Systém povinných odvodov je komplikovaný, nespravodlivý a sadzby týchto odvodov sú v súčte privysoké – na tom je všeobecná zhoda. Ideálne riešenie by preto malo spočívať v zásadnom zjednodušení systému, nastolení spravodlivosti a znížení sadzieb. Problém je, že kým prvý cieľ spĺňa návrh reformy bez zvyšku, so zvyšnými dvoma je to oveľa komplikovanejšie.
Zjednodušenie systému je jasné a správne. Dnešných osem rôznych odvodov (starobné, zdravotné, invalidné, nemocenské, úrazové, garančné poistenie, fond solidarity a poistenie proti nezamestnanosti) by sa malo zredukovať na dva odvody – sociálny a zdravotný. Úrazové poistenie by sa malo zmeniť na komerčné, čo bude pre zamestnávateľov znamenať tretí odvod, ale pre veľkú väčšinu z nich prinesie výrazné zníženie sadzby. Rôzne vymeriavacie základy (teda to, z akého príjmu a do akého stropu sa platia odvody) sa zjednotia a o dva roky už budeme robiť ročné zúčtovanie daní a odvodov na jednom tlačive. Výborný krok!
So spravodlivosťou to už bude zložitejšie. Je pravda, že dnešný odvodový systém veľmi predražuje prácu ľudí v zamestnaneckom pomere. Samostatne zárobkovo činné osoby platia oveľa nižšie odvody než zamestnanci – ich príjmy sa pre výpočet odvodov delia koeficientom 2 (respektíve 2,14 pri zdravotných odvodoch) a tiež sa znižujú o náklady (paušálne alebo reálne). Okrem toho si znižujú základ dane o sumu zaplatených odvodov, čo im opäť znižuje daňový základ. Výsledkom čudne nastaveného systému je, že veľká časť živnostníkov síce dosahuje slušné príjmy, platí však oveľa nižšie odvody než zamestnanci s porovnateľným príjmom.
Je však nastolením spravodlivosti zobrať SZČO – teda živnostníkom a autorom – všetky výhody, ktoré im dnes odvodový systém ponúka? Živnostníci sú malí podnikatelia, ktorých hlavná výhoda pre zamestnávateľov, čo si ich najímajú, spočíva v ich flexibilite a oveľa menšej byrokracii. Žiadne výpovedné lehoty, žiadne odstupné, žiadne gastrolístky, žiadne dovolenky, žiadna péenka, žiadne výkazy sociálnej či zdravotnej poisťovni – nič z toho najímateľ takejto pracovnej sily nemusí riešiť. Toto všetko sú dôvody, pre ktoré sú živnostníci atraktívni na trhu práce. Živnostníci pri podnikaní navyše ručia celým svojím majetkom, čím podstupujú neporovnateľne vyššie riziko než zamestnanci. A tie nižšie odvody sú pre mnohých dostatočným motívom na to, aby podstupovali spomínané riziko a vzdali sa rôznych zamestnaneckých výhod. Okrem toho – vďaka odvodovému zvýhodneniu SZČO malo prácu aj veľa ľudí, ktorí by si pri súčasnej cene práce zamestnanca našli zamestnanie len ťažko – trh skrátka spojil dopyt a ponuku práce aj tam, kde by inak vinou pravidiel zamestnaneckých pomerov zlyhal.
Navrhnutá reforma im takmer všetky doterajšie výhody berie. Jedinou by mala byť o čosi nižšia sadzba sociálneho odvodu (16 alebo 13 % oproti 19 % superhrubej mzdy zamestnanca). A keďže okrem spravodlivosti chcú reformátori riešiť aj problém nedostatku zdrojov na výplatu dôchodkov, malo by živnostníkom stúpnuť aj daňové zaťaženie (nebudú si môcť zaplatené odvody odrátať z daňového základu). Vo výsledku zaplatia najmä lepšie zarábajúce SZČO na daniach a odvodoch citeľne viac ako doteraz.
S mnohými opatreniami, ktoré reforma prináša, sa dá súhlasiť. Dokonca aj čiastočné zvýšenie zaťaženia niektorých SZČO – či už podľa typu ich právneho statusu, alebo výšky príjmu – by sa v mene dosiahnutia veľkých cieľov reformy dalo akceptovať. Problém je, že tá v súčte prináša nepatrné zníženie zaťaženia práce zamestnancov a citeľné zvýšenie zaťaženia takmer všetkých SZČO.
Ak má ministerstvo financií podozrenie, že niektorí živnostníci si umelo znižujú daňový základ (a tým aj základ na platenie odvodov), nech teda nastúpia daňové kontroly v podozrivých prípadoch a preveria to. Ak sú účtovné pravidlá príliš voľné a umožňujú znižovať daňový základ aj o veci, ktoré s podnikaním nič nemajú, nech sa zmenia. Ale skokovité výrazné zvýšenie zaťaženia pre tých, ktorí sa snažia uživiť bez ochrany Zákonníka práce a zároveň odloženie zníženia odvodových sadzieb na neurčito – to dojem z nastoľovania spravodlivosti v systéme výrazne kazí.
A je tu ešte jedna rovina. Nasrdenie prakticky všetkých živnostníkov a autorov, z ktorých drvivá väčšina volí niektorú zo strán súčasnej koalície, by sa dalo pochopiť pri splnení niekoľkých „keby“: Keby hrozil bankrot štátu. Keby vláda vyčerpala zásobu nápadov na osekanie nezmyselných výdavkov a na získanie príjmov inak než zaťažovaním práce. Keby sme na konci videli nejaký sexi cieľ, pre ktorý by sa dalo nadchnúť a ktorý by dával prechodnej bolesti nejaký viditeľný zmysel. Toto všetko však dnes chýba, a preto sa reformátori nemôžu príliš čudovať, že ak chcú počuť potlesk, musia si zatlieskať sami.
Autor pôsobí v inštitúte SGI.
Zjednodušenie systému je jasné a správne. Dnešných osem rôznych odvodov (starobné, zdravotné, invalidné, nemocenské, úrazové, garančné poistenie, fond solidarity a poistenie proti nezamestnanosti) by sa malo zredukovať na dva odvody – sociálny a zdravotný. Úrazové poistenie by sa malo zmeniť na komerčné, čo bude pre zamestnávateľov znamenať tretí odvod, ale pre veľkú väčšinu z nich prinesie výrazné zníženie sadzby. Rôzne vymeriavacie základy (teda to, z akého príjmu a do akého stropu sa platia odvody) sa zjednotia a o dva roky už budeme robiť ročné zúčtovanie daní a odvodov na jednom tlačive. Výborný krok!
So spravodlivosťou to už bude zložitejšie. Je pravda, že dnešný odvodový systém veľmi predražuje prácu ľudí v zamestnaneckom pomere. Samostatne zárobkovo činné osoby platia oveľa nižšie odvody než zamestnanci – ich príjmy sa pre výpočet odvodov delia koeficientom 2 (respektíve 2,14 pri zdravotných odvodoch) a tiež sa znižujú o náklady (paušálne alebo reálne). Okrem toho si znižujú základ dane o sumu zaplatených odvodov, čo im opäť znižuje daňový základ. Výsledkom čudne nastaveného systému je, že veľká časť živnostníkov síce dosahuje slušné príjmy, platí však oveľa nižšie odvody než zamestnanci s porovnateľným príjmom.
Je však nastolením spravodlivosti zobrať SZČO – teda živnostníkom a autorom – všetky výhody, ktoré im dnes odvodový systém ponúka? Živnostníci sú malí podnikatelia, ktorých hlavná výhoda pre zamestnávateľov, čo si ich najímajú, spočíva v ich flexibilite a oveľa menšej byrokracii. Žiadne výpovedné lehoty, žiadne odstupné, žiadne gastrolístky, žiadne dovolenky, žiadna péenka, žiadne výkazy sociálnej či zdravotnej poisťovni – nič z toho najímateľ takejto pracovnej sily nemusí riešiť. Toto všetko sú dôvody, pre ktoré sú živnostníci atraktívni na trhu práce. Živnostníci pri podnikaní navyše ručia celým svojím majetkom, čím podstupujú neporovnateľne vyššie riziko než zamestnanci. A tie nižšie odvody sú pre mnohých dostatočným motívom na to, aby podstupovali spomínané riziko a vzdali sa rôznych zamestnaneckých výhod. Okrem toho – vďaka odvodovému zvýhodneniu SZČO malo prácu aj veľa ľudí, ktorí by si pri súčasnej cene práce zamestnanca našli zamestnanie len ťažko – trh skrátka spojil dopyt a ponuku práce aj tam, kde by inak vinou pravidiel zamestnaneckých pomerov zlyhal.
Navrhnutá reforma im takmer všetky doterajšie výhody berie. Jedinou by mala byť o čosi nižšia sadzba sociálneho odvodu (16 alebo 13 % oproti 19 % superhrubej mzdy zamestnanca). A keďže okrem spravodlivosti chcú reformátori riešiť aj problém nedostatku zdrojov na výplatu dôchodkov, malo by živnostníkom stúpnuť aj daňové zaťaženie (nebudú si môcť zaplatené odvody odrátať z daňového základu). Vo výsledku zaplatia najmä lepšie zarábajúce SZČO na daniach a odvodoch citeľne viac ako doteraz.
S mnohými opatreniami, ktoré reforma prináša, sa dá súhlasiť. Dokonca aj čiastočné zvýšenie zaťaženia niektorých SZČO – či už podľa typu ich právneho statusu, alebo výšky príjmu – by sa v mene dosiahnutia veľkých cieľov reformy dalo akceptovať. Problém je, že tá v súčte prináša nepatrné zníženie zaťaženia práce zamestnancov a citeľné zvýšenie zaťaženia takmer všetkých SZČO.
Ak má ministerstvo financií podozrenie, že niektorí živnostníci si umelo znižujú daňový základ (a tým aj základ na platenie odvodov), nech teda nastúpia daňové kontroly v podozrivých prípadoch a preveria to. Ak sú účtovné pravidlá príliš voľné a umožňujú znižovať daňový základ aj o veci, ktoré s podnikaním nič nemajú, nech sa zmenia. Ale skokovité výrazné zvýšenie zaťaženia pre tých, ktorí sa snažia uživiť bez ochrany Zákonníka práce a zároveň odloženie zníženia odvodových sadzieb na neurčito – to dojem z nastoľovania spravodlivosti v systéme výrazne kazí.
A je tu ešte jedna rovina. Nasrdenie prakticky všetkých živnostníkov a autorov, z ktorých drvivá väčšina volí niektorú zo strán súčasnej koalície, by sa dalo pochopiť pri splnení niekoľkých „keby“: Keby hrozil bankrot štátu. Keby vláda vyčerpala zásobu nápadov na osekanie nezmyselných výdavkov a na získanie príjmov inak než zaťažovaním práce. Keby sme na konci videli nejaký sexi cieľ, pre ktorý by sa dalo nadchnúť a ktorý by dával prechodnej bolesti nejaký viditeľný zmysel. Toto všetko však dnes chýba, a preto sa reformátori nemôžu príliš čudovať, že ak chcú počuť potlesk, musia si zatlieskať sami.
Autor pôsobí v inštitúte SGI.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.