Táňa je pre mňa v mojom spektre priateľov protipólom tých spolužiakov zo základky, ktorí už vtedy bojovali o dokončenie školskej dochádzky bez prepadnutia a dnes zápasia so životom ako závozníci, opravári výťahov alebo inštalatéri. Kým tí spolužiaci mi dávajú nazrieť do sveta, v ktorom musíte vyžiť aj s rodinou z nejakých desiatich, dvadsiatich tisícov, Táňa si zarobí možno tisícnásobok tejto sumy. Jej pohľad na niektoré problémy je preto jednoducho „iný“. Taký, ktorý sa nemusí riadiť peniazmi.
S Táňou občas len tak hovoríme o živote a ona mi občas, zo svojho pohľadu, poradí. Napríklad, keď som riešil situáciu, že sa s matkou môjho syna neznesieme v jednom byte, povedala mi, že chlap musí byť veľkorysý. Tak som bol veľkorysý a stojí ma to mesačne nejakých dvanásť a pol tisíca na hypotéku môjho druhého bytu. S Táňou sme sa tiež raz dostali k dôchodkovej reforme, o ktorej okrem iného vyhlásila, že kto si nenašetrí na starobu nejakých desať, dvadsať miliónov korún (to je dnes vyše milióna dolárov), bude sa mať zle.
Na Táňu som si často spomenul v minulých dňoch, keď sa začala riešiť naša česká „penzijná reforma“. Tie úvodzovky sú tam namieste, pretože v Česku o žiadnu reformu nejde. Priebežný systém financovania, u vás onen slávny prvý pilier, zostáva ďalej podstatou celého systému. Len si k nemu budú môcť ľudia dobrovoľne sporiť tri percentá z platu, ktoré nepôjdu s nejakou podporou štátu do starého systému, ale do súkromných penzijných fondov.
Aby „reformná“ vláda Petra Nečasa (úvodzovky sú opäť namieste) mala na rozjazd reformy peniaze, chcela zvýšiť daň z pridanej hodnoty z desiatich na dvadsať percent. Aj pri tých najtrúchlivejších prognózach by síce na rozjazd reformy stačila len polovica, no český minister financií Miroslav Kalousek si asi povedal, že zopár desiatok miliárd navyše sa v dnešnej dobe môže hodiť.
Nečasova vláda sa v dôchodkoch pritom vybrala smerom, ktorý väčšina štátov našej časti Európy opúšťa. Maďarsko svoje sporenie v penzijných fondoch jednoducho zrušilo a pravicový politik Viktor Orbán vyriekol vetu, za ktorú by sa nemusel hanbiť ani predseda českých komunistov Vojtěch Filip: „Dôstojné dôchodky môže zaistiť jedine štát.“
Nejde však iba o Maďarsko, z ktorého sa stáva po všetkých stránkach „čudná krajina“. Odvody sociálneho poistenia do súkromných penzijných fondov celkom zastavil zrejme inak najreformnejší štát „novej Európy“, Estónsko. V poľskom Sejme sa prerokúva podobný krok, ktorý zmenší množstvo peňazí, čo dosiaľ mierili do fondov približne na štvrtinu doterajšieho stavu. Rumuni to už urobili... A pravdu povediac, som zvedavý, ako dlho vám na Slovensku vydrží tých vašich „deväť-deväť“.
Dôvodom úteku „novej Európy“ späť k priebežnému systému sú náklady na reformu, na ktoré teraz žiadna krajina nemá dosť peňazí. Európska únia navyše odmietla „novoeurópsku“ požiadavku, aby sa náklady na reformu nemuseli započítať do deficitu. Jedným z dôvodov európskeho zamietavého stanoviska pritom bolo, že Nemecko, hlavný hráč Európy, žiadny druhý pilier nemá a ani sa naň nechystá.
Druhým dôvodom úteku od dôchodkových fondov je celková neistota ohľadne cenných papierov a fondov všetkého druhu, medzi ktorými ani tie vaše DSS nie sú napriek všetkým možným poistkám žiadna výnimka. A priebežný systém, aj napriek všetkým mínusom, má jednu výhodu: prelieva reálne peniaze v reálnom čase. Je to taký „dôchodok bez rizika“ – s podobným výsledkom ako „rozkoš bez rizika“ – bezpečné, ale nič extra.
O novinároch sa vraví, že do dôchodku chodia „nohami napred“, takže tak trochu verím v šťastnú novinársku hviezdu, že mi písanie pôjde a bude ma baviť ešte zopár týždňov pred smrťou. Pretože odporúčanie, ktoré vyslovila Táňa, asi naplniť nedokážem.
Chystám sa v najbližších dňoch na pivo so spolužiakom výťahárom. Myslím, že jeho uvažovanie o dôchodku sa bude podobať tomu môjmu.
Autor je redaktor Lidových novín.
S Táňou občas len tak hovoríme o živote a ona mi občas, zo svojho pohľadu, poradí. Napríklad, keď som riešil situáciu, že sa s matkou môjho syna neznesieme v jednom byte, povedala mi, že chlap musí byť veľkorysý. Tak som bol veľkorysý a stojí ma to mesačne nejakých dvanásť a pol tisíca na hypotéku môjho druhého bytu. S Táňou sme sa tiež raz dostali k dôchodkovej reforme, o ktorej okrem iného vyhlásila, že kto si nenašetrí na starobu nejakých desať, dvadsať miliónov korún (to je dnes vyše milióna dolárov), bude sa mať zle.
Na Táňu som si často spomenul v minulých dňoch, keď sa začala riešiť naša česká „penzijná reforma“. Tie úvodzovky sú tam namieste, pretože v Česku o žiadnu reformu nejde. Priebežný systém financovania, u vás onen slávny prvý pilier, zostáva ďalej podstatou celého systému. Len si k nemu budú môcť ľudia dobrovoľne sporiť tri percentá z platu, ktoré nepôjdu s nejakou podporou štátu do starého systému, ale do súkromných penzijných fondov.
Aby „reformná“ vláda Petra Nečasa (úvodzovky sú opäť namieste) mala na rozjazd reformy peniaze, chcela zvýšiť daň z pridanej hodnoty z desiatich na dvadsať percent. Aj pri tých najtrúchlivejších prognózach by síce na rozjazd reformy stačila len polovica, no český minister financií Miroslav Kalousek si asi povedal, že zopár desiatok miliárd navyše sa v dnešnej dobe môže hodiť.
Nečasova vláda sa v dôchodkoch pritom vybrala smerom, ktorý väčšina štátov našej časti Európy opúšťa. Maďarsko svoje sporenie v penzijných fondoch jednoducho zrušilo a pravicový politik Viktor Orbán vyriekol vetu, za ktorú by sa nemusel hanbiť ani predseda českých komunistov Vojtěch Filip: „Dôstojné dôchodky môže zaistiť jedine štát.“
Nejde však iba o Maďarsko, z ktorého sa stáva po všetkých stránkach „čudná krajina“. Odvody sociálneho poistenia do súkromných penzijných fondov celkom zastavil zrejme inak najreformnejší štát „novej Európy“, Estónsko. V poľskom Sejme sa prerokúva podobný krok, ktorý zmenší množstvo peňazí, čo dosiaľ mierili do fondov približne na štvrtinu doterajšieho stavu. Rumuni to už urobili... A pravdu povediac, som zvedavý, ako dlho vám na Slovensku vydrží tých vašich „deväť-deväť“.
Dôvodom úteku „novej Európy“ späť k priebežnému systému sú náklady na reformu, na ktoré teraz žiadna krajina nemá dosť peňazí. Európska únia navyše odmietla „novoeurópsku“ požiadavku, aby sa náklady na reformu nemuseli započítať do deficitu. Jedným z dôvodov európskeho zamietavého stanoviska pritom bolo, že Nemecko, hlavný hráč Európy, žiadny druhý pilier nemá a ani sa naň nechystá.
Druhým dôvodom úteku od dôchodkových fondov je celková neistota ohľadne cenných papierov a fondov všetkého druhu, medzi ktorými ani tie vaše DSS nie sú napriek všetkým možným poistkám žiadna výnimka. A priebežný systém, aj napriek všetkým mínusom, má jednu výhodu: prelieva reálne peniaze v reálnom čase. Je to taký „dôchodok bez rizika“ – s podobným výsledkom ako „rozkoš bez rizika“ – bezpečné, ale nič extra.
O novinároch sa vraví, že do dôchodku chodia „nohami napred“, takže tak trochu verím v šťastnú novinársku hviezdu, že mi písanie pôjde a bude ma baviť ešte zopár týždňov pred smrťou. Pretože odporúčanie, ktoré vyslovila Táňa, asi naplniť nedokážem.
Chystám sa v najbližších dňoch na pivo so spolužiakom výťahárom. Myslím, že jeho uvažovanie o dôchodku sa bude podobať tomu môjmu.
Autor je redaktor Lidových novín.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.