Brankári, ktorí stáli za ním, si ho nevedeli vynachváliť. Záložníci a útočníci, ktorí zbrklo stratili loptu v strede poľa, zas mali istotu, že Popluhár to vzadu zvládne. A hráči súpera? Pre nich bol tento sympatický obranca často nepriechodnou hradbou.
V prvom vydaní knihy Slavné nohy, mapujúcej všetkých reprezentačných hráčov do roku 1980, sa vo vizitke Jána Popluhára píše toto: Jeden z najväčších futbalistov našej histórie. Hráč vysokej postavy, dôrazný, tvrdý, spoľahlivý. Za ním se skvelo chytalo Schrojfovi, Stachovi, Vencelovi i Viktorovi.
Striebro z MS v Čile, titul PVP so Slovanom Bratislava, bronz z ME 1960. Držiteľ svetovej ceny Fair Play, majster československej ligy, futbalista Československa z roku 1965. Nikto zo slovenských futbalistov sa nemôže pýšiť toľkými oceneniami ako tento hráč, ktorého právom v roku 2000 vyhlásili za najlepšieho slovenského futbalistu minulého storočia.
.dobré srdce
Zástancov spravodlivosti isto poteší, že dlhoročný hráč Slovana Bratislava a po sedem rokov hráč základnej zostavy československej reprezentácie sa k svojim úspechom neprepracoval len skvelými futbalovými vlastnosťami. Jeho veľkosť spočívala v tom, že bol predovšetkým dobrým človekom. Súčasný reprezentačný tréner Vlado Weiss o ňom povedal: „Môj otec, ktorý hral s ním v reprezentácii, mi hovoril, Janko Popluhár je prototypom dobrého a skromného človeka. Bimbo, ako sme ho všetci volali, bol pracovitý hráč, ktorý to dotiahol na jedného z najlepších obrancov sveta.“
Popluhár (nar. 1935) začal s futbalom v rodnom Bernolákove, kde ho náhodou objavili skauti zo Slovana Bratislava. Až na dvojročnú vojenčinu v RH Cheb hral za belasý klub v rokoch 1955 až 1969. Po príchode do mužstva mu dal tréner Jim Šťastný prezývku Bimbo, pretože na ihrisku pôsobil ako dobrý slon v cirkuse. „Je to pravda, ja som bol vždy dobráckej nátury, nikomu by som neublížil,“ hovorieval o sebe futbalista.
Ťažko uveriť, že ako stredný obranca nebol nikdy vylúčený ani zranený. Hovoril, že dokonca nedostal ani žltú kartu. Bol to futbalový džentlmen, ktorý územie pred svojou šestnástkou čistil tvrdým, elegantným a férovým spôsobom. Nielen silou, ale najmä rozumom a citom. Vedel, kedy treba urobiť sklz, kedy treba útočníka vytlačiť z nebezpečnej pozície. „Bol ako stĺp, pohyblivý a predvídavý stĺp. Keď som šiel proti nemu, radšej som zvolil prihrávku,“ spomínal na spoločné zápasy jeho rival z Dukly Praha, ale aj reprezentačný kolega Jozef Masopust.
.bez kiksu
Aj geniálny Pelé, proti ktorému odohral Popluhár viacero zápasov, s ním mal veľké problémy. Popluhár spomínal na Pelého pred dvoma rokmi pre MF Dnes: „Ocitol som sa proti nemu niekoľkokrát, ale vyhral len občas. Len ten Garrincha, to bol neriešiteľný rébus pre každého. Stál proti obrancovi, prihrbený a s jeho krivými nohami, jedna bola do O, druhá do X a čakal na pohyb. Keď dal obranca váhu tela na jednu nohu, on okolo nej presvišťal a bol preč.“
Podľa športového novinára SME Petra Fukatcha bol hráčom, ktorý nikdy nehral zle: „Dokonca si ani nespomínam, že by urobil nejaký kiks. Nefauloval, mal fantastickú hlavičku, dával góly. Bol to jeden z prvých stopérov, ktorý bránil priestorovo. Pre hráčov v strede poľa bol istotou. Keď niekto z nich stratil loptu, ako napríklad driblér Jokl, mohli sa spoľahnúť na Popluhára.“
Reprezentačný dres obliekol celkovo 65-krát. S levom na hrudi debutoval v roku 1958 na MS vo Švédsku. Bol členom jedenástky, ktorá si v roku 1960 najprv vybojovala účasť na ME vo Francúzsku, kde potom získali v zápase s domácim mužstvom bronz. O dva roky neskôr sa táto zostava, kde okrem Popluhára „bojoval“ Masopust, Adamec, Pluskal, Novák, Scherer alebo Kvašňák, získala na MS v Čile senzačné striebro. Tam sa slovenský obranca dokonca dostal aj do All Stars Teamu. „A to v novinách písali, že nech radšej zostaneme doma, že si tam urobíme len hanbu,“ spomínal Popluhár.
Po čilskom úspechu mužstvo prechádzalo výmenou generácií, no Ján Popluhár v nej mal do roku 1967 stabilné miesto. Pred koncom reprezentačnej kariéry si zahral dva pamätné prípravné zápasy proti Brazílii vo futbalovom chráme Maracana. Prvý z nich sme prehrali 2:1, v druhom remizovali 2:2. Jeden gól dal Popluhár, bola to jeho jediná reprezentačná trefa „.Fanúšikovia sa nám klaňali, pretože futbalové Československo bolo pojmom. Môj gól padol z priameho kopu. Dvadsať metrov od bránky som si postavil loptu a šľahol do nej ľavačkou okolo múru, ako som to mal naučené. Brankár sa ani nepohol, stál tam ako namaľovaný,“ spomínal na svoj gól.
V roku 1967 mu udelili Svetovú cenu Fair Play za to, že v prvom zápase proti Brazílii (0:0) upozornil rozhodcu na zranenie Pelého, hoci mohol rozohrať veľmi sľubnú hernú situáciu. „Urobil som to z úcty k nemu. Dostal loptu, chcel urobiť pohyb a zrazu sa chytil za sval. Vtedy sa nesmelo striedať, tak sme sa mu vždy uhli, aby mohol hrať.“ Pelé, ktorého smrť Popluhára veľmi rozosmutnila, si na tento moment veľmi dobre pamätá: „Takého gesta sú schopní len ozajstní velikáni a on ním navždy zostane.“
Keby tu nevládol boľševik, hral by v hociktorom európskom superklube. Komunisti púšťali hráčov za hranice, aby si privyrobili na živobytie, až po tridsiatke. V sedemdesiatych rokoch strávil dva roky vo francúzskom Olympique Lyone a potom ako hrajúci tréner v nižšej rakúskej lige za Slovan Viedeň. Aj tam sa za ním tiahli davy. Mal už po štyridsiatke, ale stále bol lepší ako o dvadsať rokov mladší spoluhráči. S aktívnym futbalom sekol až v 44 rokoch!
.kustód?!
Po ukončení kariéry ho futbaloví fanúšikovia často stretávali na zápasoch československej a neskôr aj slovenskej ligy. Čo si tak asi myslel o úrovni našej futbalovej súťaže? Keď odišiel do dôchodku, zobral miesto kustóda pri reprezentačnom mužstve. Mnohých to zarazilo. Prečo by mala táto superlegenda, ktorá si v 60. rokoch zo trikrát zahrala za výber sveta, nosiť vaky mladým reprezentantom?
Novinár Peter Fukatch na to spomína s trpkosťou: „No mne to trhalo srdce. Keď sme šli na zápas do Madridu, pri autobuse zhodili hráči vaky s výstrojom a Janko ich s tými boľavými nohami nakladal do autubusu. Prišiel som za ním, že mu pomôžem, ale odmietol. Povedal, je to moja práca. Dodal, že celý život si na živobytie zarábal tvrdou prácou.“
Aj reprezentačný tréner Weiss potvrdil, že Popluhár radšej nosil vaky ako sedel na V.I.P tribúne. „Robil kustóda, pretože to tak chcel. Bol to človek, ktorému nechutila práca manažéra na zväze. Mal rád futbal, chcel byť jeho súčasťou. Pre neho to nebola podradná práca. Privyrobil si korunu, žil pri mladých ľuďoch a nestarol,“ dodáva reprezentačný tréner.
.slová do vetra
Vladimír Weiss si spomína, že Popluhára veľmi potešilo, keď sme sa prebojovali na minuloročné Majstrovstvá sveta. Partiu súčasnej reprezentácie prirovnal k čilskej. „Tvrdil, že keď je dobrá partia, je možné dosiahnuť všetko.“
Futbalista, ktorý sa za svojho života stal legendou a ktorého meno sa bude vždy spomínať v súvislosti s loptovými kúzelníkmi Pelém, Puskásom, Masopustom alebo Di Stefanom. Popluhár bol ten, čo im vydarené fintičky bravúrne kazil.
Brazílčania na neho nikdy nezabudlli. Krátko pred smrťou ho v Bernolákove navštívila ďalšia legenda, Brazílčan Edú. Zatiaľ čo jeho zahraniční kolegovia sú doma modlami, slovenskí veteráni, ktorí v minulom storočí bavili futbalový svet skvelými nohami, žijú na okraji bez patričného spoločenského uznania. Myslí si to aj Vladimír Weiss: „Dnes sa hovorí, že mu treba postaviť bronzovú sochu alebo pomenovať ulicu. My sme už takí. Keď niekto zomrie, tak sa o ňom pekne hovorí, ale potom sa na neho zabudne. Takéto veci by sa mali iniciovať ešte za života futbalistov. Po ich smrti z toho nemajú nič. Sú to len slová do vetra. Už dávno sa malo niečo urobiť pre hráčov, ktorí robili dobré meno slovenskému futbalu.“
V prvom vydaní knihy Slavné nohy, mapujúcej všetkých reprezentačných hráčov do roku 1980, sa vo vizitke Jána Popluhára píše toto: Jeden z najväčších futbalistov našej histórie. Hráč vysokej postavy, dôrazný, tvrdý, spoľahlivý. Za ním se skvelo chytalo Schrojfovi, Stachovi, Vencelovi i Viktorovi.
Striebro z MS v Čile, titul PVP so Slovanom Bratislava, bronz z ME 1960. Držiteľ svetovej ceny Fair Play, majster československej ligy, futbalista Československa z roku 1965. Nikto zo slovenských futbalistov sa nemôže pýšiť toľkými oceneniami ako tento hráč, ktorého právom v roku 2000 vyhlásili za najlepšieho slovenského futbalistu minulého storočia.
.dobré srdce
Zástancov spravodlivosti isto poteší, že dlhoročný hráč Slovana Bratislava a po sedem rokov hráč základnej zostavy československej reprezentácie sa k svojim úspechom neprepracoval len skvelými futbalovými vlastnosťami. Jeho veľkosť spočívala v tom, že bol predovšetkým dobrým človekom. Súčasný reprezentačný tréner Vlado Weiss o ňom povedal: „Môj otec, ktorý hral s ním v reprezentácii, mi hovoril, Janko Popluhár je prototypom dobrého a skromného človeka. Bimbo, ako sme ho všetci volali, bol pracovitý hráč, ktorý to dotiahol na jedného z najlepších obrancov sveta.“
Popluhár (nar. 1935) začal s futbalom v rodnom Bernolákove, kde ho náhodou objavili skauti zo Slovana Bratislava. Až na dvojročnú vojenčinu v RH Cheb hral za belasý klub v rokoch 1955 až 1969. Po príchode do mužstva mu dal tréner Jim Šťastný prezývku Bimbo, pretože na ihrisku pôsobil ako dobrý slon v cirkuse. „Je to pravda, ja som bol vždy dobráckej nátury, nikomu by som neublížil,“ hovorieval o sebe futbalista.
Ťažko uveriť, že ako stredný obranca nebol nikdy vylúčený ani zranený. Hovoril, že dokonca nedostal ani žltú kartu. Bol to futbalový džentlmen, ktorý územie pred svojou šestnástkou čistil tvrdým, elegantným a férovým spôsobom. Nielen silou, ale najmä rozumom a citom. Vedel, kedy treba urobiť sklz, kedy treba útočníka vytlačiť z nebezpečnej pozície. „Bol ako stĺp, pohyblivý a predvídavý stĺp. Keď som šiel proti nemu, radšej som zvolil prihrávku,“ spomínal na spoločné zápasy jeho rival z Dukly Praha, ale aj reprezentačný kolega Jozef Masopust.
.bez kiksu
Aj geniálny Pelé, proti ktorému odohral Popluhár viacero zápasov, s ním mal veľké problémy. Popluhár spomínal na Pelého pred dvoma rokmi pre MF Dnes: „Ocitol som sa proti nemu niekoľkokrát, ale vyhral len občas. Len ten Garrincha, to bol neriešiteľný rébus pre každého. Stál proti obrancovi, prihrbený a s jeho krivými nohami, jedna bola do O, druhá do X a čakal na pohyb. Keď dal obranca váhu tela na jednu nohu, on okolo nej presvišťal a bol preč.“
Podľa športového novinára SME Petra Fukatcha bol hráčom, ktorý nikdy nehral zle: „Dokonca si ani nespomínam, že by urobil nejaký kiks. Nefauloval, mal fantastickú hlavičku, dával góly. Bol to jeden z prvých stopérov, ktorý bránil priestorovo. Pre hráčov v strede poľa bol istotou. Keď niekto z nich stratil loptu, ako napríklad driblér Jokl, mohli sa spoľahnúť na Popluhára.“
Reprezentačný dres obliekol celkovo 65-krát. S levom na hrudi debutoval v roku 1958 na MS vo Švédsku. Bol členom jedenástky, ktorá si v roku 1960 najprv vybojovala účasť na ME vo Francúzsku, kde potom získali v zápase s domácim mužstvom bronz. O dva roky neskôr sa táto zostava, kde okrem Popluhára „bojoval“ Masopust, Adamec, Pluskal, Novák, Scherer alebo Kvašňák, získala na MS v Čile senzačné striebro. Tam sa slovenský obranca dokonca dostal aj do All Stars Teamu. „A to v novinách písali, že nech radšej zostaneme doma, že si tam urobíme len hanbu,“ spomínal Popluhár.
Po čilskom úspechu mužstvo prechádzalo výmenou generácií, no Ján Popluhár v nej mal do roku 1967 stabilné miesto. Pred koncom reprezentačnej kariéry si zahral dva pamätné prípravné zápasy proti Brazílii vo futbalovom chráme Maracana. Prvý z nich sme prehrali 2:1, v druhom remizovali 2:2. Jeden gól dal Popluhár, bola to jeho jediná reprezentačná trefa „.Fanúšikovia sa nám klaňali, pretože futbalové Československo bolo pojmom. Môj gól padol z priameho kopu. Dvadsať metrov od bránky som si postavil loptu a šľahol do nej ľavačkou okolo múru, ako som to mal naučené. Brankár sa ani nepohol, stál tam ako namaľovaný,“ spomínal na svoj gól.
V roku 1967 mu udelili Svetovú cenu Fair Play za to, že v prvom zápase proti Brazílii (0:0) upozornil rozhodcu na zranenie Pelého, hoci mohol rozohrať veľmi sľubnú hernú situáciu. „Urobil som to z úcty k nemu. Dostal loptu, chcel urobiť pohyb a zrazu sa chytil za sval. Vtedy sa nesmelo striedať, tak sme sa mu vždy uhli, aby mohol hrať.“ Pelé, ktorého smrť Popluhára veľmi rozosmutnila, si na tento moment veľmi dobre pamätá: „Takého gesta sú schopní len ozajstní velikáni a on ním navždy zostane.“
Keby tu nevládol boľševik, hral by v hociktorom európskom superklube. Komunisti púšťali hráčov za hranice, aby si privyrobili na živobytie, až po tridsiatke. V sedemdesiatych rokoch strávil dva roky vo francúzskom Olympique Lyone a potom ako hrajúci tréner v nižšej rakúskej lige za Slovan Viedeň. Aj tam sa za ním tiahli davy. Mal už po štyridsiatke, ale stále bol lepší ako o dvadsať rokov mladší spoluhráči. S aktívnym futbalom sekol až v 44 rokoch!
.kustód?!
Po ukončení kariéry ho futbaloví fanúšikovia často stretávali na zápasoch československej a neskôr aj slovenskej ligy. Čo si tak asi myslel o úrovni našej futbalovej súťaže? Keď odišiel do dôchodku, zobral miesto kustóda pri reprezentačnom mužstve. Mnohých to zarazilo. Prečo by mala táto superlegenda, ktorá si v 60. rokoch zo trikrát zahrala za výber sveta, nosiť vaky mladým reprezentantom?
Novinár Peter Fukatch na to spomína s trpkosťou: „No mne to trhalo srdce. Keď sme šli na zápas do Madridu, pri autobuse zhodili hráči vaky s výstrojom a Janko ich s tými boľavými nohami nakladal do autubusu. Prišiel som za ním, že mu pomôžem, ale odmietol. Povedal, je to moja práca. Dodal, že celý život si na živobytie zarábal tvrdou prácou.“
Aj reprezentačný tréner Weiss potvrdil, že Popluhár radšej nosil vaky ako sedel na V.I.P tribúne. „Robil kustóda, pretože to tak chcel. Bol to človek, ktorému nechutila práca manažéra na zväze. Mal rád futbal, chcel byť jeho súčasťou. Pre neho to nebola podradná práca. Privyrobil si korunu, žil pri mladých ľuďoch a nestarol,“ dodáva reprezentačný tréner.
.slová do vetra
Vladimír Weiss si spomína, že Popluhára veľmi potešilo, keď sme sa prebojovali na minuloročné Majstrovstvá sveta. Partiu súčasnej reprezentácie prirovnal k čilskej. „Tvrdil, že keď je dobrá partia, je možné dosiahnuť všetko.“
Futbalista, ktorý sa za svojho života stal legendou a ktorého meno sa bude vždy spomínať v súvislosti s loptovými kúzelníkmi Pelém, Puskásom, Masopustom alebo Di Stefanom. Popluhár bol ten, čo im vydarené fintičky bravúrne kazil.
Brazílčania na neho nikdy nezabudlli. Krátko pred smrťou ho v Bernolákove navštívila ďalšia legenda, Brazílčan Edú. Zatiaľ čo jeho zahraniční kolegovia sú doma modlami, slovenskí veteráni, ktorí v minulom storočí bavili futbalový svet skvelými nohami, žijú na okraji bez patričného spoločenského uznania. Myslí si to aj Vladimír Weiss: „Dnes sa hovorí, že mu treba postaviť bronzovú sochu alebo pomenovať ulicu. My sme už takí. Keď niekto zomrie, tak sa o ňom pekne hovorí, ale potom sa na neho zabudne. Takéto veci by sa mali iniciovať ešte za života futbalistov. Po ich smrti z toho nemajú nič. Sú to len slová do vetra. Už dávno sa malo niečo urobiť pre hráčov, ktorí robili dobré meno slovenskému futbalu.“
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.