Aj veriace ženy pritom chcú čítať časopisy či knižky, ktoré sa zaoberajú životným štýlom. Teda chcú sa poučiť v tom, ako vychovávať detí, ako sa stravovať či ako riešiť problémy s láskou. Duchovne tieto veci zvládajú, ale chcú aj celkom praktické a konkrétne rady.
Oficiálne cirkevné časopisy zväčša neriešia také prízemné témy, ako je komplikovaná dcérina puberta, nevhodní synovi kamaráti či divoký tínedžerský večierok v dome.
Veriace ženy isto tiež siahajú po lifestylových časopisoch, ktoré sa oficiálne nehlásia k žiadnemu vierovyznaniu, ale čoskoro zistia, že s mnohými článkami majú problém. Ich autorky vychádzajú z celkom iných životných preferencií, z celkom inej životnej filozofie aj skúseností.
.iný svet
Je fakt, že väčšinu redakčného osadenstva v klasických ženských časopisoch tvoria ženy, ktoré nie sú veriace a ich spôsob života je iný. Navyše sú pod tlakom inzercie, ktorá tieto časopisy živí. Aj preto sa tu preferuje myšlienka, že sa ženy musia samy rozmaznávať, nemajú na sebe šetriť, majú si dopriať luxus a vôbec – užívať si život, ako sa dá. Vy ešte nemáte kabelku Luis Vuitton? Vy ste ešte neboli na dovolenke v Thajsku? Vy naozaj nechodievate pravidelne do wellness? Prečo zostávate s mužom, ktorý je zlým milencom? Kedy už konečne zamierite na kliniku estetickej chirurgie? Vy nehovoríte so svojimi deťmi o sexe a ešte ste s dcérou neprebrali antikoncepciu? Takto sugestívne sa zvyknú pýtať ženské časopisy a vnucovať pocit, že toto je norma, ktorej sa treba prispôsobiť. Alternatíva, ktorá by spochybnila túto normu, chýba. Aj preto môžu mať veriace ženy komplexy, že sú iné, možno čudné.
Alternatíva tu vlastne aj je, len ju veľmi nepočuť, nevidieť, je nesmelá, nedostatočne známa a tiež finančne podvyživená (pozri rozhovor s šéfredaktorkou časopisu Miriam). Kresťanský lifestyle pritom môže byť celkom atraktívny. Jeden príklad za všetky.
.život s popkultúrou
Vlani vyšla v českom vydavateľstve Ideál knižka americkej autorky Rebeccy Hagelinovej s trošku zavádzajúcim názvom 30 rad na 30 dnů, jak zachránit rodinu. Keď tú knižku zbadáte v kníhkupectve, pomyslíte si, že to bude čosi pre rozpadajúcu sa rodinu. Ale je to celkom inak. Asi výstižnejší bol názov prvej knižky, s ktorou Hagelinová uspela na knižnom trhu. Volala sa Ako chrániť rodinu v kultúre, ktorá sa zbláznila.
Globalizácia funguje, a tak sa veriaci Američania boria s tými istými problémami ako veriaci Slováci. Akurát sú v tomto zápase americkí veriaci oveľa sebavedomejší a akčnejší, najmä keď ide o ochranu detí. Hoci tiež občas zlyhávajú. „Príliš veľa otcov a matiek sa tak stará o imidž či politickú korektnosť, že nedokážu vysvetliť deťom, čo je ušľachtilé, spravodlivé, čisté a pravdivé,“ pripomína Hagelinová. „Musíme naučiť deti charakteru, hodnotám a odvahe, naučiť ich hovoriť nie, oslobodiť sa od popkultúry, ktorá im chce škodiť, a povzniesť sa nad ňu.“ Musíme mať jasnú víziu, čo chceme z našich detí vychovať. Hagelinová neradí, aby sme okolo svojich detí vybudovali múr a uzatvorili ich pred skazeným svetom. Funguje to inak: musíme v deťoch vybudovať silný charakter, aby sa vedeli správne rozhodnúť.
V knižke ponúka aj konkrétne rady, ktoré si overila pri výchove svojich troch detí. Sú dobrou ukážkou praktického kresťanského lifestylu. Radí, ako naučiť svoju dcéru obliekať sa tak, aby bola rešpektovaná pre svoju osobnosť a nepodľahla móde, ktorá pretvára mladučké tínedžerky na vyzývavé ženské podobné prostitútkam. Pripomína, že sa musíme zaujímať o virtuálny svet, ktorý pohlcuje naše deti. Nestačí investovať do kvalitného internetového filtra, hoci ten by mal byť samozrejmosťou. Na televíziu treba bez rozpakov inštalovať rodičovskú zámku, ale potom sa treba stať filmovými kritikmi a dôsledne vyberať svojim deťom kvalitné filmy. Bojujeme pritom s kultúrou, ktorá kazí naše deti, a nie s našimi deťmi.
No a ešte čosi dôležité: Máme byť pre svoje deti rodičmi, nie ich najlepšími kamarátmi. Pre tých naozajstných kamarátov svojich detí však máme dokorán otvoriť svoj dom a posadiť ich čo najčastejšie za svoj stôl.
Hagelinová si kladie ešte jednu ťažkú a chúlostivú otázku: ako učiť deti pohlavnej zdržanlivosti? Podľa nej to ide aj v prostredí, ktoré tento model považuje za smiešny či archaický.
Špeciálnym prípadom je vzťah kresťanských rodičov k škole, najmä k tej štátnej. Hagelinová trvá na tom, že tento vzťah nesmie byť pasívny a rezignujúci. Radí, aby sme zašli do školy, keď sa nám nepáči spôsob výchovy či vzdelávania. „Čítajte učebnice, hovorte s učiteľmi, presadzujte svoje rodičovské práva, vyslovujte pochybnosti o materiáloch, ktoré sa používajú pri výučbe... Naliehavo vás žiadam, aby ste vyhľadali inú školu, pokiaľ máte aj najmenšie podozrenie, že vášmu dieťaťu hrozí manipulácia alebo že by mohlo byť ovplyvnené nedostatočnou morálkou na štátnych školách.“
Aktívne rodičovstvo? Áno – ale nie ako osamelý súboj zúfalcov. Treba hľadať spojencov, predovšetkým vo svojej cirkevnej komunite, ale aj inde – napríklad v susedských neanonymných vzťahoch.
Aj takýto môže byť kresťanský lifestyle, ktorý sa nespolieha na to, že všetko vyrieši Boh, modlitba či kňaz. Tento lifestyle azda niečo povie aj iným rodičom: nie nutne kresťanom, ale tým, ktorých dráždi komerčný aspekt bežného lifestylu.
Každodenné úsilie o právo žiť a vychovávať svoje deti v súlade s presvedčením má naozaj potenciál osloviť aj rodiny, ktoré nie sú veriace, ale majú podobné predstavy o pravde, charaktere či morálke. Máme tu niečo také? Zatiaľ môžeme čítať amerických autorov, napríklad v češtine. A podporovať či hľadať tých, čo pojem kresťanský lifestyle nepovažujú za totálny nezmysel.
Oficiálne cirkevné časopisy zväčša neriešia také prízemné témy, ako je komplikovaná dcérina puberta, nevhodní synovi kamaráti či divoký tínedžerský večierok v dome.
Veriace ženy isto tiež siahajú po lifestylových časopisoch, ktoré sa oficiálne nehlásia k žiadnemu vierovyznaniu, ale čoskoro zistia, že s mnohými článkami majú problém. Ich autorky vychádzajú z celkom iných životných preferencií, z celkom inej životnej filozofie aj skúseností.
.iný svet
Je fakt, že väčšinu redakčného osadenstva v klasických ženských časopisoch tvoria ženy, ktoré nie sú veriace a ich spôsob života je iný. Navyše sú pod tlakom inzercie, ktorá tieto časopisy živí. Aj preto sa tu preferuje myšlienka, že sa ženy musia samy rozmaznávať, nemajú na sebe šetriť, majú si dopriať luxus a vôbec – užívať si život, ako sa dá. Vy ešte nemáte kabelku Luis Vuitton? Vy ste ešte neboli na dovolenke v Thajsku? Vy naozaj nechodievate pravidelne do wellness? Prečo zostávate s mužom, ktorý je zlým milencom? Kedy už konečne zamierite na kliniku estetickej chirurgie? Vy nehovoríte so svojimi deťmi o sexe a ešte ste s dcérou neprebrali antikoncepciu? Takto sugestívne sa zvyknú pýtať ženské časopisy a vnucovať pocit, že toto je norma, ktorej sa treba prispôsobiť. Alternatíva, ktorá by spochybnila túto normu, chýba. Aj preto môžu mať veriace ženy komplexy, že sú iné, možno čudné.
Alternatíva tu vlastne aj je, len ju veľmi nepočuť, nevidieť, je nesmelá, nedostatočne známa a tiež finančne podvyživená (pozri rozhovor s šéfredaktorkou časopisu Miriam). Kresťanský lifestyle pritom môže byť celkom atraktívny. Jeden príklad za všetky.
.život s popkultúrou
Vlani vyšla v českom vydavateľstve Ideál knižka americkej autorky Rebeccy Hagelinovej s trošku zavádzajúcim názvom 30 rad na 30 dnů, jak zachránit rodinu. Keď tú knižku zbadáte v kníhkupectve, pomyslíte si, že to bude čosi pre rozpadajúcu sa rodinu. Ale je to celkom inak. Asi výstižnejší bol názov prvej knižky, s ktorou Hagelinová uspela na knižnom trhu. Volala sa Ako chrániť rodinu v kultúre, ktorá sa zbláznila.
Globalizácia funguje, a tak sa veriaci Američania boria s tými istými problémami ako veriaci Slováci. Akurát sú v tomto zápase americkí veriaci oveľa sebavedomejší a akčnejší, najmä keď ide o ochranu detí. Hoci tiež občas zlyhávajú. „Príliš veľa otcov a matiek sa tak stará o imidž či politickú korektnosť, že nedokážu vysvetliť deťom, čo je ušľachtilé, spravodlivé, čisté a pravdivé,“ pripomína Hagelinová. „Musíme naučiť deti charakteru, hodnotám a odvahe, naučiť ich hovoriť nie, oslobodiť sa od popkultúry, ktorá im chce škodiť, a povzniesť sa nad ňu.“ Musíme mať jasnú víziu, čo chceme z našich detí vychovať. Hagelinová neradí, aby sme okolo svojich detí vybudovali múr a uzatvorili ich pred skazeným svetom. Funguje to inak: musíme v deťoch vybudovať silný charakter, aby sa vedeli správne rozhodnúť.
V knižke ponúka aj konkrétne rady, ktoré si overila pri výchove svojich troch detí. Sú dobrou ukážkou praktického kresťanského lifestylu. Radí, ako naučiť svoju dcéru obliekať sa tak, aby bola rešpektovaná pre svoju osobnosť a nepodľahla móde, ktorá pretvára mladučké tínedžerky na vyzývavé ženské podobné prostitútkam. Pripomína, že sa musíme zaujímať o virtuálny svet, ktorý pohlcuje naše deti. Nestačí investovať do kvalitného internetového filtra, hoci ten by mal byť samozrejmosťou. Na televíziu treba bez rozpakov inštalovať rodičovskú zámku, ale potom sa treba stať filmovými kritikmi a dôsledne vyberať svojim deťom kvalitné filmy. Bojujeme pritom s kultúrou, ktorá kazí naše deti, a nie s našimi deťmi.
No a ešte čosi dôležité: Máme byť pre svoje deti rodičmi, nie ich najlepšími kamarátmi. Pre tých naozajstných kamarátov svojich detí však máme dokorán otvoriť svoj dom a posadiť ich čo najčastejšie za svoj stôl.
Hagelinová si kladie ešte jednu ťažkú a chúlostivú otázku: ako učiť deti pohlavnej zdržanlivosti? Podľa nej to ide aj v prostredí, ktoré tento model považuje za smiešny či archaický.
Špeciálnym prípadom je vzťah kresťanských rodičov k škole, najmä k tej štátnej. Hagelinová trvá na tom, že tento vzťah nesmie byť pasívny a rezignujúci. Radí, aby sme zašli do školy, keď sa nám nepáči spôsob výchovy či vzdelávania. „Čítajte učebnice, hovorte s učiteľmi, presadzujte svoje rodičovské práva, vyslovujte pochybnosti o materiáloch, ktoré sa používajú pri výučbe... Naliehavo vás žiadam, aby ste vyhľadali inú školu, pokiaľ máte aj najmenšie podozrenie, že vášmu dieťaťu hrozí manipulácia alebo že by mohlo byť ovplyvnené nedostatočnou morálkou na štátnych školách.“
Aktívne rodičovstvo? Áno – ale nie ako osamelý súboj zúfalcov. Treba hľadať spojencov, predovšetkým vo svojej cirkevnej komunite, ale aj inde – napríklad v susedských neanonymných vzťahoch.
Aj takýto môže byť kresťanský lifestyle, ktorý sa nespolieha na to, že všetko vyrieši Boh, modlitba či kňaz. Tento lifestyle azda niečo povie aj iným rodičom: nie nutne kresťanom, ale tým, ktorých dráždi komerčný aspekt bežného lifestylu.
Každodenné úsilie o právo žiť a vychovávať svoje deti v súlade s presvedčením má naozaj potenciál osloviť aj rodiny, ktoré nie sú veriace, ale majú podobné predstavy o pravde, charaktere či morálke. Máme tu niečo také? Zatiaľ môžeme čítať amerických autorov, napríklad v češtine. A podporovať či hľadať tých, čo pojem kresťanský lifestyle nepovažujú za totálny nezmysel.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.