Texty predkladajú pojmy, reálie, definície i reflexie z najrôznejších oblastí duchovnej i materiálnej kultúry súčasnosti i minulosti. A hlboko v tom je pomaly, precízne vysvetľovaný fenomén Bratislavských konfrontácií.
Autori dôkladne a precízne (Jankovičová) a umelecko-esejisticky (Mojžiš) opisujú umelecké aj spoločenské dianie v štyridsiatych až šesťdesiatych rokoch minulého storočia. Kým Jankovičová sa viac sústreďuje na dejiny a podstatu fenoménu Konfrontácií, Mojžiš nás sprevádza po Európe i Amerike so zámerom priblížiť výtvarný vývoj, ktorý položil základy modernému abstraktnému umeniu. Pred čitateľom defilujú umelecké smery, prúdy, slobodná tvorba, kým u nás sa vtedy umenie delilo na dobové, aktuálne, angažované čiže socialisticko-realistické a na neoficiálne, zakazované, a práve preto revoltujúce. Mojžiš sa i v tomto texte stáva obhajcom tých, ktorým doba nepriala. „Strážcovia ideologického programu“ vnímali Konfrontácie „ako synonymum abstraktného umenia, čiže akejsi vlajkovej lode medzinárodného imperializmu“. Totalitná spoločnosť totiž abstrakciu nechcela a nemienila tolerovať. Pre ideológov „znamenala nielen neprijateľne sformovanú skutočnosť, ale rovno dekadentne motivovanú aktivitu rozkladajúcu piliere komunistickej ideológie.“
Bratislavské konfrontácie, toto neformálne zoskupenie výtvarníkov rôzneho zamerania, ktorí sa spojili na základe osobných sympatií, sa v druhej polovici 20. storočia stali legendou v slovenskom umení. V rokoch 1956 – 1958 boli protagonistami budúcich Konfrontácií Marián Čunderlík, Rudolf Fila, Jozef Jankovič, Jaroslav Kočiš, Eduard Ovčáček, Miloš Urbásek. Spočiatku mali výstavy v ateliéroch, pretože nemohli vystavovať oficiálne. Prvá Konfrontácia bola roku 1961 v dome Jankovičovcov v Petržalke, neskôr vo vestibule divadla Malá scéna, napokon v roku 1964 v Galérii C. Majerníka a potom už i v zahraničí. V ideologicky stráženom priestore výtvarníci do svojich diel zakódovali posolstvá a „práve ich tvorba sa stala argumentom záchrany vitálnej výtvarnej reči“. Prvotným cieľom tejto skupiny bolo predstaviť svoju tvorbu užšiemu publiku, lebo pre oficiálne miesta nebola akceptovateľná, a potom sa vzájomne konfrontovať. Išlo však aj o konfrontáciu navonok, o „symbolický stret s režimom a jeho oficiálnym umením“, ale najmä o stretnutia a vystavovanie, lebo „zostaviť jasne formulovaný program, záväzné témy – to im bolo cudzie“. Usilovali sa nájsť vlastný výraz a ním bola štrukturálna abstrakcia, „jeden z najradikálnejších výtvarných názorov na slovenskej pôde v danom období,“ i snaha o nepredmetné umenie, presadzujúce spontánnosť tvorivého procesu. „Boli medzi prvými, ktorí oslobodili umenie od zobrazovania reality a obrátili pozornosť k výrazu, k symbolickému a metaforickému vyjadreniu prežitého.“ Začala sa presadzovať expresívna línia, upúšťalo sa od figuratívneho stvárňovania. Sabina Jankovičová píše: „Základným cieľom bola tvorba neobmedzovaná a nedeformovaná situáciou na scéne. Bratislavské konfrontácie majú svoj význam ako samostatná, od oficiálnych štruktúr nezávislá iniciatíva. Usilovali sa o autentické výtvarné umenie, oslobodené od diktátu ideológie.“
Sabina Jankovičová a Juraj Mojžiš vytvorili texty individuálne i texty spoločné, ich autorské výpovede sa však miestami zbytočne prekrývajú, ba v niektorých detailoch i mierne rozchádzajú. Juraj Mojžiš má širší záber, používa viac umelecký štýl, a tak jeho texty majú esejistický ráz. Sabina Jankovičová je priamejšia, v jej textoch prevažuje odborný štýl.
Autori zakomponovali do knihy (a tým ju urobili zaujímavejšou a hodnotnejšou) úvahy výrazných predstaviteľov Konfrontácií, korešpondenciu medzi jednotlivými umelcami, fotografie, pozvánky, ukážky katalógov, otváracie prejavy na výstavách, recenzie, novoročenky, portréty a biografie umelcov, o ktorých je reč. Osobitnú pozornosť venujú Oskárovi Čepanovi, ktorý bol spolupútnikom účastníkov Konfrontácií a najlepšie interpretoval ich tvorbu. Ďalšie generácie nedokázali v takej miere oceniť prínos výtvarníkov z okruhu Bratislavských konfrontácií, ktorí stáli tesne vedľa príslušníkov Skupiny Mikuláša Galandu, ale „chrbtom k sebe“. Juraj Mojžiš hodnotí ich prínos do slovenského výtvarného umenia a je presvedčený, že za iných spoločenských podmienok mohli byť známejší v širšom zahraničí. Sabina Jankovičová k tomu dodáva, že „priniesli na slovenskú výtvarnú scénu výraznú zmenu témy aj vyjadrovacích prostriedkov,“ no pritom zostali individuálnymi tvorivými osobnosťami. Bratislavské konfrontácie dokázali presiahnuť dobové obmedzenia i cenzúru a byť k oficiálnemu umeniu umením paralelným. Jankovičovej a Mojžišova kniha výborne ukazuje, aké to bolo dôležité.
Sabina JANKOVIČOVÁ, Juraj MOJŽIŠ: BRATISLAVSKÉ KONFRONTÁCIE
Petum, 2010.
Autorka je literárna kritička.
Autori dôkladne a precízne (Jankovičová) a umelecko-esejisticky (Mojžiš) opisujú umelecké aj spoločenské dianie v štyridsiatych až šesťdesiatych rokoch minulého storočia. Kým Jankovičová sa viac sústreďuje na dejiny a podstatu fenoménu Konfrontácií, Mojžiš nás sprevádza po Európe i Amerike so zámerom priblížiť výtvarný vývoj, ktorý položil základy modernému abstraktnému umeniu. Pred čitateľom defilujú umelecké smery, prúdy, slobodná tvorba, kým u nás sa vtedy umenie delilo na dobové, aktuálne, angažované čiže socialisticko-realistické a na neoficiálne, zakazované, a práve preto revoltujúce. Mojžiš sa i v tomto texte stáva obhajcom tých, ktorým doba nepriala. „Strážcovia ideologického programu“ vnímali Konfrontácie „ako synonymum abstraktného umenia, čiže akejsi vlajkovej lode medzinárodného imperializmu“. Totalitná spoločnosť totiž abstrakciu nechcela a nemienila tolerovať. Pre ideológov „znamenala nielen neprijateľne sformovanú skutočnosť, ale rovno dekadentne motivovanú aktivitu rozkladajúcu piliere komunistickej ideológie.“
Bratislavské konfrontácie, toto neformálne zoskupenie výtvarníkov rôzneho zamerania, ktorí sa spojili na základe osobných sympatií, sa v druhej polovici 20. storočia stali legendou v slovenskom umení. V rokoch 1956 – 1958 boli protagonistami budúcich Konfrontácií Marián Čunderlík, Rudolf Fila, Jozef Jankovič, Jaroslav Kočiš, Eduard Ovčáček, Miloš Urbásek. Spočiatku mali výstavy v ateliéroch, pretože nemohli vystavovať oficiálne. Prvá Konfrontácia bola roku 1961 v dome Jankovičovcov v Petržalke, neskôr vo vestibule divadla Malá scéna, napokon v roku 1964 v Galérii C. Majerníka a potom už i v zahraničí. V ideologicky stráženom priestore výtvarníci do svojich diel zakódovali posolstvá a „práve ich tvorba sa stala argumentom záchrany vitálnej výtvarnej reči“. Prvotným cieľom tejto skupiny bolo predstaviť svoju tvorbu užšiemu publiku, lebo pre oficiálne miesta nebola akceptovateľná, a potom sa vzájomne konfrontovať. Išlo však aj o konfrontáciu navonok, o „symbolický stret s režimom a jeho oficiálnym umením“, ale najmä o stretnutia a vystavovanie, lebo „zostaviť jasne formulovaný program, záväzné témy – to im bolo cudzie“. Usilovali sa nájsť vlastný výraz a ním bola štrukturálna abstrakcia, „jeden z najradikálnejších výtvarných názorov na slovenskej pôde v danom období,“ i snaha o nepredmetné umenie, presadzujúce spontánnosť tvorivého procesu. „Boli medzi prvými, ktorí oslobodili umenie od zobrazovania reality a obrátili pozornosť k výrazu, k symbolickému a metaforickému vyjadreniu prežitého.“ Začala sa presadzovať expresívna línia, upúšťalo sa od figuratívneho stvárňovania. Sabina Jankovičová píše: „Základným cieľom bola tvorba neobmedzovaná a nedeformovaná situáciou na scéne. Bratislavské konfrontácie majú svoj význam ako samostatná, od oficiálnych štruktúr nezávislá iniciatíva. Usilovali sa o autentické výtvarné umenie, oslobodené od diktátu ideológie.“
Sabina Jankovičová a Juraj Mojžiš vytvorili texty individuálne i texty spoločné, ich autorské výpovede sa však miestami zbytočne prekrývajú, ba v niektorých detailoch i mierne rozchádzajú. Juraj Mojžiš má širší záber, používa viac umelecký štýl, a tak jeho texty majú esejistický ráz. Sabina Jankovičová je priamejšia, v jej textoch prevažuje odborný štýl.
Autori zakomponovali do knihy (a tým ju urobili zaujímavejšou a hodnotnejšou) úvahy výrazných predstaviteľov Konfrontácií, korešpondenciu medzi jednotlivými umelcami, fotografie, pozvánky, ukážky katalógov, otváracie prejavy na výstavách, recenzie, novoročenky, portréty a biografie umelcov, o ktorých je reč. Osobitnú pozornosť venujú Oskárovi Čepanovi, ktorý bol spolupútnikom účastníkov Konfrontácií a najlepšie interpretoval ich tvorbu. Ďalšie generácie nedokázali v takej miere oceniť prínos výtvarníkov z okruhu Bratislavských konfrontácií, ktorí stáli tesne vedľa príslušníkov Skupiny Mikuláša Galandu, ale „chrbtom k sebe“. Juraj Mojžiš hodnotí ich prínos do slovenského výtvarného umenia a je presvedčený, že za iných spoločenských podmienok mohli byť známejší v širšom zahraničí. Sabina Jankovičová k tomu dodáva, že „priniesli na slovenskú výtvarnú scénu výraznú zmenu témy aj vyjadrovacích prostriedkov,“ no pritom zostali individuálnymi tvorivými osobnosťami. Bratislavské konfrontácie dokázali presiahnuť dobové obmedzenia i cenzúru a byť k oficiálnemu umeniu umením paralelným. Jankovičovej a Mojžišova kniha výborne ukazuje, aké to bolo dôležité.
Sabina JANKOVIČOVÁ, Juraj MOJŽIŠ: BRATISLAVSKÉ KONFRONTÁCIE
Petum, 2010.
Autorka je literárna kritička.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.