Michael Stipe a spol. v posledných rokoch oživili niekdajšiu iskru kapely, ale zas nie natoľko, aby sa o ich najnovšom albume Collapse Into Now, ktorý vyšiel minulý týždeň, hovorilo ako rovnocennom v porovnaní s ich najlepšími nahrávkami, akými boli napríklad Murmur, Document alebo Automatic For The People. K tomu im ten povestný posledný krôčik chýba.
Recenzenti pripomínajú, že tá skupina hrá hudbu, ktorá je žánrom sama osebe. Na jednej strane je to dobre. Už po prvých tónoch rýchlo zistíme – vďaka hlasu speváka Stipa, „jingle-jangle“ gitár Petra Bucka a sprievodných vokálov basgitaristu Mike Millsa – že z rádia hrá R.E.M. Svojím vlastným originálnym zvukom sa môže pýšiť iba zopár kapiel na svete. Iní zas tvrdia, že kapela hrá dokola tú istú pieseň, že sa jej nikdy nepodarilo prekročiť svoj tieň, tak ako to dokázali ich spolupútnci U2.
Napriek všetkému je album Collapse Into Now tým lepším v ich diskografii. Ukazuje, že kapela nestratila nič zo znovunadobnutej energie, s akou prišla na predchádzajúcom počine Accelerate. Novinka znie, akoby nás kapela chcela previesť všetkými možnými štýlmi na ich dlhej ceste, ktorá sa začala pred tridsiatimi rokmi v univerzitnom meste Athens v štáte Georgia.
.proti dobe
R.E.M boli iní ako ostatné kapely tej doby. Presnejšie, už od začiatku do nej vôbec nepasovali. Objavili sa v čase umierajúceho punku a novej vlny, no v ich pesničkách napriek odvážnym Michaelovým textom boli jasné odkazy šesťdesiatych rokov. Zatiaľ čo ich rovesníci objavovali možnosti syntetizátorov a strojových rytmov alebo hrali antiseptický hardrock, R.E.M. šli na to inak.
Melódie The Byrds, drsná krása Neila Younga, pesničkárske majstrovstvo zabudných Big Star skombinované s punkovým postojom „Do it Yourself“, to všetko má v sebe ich debutový album Murmur (1983). Album, ktorý vyšiel na nezávislom vydavateľstve I.R.S., dokonca mainstreamový magazín Rolling Stone označil za platňu roka, ktorá medzi kritikmi a fanúšikmi porazila všemocný Jacksonov Thriller.
R.E.M. neboli od začiatku masovo obľúbenou skupinou, svojich fanúšikov mali hlavne medzi vysokoškolákmi a hudobnými kritikmi. So svojou hudbou boli na americkej scéne v podstate osamotení. Filozofiou a zvukom mali najbližšie k britským The Smiths, ale boli na opačnej strane Atlantiku.
Až úspech politicky ladeného albumu Document (1987) s hitmi The One I Love alebo It’s The End Of The World As We Know It (And I Feel Fine) spôsobili, že sa o nich začali zaujímať veľké spoločnosti.
Hlavne Warner Bros boli zvedaví, čo sa deje v druhej polovici 80. rokov na americkej nezávislej scéne. Nakoniec sa rozhodli podpísať dve skupiny: Husker Dü a R.E.M., ktorých pesničky v sebe niesli popový potenciál.
.rockové ikony
Prvý album pre Warnerov, Green (1988), zaznamenal len polovičný úspech, no nasledujúci Out Of Time (1991), ktorý vyšiel v čase explózie, spôsobenej Kurtom Cobainom a jeho Nirvanou, zmenil ich životy nadobro. Medzitým Michael Stipe spolu s Natalie Merchantovou a Billy Braggom navštívili po páde železnej opony strednú a východnú Európu. Stipe sa potuloval po uliciach Bratislavy bez toho, aby ho niekto spoznal (ich bratislavský koncert bol pre nezáujem divákov zrušený). Po Out Of Time to už bolo iné. Zo štyroch hudobníkov sa vďaka Losing My Religion a Shinny Happy People (túto piesničku pre jej prostoduchosť kapela dodnes neznáša), sa stali novodobé rockové ikony a milionári. Ocitili sa tak v pozícii, proti ktorej vlastne v osemdesiatych rokov bojovali. No Stipe, Buck, Mills a vtedajší bubeník Bill Berry ten tlak zvládli. O rok neskôr vydali ešte lepší Automatic People For The People (1992).
Prvýkrát sa od ich klasického zvuku snažili odchýliť glam-rockovo ladeným albumom Monster, no na rozdiel od U2, ktoré z rockového Rattle And Hum skočili na experimentálny Achtung Baby, sa im to podarilo len spolovice. Nasledujúci album New Adverntures In Hi-Fi (1996) bol ešte podivnejší, aj keď z dnešného pohľadu sa označuje za posledný klasický album R.E.M. Čo sa stalo? Kapela ešte stihla podpísať miliónovú zmluvu, ktorá im zaistila bezproblémovú budúcnosť.
No v roku 1997 kapelu opustil bubeník Bill Berry, ktorý dal prednosť farmárčeniu pred rokenrolom. Hovorilo sa, že zo zdravotných dôvodov, no sám povedal, že úloha pophviezdy sa mu úplne zhnusila. Stipe vtedy povedal, že kapela pripomína psa s tromi nohami, ktorý sa znovu učí chodiť. Album Up (1998), na ktorom experimentovali s vokálmi a elektronikou, ukázal, že kríva viac než fanúšikovia a kritici očakávali. Kapela síce stihla vydať vydarený soundtrack k filmu Man On The Moon o komikovi Andy Kaufmannovi, no reputáciu im nevylepšil ani nasledujúci Reveal (2001), ktorý znel síce ako starý R.E.M., ale nie starý dobrý R.E.M. A keď sa po troch rokoch prihlásili s Around The Sun (2004), na ktorom sa úplne stratili, všetci nad nimi urobili krížik. Nikdy predtým kapela neznela tak nudne a bez života. Aby toho nebolo dosť, album podporili celosvetovým turné. Boli to ich najslabšie koncerty v kariére.
.návrat domov
Ešte pred tromi rokmi to vyzeralo, že je s nimi koniec. Predtým, než vyšiel ďalší album Accelerate (2008), Stipe priznal, že zblúdili z cesty. Nešlo však o tragédiu. Neboli jediní hudobníci na svete, ktorí po dlhých rokoch koncertovania, skladania a nahrávania zabudli na to, ako sa skladajú dobré piesne. Stalo sa to aj tým najlepším.
Accelerate bol však iný. Energický, politický, odvážny. Prvýkrát bez bubeníka Berryho zneli konečne ako skutočná skupina. Stipe a spol. ním odmietli status legiend, pretože chcú znieť ako kapela, žijúca prítomnosťou. No zároveň je to tak trochu aj retro album. Nie že by sa skupina opakovala a vykrádala sama seba, Collapse Into Now je akousi esenciou ich minulých hudobných objavov. Krásne jednoduché akustické piesne ako Oh My Heart, It Happened Today alebo Walk It Back by sa nestratili ani na Automatic For The People. Rockové All The Best a That Someone Is You zas majú v sebe punkový náboj Accelerate. Discoverer a Überlin sú zvukové skladačky, s ktorými R.E.M prišli na New Adventures in Hi-Fi.
Takých príkladov je na Collapse Into Now viac. No najpodstatnejšie sa skrýva medzi riadkami. Môžeme špekulovať nad tým, že by kapela mohla viac opustiť zabehané cestičky alebo že by mohla byť viac odvážna. Colapse nie je taký dobrý preto, že by trojica tlačila viac na pílu ako predtým alebo že by sa vybičovala na obrovský výkon. Dobrý je preto, že Stipe, Mills a Buck, ktorí spolu „válčia“ už tridsať rokov, sa v posledných rokoch medzi sebou odcudzili. vzdialili. Už bolo načase, aby obnovili svoje staré priateľstvo. Pretože vďaka nemu napísali kedysi dávno v Athens prvé pesničky.
Recenzenti pripomínajú, že tá skupina hrá hudbu, ktorá je žánrom sama osebe. Na jednej strane je to dobre. Už po prvých tónoch rýchlo zistíme – vďaka hlasu speváka Stipa, „jingle-jangle“ gitár Petra Bucka a sprievodných vokálov basgitaristu Mike Millsa – že z rádia hrá R.E.M. Svojím vlastným originálnym zvukom sa môže pýšiť iba zopár kapiel na svete. Iní zas tvrdia, že kapela hrá dokola tú istú pieseň, že sa jej nikdy nepodarilo prekročiť svoj tieň, tak ako to dokázali ich spolupútnci U2.
Napriek všetkému je album Collapse Into Now tým lepším v ich diskografii. Ukazuje, že kapela nestratila nič zo znovunadobnutej energie, s akou prišla na predchádzajúcom počine Accelerate. Novinka znie, akoby nás kapela chcela previesť všetkými možnými štýlmi na ich dlhej ceste, ktorá sa začala pred tridsiatimi rokmi v univerzitnom meste Athens v štáte Georgia.
.proti dobe
R.E.M boli iní ako ostatné kapely tej doby. Presnejšie, už od začiatku do nej vôbec nepasovali. Objavili sa v čase umierajúceho punku a novej vlny, no v ich pesničkách napriek odvážnym Michaelovým textom boli jasné odkazy šesťdesiatych rokov. Zatiaľ čo ich rovesníci objavovali možnosti syntetizátorov a strojových rytmov alebo hrali antiseptický hardrock, R.E.M. šli na to inak.
Melódie The Byrds, drsná krása Neila Younga, pesničkárske majstrovstvo zabudných Big Star skombinované s punkovým postojom „Do it Yourself“, to všetko má v sebe ich debutový album Murmur (1983). Album, ktorý vyšiel na nezávislom vydavateľstve I.R.S., dokonca mainstreamový magazín Rolling Stone označil za platňu roka, ktorá medzi kritikmi a fanúšikmi porazila všemocný Jacksonov Thriller.
R.E.M. neboli od začiatku masovo obľúbenou skupinou, svojich fanúšikov mali hlavne medzi vysokoškolákmi a hudobnými kritikmi. So svojou hudbou boli na americkej scéne v podstate osamotení. Filozofiou a zvukom mali najbližšie k britským The Smiths, ale boli na opačnej strane Atlantiku.
Až úspech politicky ladeného albumu Document (1987) s hitmi The One I Love alebo It’s The End Of The World As We Know It (And I Feel Fine) spôsobili, že sa o nich začali zaujímať veľké spoločnosti.
Hlavne Warner Bros boli zvedaví, čo sa deje v druhej polovici 80. rokov na americkej nezávislej scéne. Nakoniec sa rozhodli podpísať dve skupiny: Husker Dü a R.E.M., ktorých pesničky v sebe niesli popový potenciál.
.rockové ikony
Prvý album pre Warnerov, Green (1988), zaznamenal len polovičný úspech, no nasledujúci Out Of Time (1991), ktorý vyšiel v čase explózie, spôsobenej Kurtom Cobainom a jeho Nirvanou, zmenil ich životy nadobro. Medzitým Michael Stipe spolu s Natalie Merchantovou a Billy Braggom navštívili po páde železnej opony strednú a východnú Európu. Stipe sa potuloval po uliciach Bratislavy bez toho, aby ho niekto spoznal (ich bratislavský koncert bol pre nezáujem divákov zrušený). Po Out Of Time to už bolo iné. Zo štyroch hudobníkov sa vďaka Losing My Religion a Shinny Happy People (túto piesničku pre jej prostoduchosť kapela dodnes neznáša), sa stali novodobé rockové ikony a milionári. Ocitili sa tak v pozícii, proti ktorej vlastne v osemdesiatych rokov bojovali. No Stipe, Buck, Mills a vtedajší bubeník Bill Berry ten tlak zvládli. O rok neskôr vydali ešte lepší Automatic People For The People (1992).
Prvýkrát sa od ich klasického zvuku snažili odchýliť glam-rockovo ladeným albumom Monster, no na rozdiel od U2, ktoré z rockového Rattle And Hum skočili na experimentálny Achtung Baby, sa im to podarilo len spolovice. Nasledujúci album New Adverntures In Hi-Fi (1996) bol ešte podivnejší, aj keď z dnešného pohľadu sa označuje za posledný klasický album R.E.M. Čo sa stalo? Kapela ešte stihla podpísať miliónovú zmluvu, ktorá im zaistila bezproblémovú budúcnosť.
No v roku 1997 kapelu opustil bubeník Bill Berry, ktorý dal prednosť farmárčeniu pred rokenrolom. Hovorilo sa, že zo zdravotných dôvodov, no sám povedal, že úloha pophviezdy sa mu úplne zhnusila. Stipe vtedy povedal, že kapela pripomína psa s tromi nohami, ktorý sa znovu učí chodiť. Album Up (1998), na ktorom experimentovali s vokálmi a elektronikou, ukázal, že kríva viac než fanúšikovia a kritici očakávali. Kapela síce stihla vydať vydarený soundtrack k filmu Man On The Moon o komikovi Andy Kaufmannovi, no reputáciu im nevylepšil ani nasledujúci Reveal (2001), ktorý znel síce ako starý R.E.M., ale nie starý dobrý R.E.M. A keď sa po troch rokoch prihlásili s Around The Sun (2004), na ktorom sa úplne stratili, všetci nad nimi urobili krížik. Nikdy predtým kapela neznela tak nudne a bez života. Aby toho nebolo dosť, album podporili celosvetovým turné. Boli to ich najslabšie koncerty v kariére.
.návrat domov
Ešte pred tromi rokmi to vyzeralo, že je s nimi koniec. Predtým, než vyšiel ďalší album Accelerate (2008), Stipe priznal, že zblúdili z cesty. Nešlo však o tragédiu. Neboli jediní hudobníci na svete, ktorí po dlhých rokoch koncertovania, skladania a nahrávania zabudli na to, ako sa skladajú dobré piesne. Stalo sa to aj tým najlepším.
Accelerate bol však iný. Energický, politický, odvážny. Prvýkrát bez bubeníka Berryho zneli konečne ako skutočná skupina. Stipe a spol. ním odmietli status legiend, pretože chcú znieť ako kapela, žijúca prítomnosťou. No zároveň je to tak trochu aj retro album. Nie že by sa skupina opakovala a vykrádala sama seba, Collapse Into Now je akousi esenciou ich minulých hudobných objavov. Krásne jednoduché akustické piesne ako Oh My Heart, It Happened Today alebo Walk It Back by sa nestratili ani na Automatic For The People. Rockové All The Best a That Someone Is You zas majú v sebe punkový náboj Accelerate. Discoverer a Überlin sú zvukové skladačky, s ktorými R.E.M prišli na New Adventures in Hi-Fi.
Takých príkladov je na Collapse Into Now viac. No najpodstatnejšie sa skrýva medzi riadkami. Môžeme špekulovať nad tým, že by kapela mohla viac opustiť zabehané cestičky alebo že by mohla byť viac odvážna. Colapse nie je taký dobrý preto, že by trojica tlačila viac na pílu ako predtým alebo že by sa vybičovala na obrovský výkon. Dobrý je preto, že Stipe, Mills a Buck, ktorí spolu „válčia“ už tridsať rokov, sa v posledných rokoch medzi sebou odcudzili. vzdialili. Už bolo načase, aby obnovili svoje staré priateľstvo. Pretože vďaka nemu napísali kedysi dávno v Athens prvé pesničky.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.