.z Puškinovho pamätníka k Fermate
V prvej ozajstnej kapele som hral, keď som bol v siedmej triede. V snahe verejne sa predstaviť sme vystúpili na Puškinovom pamätníku našej ZDŠ. Nacvičili sme shadowsovským spôsobom pieseň Carneval Is Over, čo je vlastne to isté ako Volga, Volga. Zahrali sme to tam, ale muselo to byť otrasné. Do Fermáty som išiel od Žoža Čierneho a jeho kapely George and the Flames v roku 1971. Po odchode z Collegium Musicum ju založil Fero Griglák a okrem neho v nej hral Tomáš Berka, štrnásťročný bubenícky zázrak Paľo Kozma a ja. Toto fungovalo tak, ako Fermata vedela fungovať, teda po krčmách, potom jedna odložená premiéra, potom absolútna sláva vo Véčku, potom úspech v Budapešti. Po tejto zostave, žiaľ, nezostali žiadne nahrávky, len nejaká scénická hudba. Z Fermáty som potom odišiel na poldruha roka do baru. Chcel som basgitaru Rickenbaker a gitaru Telecaster a musel som si na to zarobiť. Fermáta medzitým nahrala prvé dva albumy s Toníkom Jarom. Keď som sa vrátil, hral som na Rickenbakere s tým mohutným yesáckym zvukom a všetkých som tým ohuroval. No a dohodli sme sa, že ešte pred vojnou nahráme album. Nemali sme však nič pripravené. Prišli sme na to, že by bolo jednoduchšie spraviť jednu vec, ako skladať desať malých kúskov. Urobíme to tak ako Yes na Close To The Edge: na prvej strane bude jedna skladba a na druhej dve menšie. Tak vznikol Huascarán. Nahrali sme to za štyri dni a išli sme na vojnu. Na bicie tam hral s nami Karol Oláh, výborný mladý bubeník. Odporučil nám ho v jednej krčme jeho brat. Fungovalo to tak, že Fero a Tomáš priniesli témy a hrali sme. Tešili sme sa z hudby.
.prúdy a Modus
Prvýkrát som sa tam dostal na záskok, keď ich basgitarista mal štátnice. To sme hrali pre telku alebo niečo také, ale Paľo si ma zapamätal. Aj ja som si ho zapamätal. Stretli sme sa raz vo Véčku, on sa vtedy vrátil s Borisom Filanom z nejakého Čile alebo odkiaľ a doniesol si džínsy, ktoré sa po vzore juhoamerických kovbojov zapínali vpredu na pukoch na tisíce malých gombíkov. Bol kráľ. Dostal som sa do kapely a prvý album, ktorý som s Prúdmi robil, bol Hráč. Paľo bol liberálny kapelník. Doniesol pesničky a keďže mal vždy v kapele ľudí ako Varga alebo Griglák, nechal ich, nech s nimi robia, čo chcú. Všetci sme sa veľmi snažili, ja som tam hral okrem basy ešte aj na gitare a spieval som najvyššie vokály. Bol som vtedy totiž neuveriteľný deeppurplista a fanúšik Iana Gillana. Vedel som celý jeho part z Jesus Christ Superstar už v roku 1970 naspamäť a ešte ako prídavok som sa naučil aj Judášov part. Kapela fungovala normálne až na to, že Paľo sa nevyhol vojne. Keďže Prúdy sa nedokázali v tom období dobre uživiť, spojilo sa to s Jankom Lehotským a Modusom, ktorý hral vtedy v zostave: Janko Lehotský, Čufo Nosko, Jano Baláž a Ľubo Stankovský. Stankovský a Baláž potrebovali peniaze, a tak išli do baru. Na ich miesta sme sa dostali my dvaja s Cyrilom Zeleňákom. Paľo dostal nápad, že keď sa utrhne z vojny a bude s nami spievať, tak budeme Prúdy a bez neho budeme Modus. Asi rok sme tak fungovali pod dvoma menami. Z toho obdobia je napríklad Učiteľka tanca, čo bol obrovský hit, s ktorým sme išli aj na festival v poľskom Sopote. Doteraz mám odtiaľ takú tú visačku, že som umelec na festivale. To je jedna vec, ktorá mi z toho obdobia zostala. Druhou je to, že práve vtedy v Poľsku som prvýkrát jedol zemiaky posypané kôprom, na čo som si potom zvykol a dodnes to mám rád.
.meky, Modus a Limit
Naše životy sa preplietali už dlho. Kamarátil som sa s Mirom Dvorským, ktorý hral basu u Ofermanna, kde Meky spieval. Raz som zaňho zaskakoval pri nejakom nahrávaní. Meky si tam hral Norwegian Wood, ja som prišiel k nemu a dal som druhý hlas. A bolo to jasné. Tri dni po mojom návrate z vojny sme spolu točili pieseň
S tou nádejou choď spať. Oni, teda Modus, už vtedy mali za sebou Úsmev a Zažni. Tri roky sme hrali spolu v Moduse. Do novembra 1980. Vtedy vznikol Limit. Dalo by sa povedať, že Limit som bol ja. Kapelu sme potrebovali len pri živom hraní, v štúdiu som skoro všetko nahrával sám. Bol som producent a aranžér. Pojem „producent" však socialistický šoubiznis nepoznal. Som anglofil a s Mekym sme sa v tom našli. O mnohých veciach sme sa vôbec nemuseli rozprávať a vedeli sme, kam to má ísť. Počuť to, podľa mňa, aj v niektorých pesničkách. Prototypmi nášho súzvuku sú napríklad britpopový, odľahčený popevok Možno sa ti zdá a na druhej strane „skutočná", na nič sa nehrajúca pieseň Do člna. Nekopírovali sme Anglicko, ale bolo to tam cítiť. S Mekym sme hrali od roku 1980 do roku 1994.
.sólo a encyklopédia
Nahral som zopár sólových albumov, čo v osemdesiatych rokoch nebolo považované za samozrejmosť. Páčili sa mi sólové albumy Chrisa Squira a Stevea Howa, ale vtedy ma už zasiahla elektronika, tak tie albumy boli iné. Potom prišlo Satisfactory a návrat k hudbe šesťdesiatych rokov. Už dlhší čas dávam dokopy encyklopédiu hudby šesťdesiatych rokov, len sa neviem prinútiť k tomu, aby som ju dokončil. Laco Lučenič / Narodil sa v roku 1952, od detstva robí muziku, začínal ako basgitarista, neskôr sa stal multiinštrumentalistom a hudobným producentom. Hral v skupinách Fermata, Prúdy a Limit, nahral niekoľko sólových albumov a viacero ďalších produkoval. V roku 2004 vytvoril hudobno-divadelný projekt Satisfactory. Je jedným z najväčších znalcov hudby šesťdesiatych rokov.
Laco Lučenič/
Narodil sa v roku 1952 v Cíferi, od detstva robí muziku, začínal ako basgitarista, neskôr sa stal multiinštrumentalistom a vyhľadávaným hudobným producentom. Hral v skupinách Fermata (nahral s ňou album Huascarán), Prúdy (jeho basu, gitaru a vokály počuť na albume Hráč). Modus a Limit (hrá na všetkých albumoch Miroslava Žbirku z rokov 1980 – 1994), nahral niekoľko sólových albumov a viacero ďalších produkoval. V roku 2004 vytvoril hudobno-divadelný projekt Satisfactory. Je jedným z najväčších znalcov hudby šesťdesiatych rokov. Má svoj hudobný prog ram v Slovenskom rozhlase a pracuje na encyklopédii hudby šesťdesiatych rokov
V prvej ozajstnej kapele som hral, keď som bol v siedmej triede. V snahe verejne sa predstaviť sme vystúpili na Puškinovom pamätníku našej ZDŠ. Nacvičili sme shadowsovským spôsobom pieseň Carneval Is Over, čo je vlastne to isté ako Volga, Volga. Zahrali sme to tam, ale muselo to byť otrasné. Do Fermáty som išiel od Žoža Čierneho a jeho kapely George and the Flames v roku 1971. Po odchode z Collegium Musicum ju založil Fero Griglák a okrem neho v nej hral Tomáš Berka, štrnásťročný bubenícky zázrak Paľo Kozma a ja. Toto fungovalo tak, ako Fermata vedela fungovať, teda po krčmách, potom jedna odložená premiéra, potom absolútna sláva vo Véčku, potom úspech v Budapešti. Po tejto zostave, žiaľ, nezostali žiadne nahrávky, len nejaká scénická hudba. Z Fermáty som potom odišiel na poldruha roka do baru. Chcel som basgitaru Rickenbaker a gitaru Telecaster a musel som si na to zarobiť. Fermáta medzitým nahrala prvé dva albumy s Toníkom Jarom. Keď som sa vrátil, hral som na Rickenbakere s tým mohutným yesáckym zvukom a všetkých som tým ohuroval. No a dohodli sme sa, že ešte pred vojnou nahráme album. Nemali sme však nič pripravené. Prišli sme na to, že by bolo jednoduchšie spraviť jednu vec, ako skladať desať malých kúskov. Urobíme to tak ako Yes na Close To The Edge: na prvej strane bude jedna skladba a na druhej dve menšie. Tak vznikol Huascarán. Nahrali sme to za štyri dni a išli sme na vojnu. Na bicie tam hral s nami Karol Oláh, výborný mladý bubeník. Odporučil nám ho v jednej krčme jeho brat. Fungovalo to tak, že Fero a Tomáš priniesli témy a hrali sme. Tešili sme sa z hudby.
.prúdy a Modus
Prvýkrát som sa tam dostal na záskok, keď ich basgitarista mal štátnice. To sme hrali pre telku alebo niečo také, ale Paľo si ma zapamätal. Aj ja som si ho zapamätal. Stretli sme sa raz vo Véčku, on sa vtedy vrátil s Borisom Filanom z nejakého Čile alebo odkiaľ a doniesol si džínsy, ktoré sa po vzore juhoamerických kovbojov zapínali vpredu na pukoch na tisíce malých gombíkov. Bol kráľ. Dostal som sa do kapely a prvý album, ktorý som s Prúdmi robil, bol Hráč. Paľo bol liberálny kapelník. Doniesol pesničky a keďže mal vždy v kapele ľudí ako Varga alebo Griglák, nechal ich, nech s nimi robia, čo chcú. Všetci sme sa veľmi snažili, ja som tam hral okrem basy ešte aj na gitare a spieval som najvyššie vokály. Bol som vtedy totiž neuveriteľný deeppurplista a fanúšik Iana Gillana. Vedel som celý jeho part z Jesus Christ Superstar už v roku 1970 naspamäť a ešte ako prídavok som sa naučil aj Judášov part. Kapela fungovala normálne až na to, že Paľo sa nevyhol vojne. Keďže Prúdy sa nedokázali v tom období dobre uživiť, spojilo sa to s Jankom Lehotským a Modusom, ktorý hral vtedy v zostave: Janko Lehotský, Čufo Nosko, Jano Baláž a Ľubo Stankovský. Stankovský a Baláž potrebovali peniaze, a tak išli do baru. Na ich miesta sme sa dostali my dvaja s Cyrilom Zeleňákom. Paľo dostal nápad, že keď sa utrhne z vojny a bude s nami spievať, tak budeme Prúdy a bez neho budeme Modus. Asi rok sme tak fungovali pod dvoma menami. Z toho obdobia je napríklad Učiteľka tanca, čo bol obrovský hit, s ktorým sme išli aj na festival v poľskom Sopote. Doteraz mám odtiaľ takú tú visačku, že som umelec na festivale. To je jedna vec, ktorá mi z toho obdobia zostala. Druhou je to, že práve vtedy v Poľsku som prvýkrát jedol zemiaky posypané kôprom, na čo som si potom zvykol a dodnes to mám rád.
.meky, Modus a Limit
Naše životy sa preplietali už dlho. Kamarátil som sa s Mirom Dvorským, ktorý hral basu u Ofermanna, kde Meky spieval. Raz som zaňho zaskakoval pri nejakom nahrávaní. Meky si tam hral Norwegian Wood, ja som prišiel k nemu a dal som druhý hlas. A bolo to jasné. Tri dni po mojom návrate z vojny sme spolu točili pieseň
S tou nádejou choď spať. Oni, teda Modus, už vtedy mali za sebou Úsmev a Zažni. Tri roky sme hrali spolu v Moduse. Do novembra 1980. Vtedy vznikol Limit. Dalo by sa povedať, že Limit som bol ja. Kapelu sme potrebovali len pri živom hraní, v štúdiu som skoro všetko nahrával sám. Bol som producent a aranžér. Pojem „producent" však socialistický šoubiznis nepoznal. Som anglofil a s Mekym sme sa v tom našli. O mnohých veciach sme sa vôbec nemuseli rozprávať a vedeli sme, kam to má ísť. Počuť to, podľa mňa, aj v niektorých pesničkách. Prototypmi nášho súzvuku sú napríklad britpopový, odľahčený popevok Možno sa ti zdá a na druhej strane „skutočná", na nič sa nehrajúca pieseň Do člna. Nekopírovali sme Anglicko, ale bolo to tam cítiť. S Mekym sme hrali od roku 1980 do roku 1994.
.sólo a encyklopédia
Nahral som zopár sólových albumov, čo v osemdesiatych rokoch nebolo považované za samozrejmosť. Páčili sa mi sólové albumy Chrisa Squira a Stevea Howa, ale vtedy ma už zasiahla elektronika, tak tie albumy boli iné. Potom prišlo Satisfactory a návrat k hudbe šesťdesiatych rokov. Už dlhší čas dávam dokopy encyklopédiu hudby šesťdesiatych rokov, len sa neviem prinútiť k tomu, aby som ju dokončil. Laco Lučenič / Narodil sa v roku 1952, od detstva robí muziku, začínal ako basgitarista, neskôr sa stal multiinštrumentalistom a hudobným producentom. Hral v skupinách Fermata, Prúdy a Limit, nahral niekoľko sólových albumov a viacero ďalších produkoval. V roku 2004 vytvoril hudobno-divadelný projekt Satisfactory. Je jedným z najväčších znalcov hudby šesťdesiatych rokov.
Laco Lučenič/
Narodil sa v roku 1952 v Cíferi, od detstva robí muziku, začínal ako basgitarista, neskôr sa stal multiinštrumentalistom a vyhľadávaným hudobným producentom. Hral v skupinách Fermata (nahral s ňou album Huascarán), Prúdy (jeho basu, gitaru a vokály počuť na albume Hráč). Modus a Limit (hrá na všetkých albumoch Miroslava Žbirku z rokov 1980 – 1994), nahral niekoľko sólových albumov a viacero ďalších produkoval. V roku 2004 vytvoril hudobno-divadelný projekt Satisfactory. Je jedným z najväčších znalcov hudby šesťdesiatych rokov. Má svoj hudobný prog ram v Slovenskom rozhlase a pracuje na encyklopédii hudby šesťdesiatych rokov
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.