. „Je to iba príspevok na vedeckú prácu, vychádza to zhruba 0,8 eura na hodinu. Musím teda urobiť to, čo som v projekte sľúbil, ale za podstatne menej peňazí, ako som plánoval.“ To je skúsenosť mnohých kolegov – VEGA je síce pomerne flexibilný a administratívne nenáročný program, ale rozdáva príliš malé sumy. „Keby peniaze radšej financovali menej projektov, ale za viac peňazí,“ konštatuje Vinař. „Takto to pripomína chovateľa, ktorý svojmu kanárikovi iba občas hodí zrniečko, aby vták neskapal, ale spievať mu nebude.“
Za problém považuje aj fakt, že hoci jeho projekt má bežať od januára, o tom, či dostane peniaze, sa dozvie najskôr v marci, v apríli mu povedia výšku sumy, vmáji začnú chodiť peniaze. V lete si musí povinne ako pedagogický pracovník vybrať dovolenku a v septembri už má odovzdať vyúčtovanie. Napriek tomu si Tomáš Vinař myslí, že sa mali prioritne rozvíjať tieto domáce agentúry. „Keby fungovali dobre, tak by to bol celkom rozumný systém.“ Lenže po príchode eurofondov na rozvoj domácich schém nebola motivácia. Agentúra APVV, podporujúca veľké projekty, dokonca dva roky ani nevypísala žiadnu výzvu.
Vinař má na financovanie vedy z eurofondov kritický názor. „Majú enormnú administratívnu záťaž a je to absolútne neštandardný spôsob financovania. Ministerstvo do detailov určuje, na čo sa môžu peniaze použiť a na čo sa nemôžu.“ To prináša aj komické situácie, napríklad keď vedcov vyzvú, aby pripravili projekty na rozvoj vedomostnej spoločnosti pomocou IT, ale bez aplikovanej informatiky. Alebo projekty na výskum biotechnológií musia byť bez molekulárnej biológie. „Teda rúbte drevo bez sekery,“ poznamenáva sarkasticky Vinař a dodáva: „Ľudia, ktorí boli kvalitní vedci, po tom, čo získali peniaze z eurofondov, tak nimi prestali byť. Zaoberajú sa teraz administratívou.“
Eurofondy obmedzili aj nezávislosť vedcov. Pred ich príchodom do vedy mohol výskumný tím podať projekt bez toho, že by mu to podpísal dekan či rektor. Eurofondy však prinútili univerzity správať sa pragmaticky. A tak to, ktoré projekty pôjdu do súťaže o eurofondy, určuje najprv dekan, pretože škola musí projekt dofinancovať 5 percentami, a konečné slovo má rektor. Ten rozhodne, ktoré projekty z univerzity pôjdu do súťaže. „Namiesto pružných domácich agentúr, ktoré sa rozhodujú predvídateľným spôsobom, máme molocha, ktorý dáva peniaze v príliš veľkých balíkoch a presne určuje, na čo ich dáva,“ tvrdí Vinař.
Jeho kolegyňa z fakulty Martina Sandanusová, ktorá má na starosti administratívu okolo eurofondov, hovorí, že v projektoch treba presne špecifikovať napríklad prístroje, uviesť ich minimálne parametre aj predpokladanú cenu určenú na základe prieskumu trhu. „Ale keď žiadosť o projekt píšete v roku 2008 a peniaze dostanete v roku 2010, môže sa stať, že sa zmenila cena (napríklad pre kurzové rozdiely), a už máte problém. Alebo ak chcete iný (lepší) prístroj, ktorý medzitým niekto vyvinul, nemôžete už do tohto procesu vstúpiť a zmeniť to. Alebo môžete zmeniť typ či parametre prístroja, ale musí sa volať takisto, a musíte dokladovať, prečo to meníte,“ vysvetľuje Sandanusová. Pred sebou má žiadosť o jeden projekt. Je to 340 strán s najrôznejšími dokladmi, ako je štatút školy či výpis o IČO. „Všetci sa tvária, že to vyžaduje Brusel a že u nás sa robia len mechanizmy, aby sa každé jedno euro podchytilo,“ tvrdí Sandanusová s istou pochybnosťou v hlase. V Centre projektovej podpory FMFI UK pracuje šesť ľudí. Také centrá s projektovými manažérmi si postupne založila väčšina škôl a vedeckých pracovísk. Vedci totiž administratívu okolo europrojektov nezvládali. „Poznám len jeden prípad, keď sa to vedec snaží urobiť sám,“ dodáva Sandanusová.
Eurofondy priniesli do vedy aj efekt, ktorý sa prejavuje všade, kde sú zdroje zo štrukturálnych fondov EÚ. Aj tu sú zákazky z eurofondov často účelovo predražené. Kvôli eurofondom sa museli presunúť na rektorát z fakúlt všetky verejné obstarávania, a to zvyčajne prinieslo predraženie, dokonca aj pre zákazky, ktoré nemajú s eurofondmi nič spoločné.
.nechcení
Za normálnych okolností by si ministerskí úradníci spolu s akademickou obcou vytypovali najlepšie tímy vedcov s ambicióznymi projektmi a pomáhali im zužitkovať peniaze z eurofondov. U nás je to však naopak. Ľubomír Tomáška a Jozef Nosek, biológovia z Prírodovedeckej fakulty UK, robia výskum svetového významu, ktorý im umožňujú granty z USA. Obaja pritom už dlhšie uvažujú o založení výskumného centra, ktoré by združovalo špičkové medzinárodné tímy pracujúce v oblasti biomedicínskych vied. „Koncentrácia investícií a kvalitných odborníkov do biocentra by viedla k efektívnemu využitiu prostriedkov zo štrukturálnych fondov. Lenže pri spôsobe, akým sa u nás rozhoduje o prideľovaní finančných prostriedkov z eurofondov, by takýto projekt nemal šancu uspieť,“ hovorí pre .týždeň profesor Nosek.
.nie som „prijímateľ“
Teoretický fyzik Vladimír Bužek vedie Centrum pre výskum kvantovej informácie Fyzikálneho ústavu SAV. Patrí k úzkej skupine špičkových slovenských vedcov, ktorých výskum má európske parametre. Preto je Vladimír Bužek v diametrálne inej situácii ako väčšina slovenských vedcov. Nemá prob lém získať podporu z prestížnych grantových schém Európskej komisie. Preto si môže dovoliť aj výnimočný luxus – vyberať si, o ktoré peniaze stojí.
Aby pomohol ústavu, v ktorom pracuje, uchádzal sa však aj o zdroje zo štrukturálnych fondov EÚ a bol dvakrát úspešný. Stal sa teda oficiálne „prijímateľom“ dvoch grantov, no po krátkom čase sa oboch vzdal. Vo svojej kancelárii sa pri tejto téme s primeraným sebavedomím usmieva. Nepáčil sa mu vraj spôsob komunikácie. „Viete, tu ide aj o obyčajnú dôstojnosť vedca.“ Oslovovanie „prijímateľ“, alebo „kontaktná osoba“ či rozšafné „kolega“, ktorým ho oslovoval jeden z úradníkov, je naozaj bizarné. Akoby tu nefungovala prirodzená hierarchia ani sociálna dynamika.
Vážne výhrady má však aj proti zložitému administrovaniu, ktoré eurofondy sprevádza a ktoré vedcov paralyzuje. „Toto sú príliš drahé peniaze,“ tvrdí profesor Bužek. Roky sa angažoval pri tvorbe dobrého domáceho grantového systému, bol pri vzniku grantovej schémy APVV, po dvoch rokoch sa však aktívnej účasti na budovaní tohto systému radšej vzdal. Nenachádzal už na ministerstve školstva dostatočne osvietených partnerov, s ktorými by sa téma financovania špičkového výskumu na Slovensku dala reálne riešiť. Pritom jeho vízia je úplne jednoduchá: na Slovensku treba vyselektovať tie najlepšie vedecké tímy, ktorých môže byť okolo dvadsať, a do tých celkom nedemokraticky, samozrejme, transparentne, „naliať“ dostatočné množstvo prostriedkov. „Lebo vo vede neplatí demokracia,“ konštatuje profesor. (S Vladimírom Bužekom viac v rozhovore na stranách 18 – 21.)
.dezilúzia
Geológ Vladimír Šucha je podľa rebríčka ARRA jedným z najúspešnejších slovenských vedcov. V súčasnosti pracuje ako riaditeľ direktoriátu Európskej komisie pre vzdelanie a kultúru, je teda človek, ktorý zblízka vidí problémy s využívaním eurofondov. „Je pravda, že už z Bruselu prichádzajú prebyrokratizované inštrukcie, no treba chápať, že bruselskí úradníci chcú pri takýchto objemných balíkoch peňazí zaručiť transparentnosť,“ vysvetľuje Šucha. Podľa neho sa v slovenských podmienkach zliali dve chyby súčasne. „Jednak naše implementačné pravidlá sú katastrofálne, jedny z najhorších v celej EÚ. U nás úradník kontroluje aj to, či vám niekto podpísal, že prebral gumu či ceruzku. Pritom Európska komisia z praktických dôvodov umožňuje, aby isté percento rozpočtu na daný projekt nemuselo byť dokladované. Pokiaľ viem, naše ministerstvo školstva tú možnosť nevyužíva, hoci by to značne zjednodušilo administratívu.“ Šucha upozorňuje na spomenuté problémy: „Je úplná hlúposť, že máme toľko centier excelentnosti. Až keby sme dali peniaze naozaj najlepším vedeckým tímom a vybudovali okolo nich špičkovú infraštruktúru, malo by to reálny zmysel.“ Aj on si teda myslí, že u nás sa dostávajú k eurofondom vo veľkej miere priemerní až podpriemerní vedci, ktorí si to vedia zmanažovať? „Nemám o tom žiadne doklady. Ale je veľké riziko, že je to naozaj tak. Aj preto by sme mali spraviť dopadovú štúdiu a spätne sa pozrieť, ako sme minuté eurofondy využili. Nemohli by to však hodnotiť naši ľudia, ktorí sa navzájom poznajú, ale zahraniční experti.“
Vladimír Šucha pripúšťa, že dnešný stav širokej vedeckej komunite v istom zmysle vyhovuje. „Najlepší vedci sú u nás často marginalizovaní a pomáhajú si preto radšej americkými zdrojmi. Problémom je, že výsledky výskumu financovaného z USA sa potom využijú tam. Takíto ľudia sa do štrukturálnych fondov radšej ani nechcú pustiť, pretože by ich to vtiahlo do úplného močiara.“
Vedec a dnes aj vysoký bruselský úradník si záverom povzdychne: „Je veľkým paradoxom, že aj vinou týchto fondov rastie euroskepticizmus, hoci pôvodne to malo byť naopak. Veď sme ako krajina dostali len tak na tácke celkovo 11 miliárd eur. Lenže s fondmi je spojená byrokracia, korupcia a dezilúzia a práve cez túto prizmu vníma EÚ čoraz viac ľudí.“
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.