Nový bude však iba v niečom, i keď podstatnom. Iné jeho novo viditeľné črty nebudú v skutočnosti nové, len ich doposiaľ videl iba ten, kto odolal pokušeniu „mierových procesov“ a ružovým okuliarom. Jediný štát, ktorý si tie ružové okuliare nemohol nikdy dovoliť, je Izrael. Pri pohľade na novú realitu arabského a iránskeho Blízkeho východu zvnútra Izraela sa obraz nezmení, iba zaostrí. A ešte viac stemnie. Situáciu Izraela v novej realite Blízkeho východu najlepšie vykresľuje poznámka istého diplomata, že ak by Arabi zajtra jednostranne zložili všetky zbrane, pozajtra je medzi Izraelom a Arabmi mier. Ak by, naopak, jednostranne zložil zajtra všetky svoje zbrane Izrael, pozajtra sa začne genocída Židov, po ktorej tak naliehavo volajú islamskí „duchovní“ či lídri Hamasu a rôzni džihádisti. Ale to je realita, v ktorej žije Izrael už pomaly 65 rokov, len ju medzinárodné spoločenstvo (ako sa eufemisticky vraví tomu čudnému konglomerátu tyranií najrôznejšieho sfarbenia a demokratických štátov vedených zbabelými a krátkozrakými politickými elitami) odmietalo a odmieta vidieť. Treba už iba dodať, že tou príznačnou myopiou trpia najmä tie demokratické štáty, tyranie majú svoj zrak dravcov číry, nezakalený zbytočnými „ľudskoprávnymi“ ohľadmi. Spoločným úsilím krajín združených do Organizácie islamskej konferencie a ďalších šampiónov ľudských práv z krajín tretieho sveta, spolu s častou „pragmatickou“ pomocou Ruska, Číny a podobne, to už polstoročie vyzerá v OSN tak, ako keby na celom svete, inak plnom tyranií a vražedných vojen, jedinou skupinou ohrozenou na ľudských právach boli Palestínčania a jediným páchateľom neprávostí Izrael. Keď napríklad v Sudáne zabijú v brutálnej občianskej vojne islamského severu proti kresťanskému a animistickému juhu dva milióny ľudí, v OSN sa ani lístok nepohne. To je lokálna a medzinárodná realita, v ktorej žije už od počiatku svojej existencie Izrael a ktorá sa sotva zmení, keď doznejú všetky revolty arabského sveta.
.kam oko dohliadne, Irán
Irán je deklarovaným nepriateľom Izraela s nijako neskrývaným úmyslom vymazať ho, podľa možnosti aj so židovským obyvateľstvom, z mapy. Preto by bolo obrovskou chybou nevidieť, že kam oko dohliadne za hranice Izraela a ktorýmkoľvek smerom, vidno tieň Iránu. Najzlovestnejší je v Libanone. Dňa 14. marca v roku 2005 zareagovali milióny Libanončanov na zavraždenie svojho populárneho lídra Rafíka Harírího v Bejrúte masovou demonštráciou a požiadavkou okamžitého ukončenia sýrskej okupácie. Nazvali to Cédrovou revolúciou. Sýria naozaj svojich vojakov stiahla a následné slobodné voľby dali v libanonskom parlamente jasnú väčšinu prozápadným silám. Jeden z najtriezvejších komentátorov sveta Bret Stephens vtedy vo Wall Street Journal optimisticky napísal, že človek cíti, že ľudia chcú dobehnúť stratený čas a sú rozhodnutí nedať sa opäť stiahnuť nadol extrémizmom, a že sú to oni, a nie Hizballáh, kto rozhoduje o budúcnosti Libanonu. Dnes je všetko inak. Za vraždou Harírího bol Hizballáh, ktorý má dnes v hrsti akúsi bábkovú vládu nefunkčnej krajiny, ktorá stratila akúkoľvek nádej na pokojný život. Najrôznejší vodcovia Cédrovej revolúcie boli medzitým zavraždení či zahnaní do bezvýznamnosti a Bret Stephens spomína na svoje vtedajšie optimistické riadky s trpkosťou. Hizballáh, v doslovnom preklade „strana Boha“, je teroristická, vojenská, ale aj politická organizácia vytvorená v šiítskom južnom Libanone priamo Iránom a je Iránom štedro financovaná a najmä vyzbrojovaná. Dnes disponuje Hizballáh tisícmi moderných rakiet, ktoré ohrozujú aj mestá hlboko vnútri izraelského územia. Navyše kontroluje aj regulárnu libanonskú armádu, ktorú naďalej, v úplnej slepote ku kontextu, vyzbrojujú Spojené štáty. Mimochodom, Hillary Clintonová v Senáte pred týždňom povedala, že nevie povedať, čo pre budúcnosť vzťahov USA s Libanonom znamená kontrola Hizballáhu nad Libanonom. Ide pritom o ten istý Hizballáh, krorý spáchal obrovský teroristický útok na americké kasárne v Bejrúte. Deklarovaným cieľom Hizballáhu, ktorý je dnes prakticky vládcom Libanonu, nie je akési spravodlivé územné riešenie pre Palestínčanov, ale likvidácia Izraela a nastolenie vlády islamu na celom území Palestíny. Hranice štátov Hizballáh nezaujímajú. O predchádzajúcej vojne Hizballáhu s Izraelom sa rozhodlo v Teheráne a tam sa rozhodne aj o tej ďalšej. Pre Izrael je otázkou len to, kedy Hizballáh (Teherán) tú vojnu opäť rozpúta.
Dlhé ruky Iránu vidno aj na západnej hranici. Hamas je rovnako sponzorovaný, „dozorovaný“ a vyzbrojovaný Iránom ako Hizballáh, i keď ide o sunitskú islamistickú organizáciu, ktorá vznikla ako pobočka egyptského Moslimského bratstva. Iránom vyslané skupiny ozbrojencov Hamasu využili revolučný chaos v Egypte a faktický pád blokády Gazy z egyptskej strany a začali operovať na Sinajskom polostrove, ohrozujúc tamojší plynovod i ropovod. Irán vyslal dve bojové lode cez Suezský prieplav do sýrskeho prístavu a egyptská armáda ich prechod tam i naspäť povolila, čo by sa predtým nestalo. Išlo o uzavretie faktického spojenia námorníctva Iránu a Sýrie na mori, čo je pre Izrael veľmi zlá správa. Rusko, vetriac až patetickú slabosť a bezradnosť Obamovej Ameriky a rastúci vplyv a ambície Iránu, ohlásilo, že dodá v tejto situácii Sýrii nadzvukové križujúce rakety určené proti lodiam. Kontrakt na ich dodanie podpísali ešte v roku 2007, ale Rusi s dodávkou váhali. Teraz váhať prestali.
Nová realita Blízkeho východu je pre Izrael teda taká, že už opäť nie je vylúčený ani koordinovaný útok Sýrie z východu cez Golanské výšiny a zároveň z mora, Hizballáhu zo severu z územia južného Libanon a Hamasu z pásma Gazy. Tento scenár bude navyše omnoho pravdepodobnejší, ak sa v Egypte dostane k moci Moslimské bratstvo so svojím otvoreným úmyslom ukončiť platnosť už 34 rokov platnej mierovej zmluvy medzi Egyptom a Izraelom. Vtedy by Izrael mohol čakať, podobne ako vo vojne v roku 1973, aj egyptskú armádu. A hybnou silou za podobným koordinovaným útokom bude tentoraz Irán, a nie Egypt, ako pred tromi desaťročiami. A prvý raz v histórii nemožno vylúčiť ani účasť Turecka v protiizraelskej vojenskej aliancii.
.irán v diaľke aj blízko
Ambície Iránu v regióne sa nekončia pri využívaní zástupníckych agentúr typu Hizballáh a Hamas v boji za zničenie Izraela. Irán sa, už celkom viditeľne, pletie do arabských vzbúr prakticky všade. V Saudskej Arábii mobilizuje šiítsku menšinu, ktorá je hlavnou silou miestnej opozície. Keď v reakcii na zastavenie vývozu ropy z Líbye Saudská Arábia oznámila zvýšenie vlastnej ťažby, Irán protestoval, že to neprerokoval kartel OPEC. Síce bez účinku na saudské rozhodnutie, ale trúfol si, čo by nikomu v minulosti nezišlo na um. Iránski agenti, diplomati a operatívci Hamasu a Hizballáhu sa pletú do organizovania ľudových protestov a vzbúr od Egypta až po Kuvajt, Bahrain a Jemen. V Jemene je jeho prezident Saleh momentálne mocensky zredukovaný asi na úroveň starostu hlavného mesta Sana´a. V už spomínanom vystúpení pred senátnym výborom konštatovala rozsiahle angažovanie sa Iránu na protestoch proti režimom v celom arabskom svete aj Hillary Clintonová. Povedala, že: „Buď priamo, alebo cez prostredníkov sa sústavne pokúšajú ovplyvniť udalosti. Majú veľmi aktívny diplomatický zahraničnopolitický presah...“
Celkový obraz rastúcej moci a vplyvu Iránu na svet, ktorý obklopuje Izrael, treba doplniť o poznanie, že Turecko, ešte pred desaťročím spojenec Izraela i Západu, je dnes v podstate otvoreným nepriateľom Izraela a spojencom Iránu. V Bezpečnostnej rade OSN sa snaží zmierniť či zrušiť sankcie uvalené na Irán pre podozrenie z budovania nukleárnych vojenských kapacít. Podporiť tureckú snahu v prospech Iránu sa chystá aj Rusko, ktoré nevynechá nijakú príležitosť využiť okamžitú slabosť a bezradnosť americkej zahraničnej politiky na svoje geopolitické hry. Americký minister obrany Robert Gates vyhlásil, úplne v rozpore s realitou a zdravým úsudkom, že ľudové protesty v arabskom svete oslabujú režim ajatolláhov v Iráne, lebo ten tiež utláča vlastných ľudí. Žiaľ, opak je zrejme pravda a vplyv iránskeho režimu rastie. Pred dvoma týždňami uväznili údajne mulláhovia v Teheráne dvoch lídrov opozície a Ahmadínedžádových prezidentských protikandidátov –Hosajna Musaviho a Mehdiho Karubiho. Svet ani Obamova administratíva si to spočiatku ani len nevšimli a na nejaký výraznejší protest sa čaká márne ešte aj dnes.
Demokratická opozícia v Iráne je pritom jedinou nádejou na zmenu bezpečnostnej situácie v celom regióne, a Irán je jediná krajina Blízkeho východu, kde taká opozícia existuje a nie je suplovaná islamistami (tí sú tam pri moci). Irán je hlavnou hnacou silou vojny, teroru a hrozby šírenia zbraní hromadného ničenia v regióne a kým je tam pri moci dnešný režim, bude to mať ťažké demokracia všade, kam oko dovidí – s výnimkou Izraela. Ten skôr stratí svoju existenciu, ako slobodu a demokraciu. Ak režim ajatolláhov v Iráne nepadne, skôr či neskôr pôjde Izraelu naozaj o holú existenciu a na pomoc dnešnej Ameriky či Európy sa spoliehať nemôže a nemôže v ňu ani dúfať. Nie pri Obamovej vláde. Môže sa spoliehať iba na seba.
.má Izrael nádej?
Izraelu ide v podmienkach nového Blízkeho východu o život, ale nádej má. Má viac než to, napriek momentálnej neexistencii skutočných spojencov. Technologicky je dnes na čele v mnohých odvetviach. Izrael, sedemmiliónová krajina, rozlohou menšia ako Slovensko, z ktorej polovicu tvorí púšť a ktorá má akútny nedostatok všetkého vrátane vody, vyrába vlastné komunikačné aj vojenské družice, ktoré sú ľahšie a výkonnejšie ako tie európske. Na obežnú dráhu ich vynáša vlastná izraelská raketa, zatiaľ so stopercentnou spoľahlivosťou. Do amerických bojových lietadiel montuje vlastnú vyspelejšiu avioniku. S výnimkou amerických Predatorov je dnes Izrael jednotkou v konštrukcii a výrobe malých aj veľkých bezpilotných lietadiel, najmä na vojenské účely. Vyvinul na báze systému Arrow vlastný obranný systém proti balistickým raketám. Disponuje veľmi vyspelou inteligentnou bombovou aj raketovou muníciou, má (hoci nepriznané) moderné jadrové zbrane a skvelé letectvo. A predovšetkým má armádu, s ktorej kvalitami sa asi ťažko môže ktorákoľvek iná armáda v regióne porovnávať. Ale nový Blízky východ, keď sa usadí prach arabských revolúcií, bude podľa všetkého pri pohľade z Izraela ešte nebezpečnejšie miesto ako doposiaľ. A ak Irán nadobudne nukleárne zbrane, čo je v dohľadnom čase pravdepodobné, bude jeho tieň ešte omnoho zlovestnejší.
Autor je predseda Zahraničného výboru NR SR.
.kam oko dohliadne, Irán
Irán je deklarovaným nepriateľom Izraela s nijako neskrývaným úmyslom vymazať ho, podľa možnosti aj so židovským obyvateľstvom, z mapy. Preto by bolo obrovskou chybou nevidieť, že kam oko dohliadne za hranice Izraela a ktorýmkoľvek smerom, vidno tieň Iránu. Najzlovestnejší je v Libanone. Dňa 14. marca v roku 2005 zareagovali milióny Libanončanov na zavraždenie svojho populárneho lídra Rafíka Harírího v Bejrúte masovou demonštráciou a požiadavkou okamžitého ukončenia sýrskej okupácie. Nazvali to Cédrovou revolúciou. Sýria naozaj svojich vojakov stiahla a následné slobodné voľby dali v libanonskom parlamente jasnú väčšinu prozápadným silám. Jeden z najtriezvejších komentátorov sveta Bret Stephens vtedy vo Wall Street Journal optimisticky napísal, že človek cíti, že ľudia chcú dobehnúť stratený čas a sú rozhodnutí nedať sa opäť stiahnuť nadol extrémizmom, a že sú to oni, a nie Hizballáh, kto rozhoduje o budúcnosti Libanonu. Dnes je všetko inak. Za vraždou Harírího bol Hizballáh, ktorý má dnes v hrsti akúsi bábkovú vládu nefunkčnej krajiny, ktorá stratila akúkoľvek nádej na pokojný život. Najrôznejší vodcovia Cédrovej revolúcie boli medzitým zavraždení či zahnaní do bezvýznamnosti a Bret Stephens spomína na svoje vtedajšie optimistické riadky s trpkosťou. Hizballáh, v doslovnom preklade „strana Boha“, je teroristická, vojenská, ale aj politická organizácia vytvorená v šiítskom južnom Libanone priamo Iránom a je Iránom štedro financovaná a najmä vyzbrojovaná. Dnes disponuje Hizballáh tisícmi moderných rakiet, ktoré ohrozujú aj mestá hlboko vnútri izraelského územia. Navyše kontroluje aj regulárnu libanonskú armádu, ktorú naďalej, v úplnej slepote ku kontextu, vyzbrojujú Spojené štáty. Mimochodom, Hillary Clintonová v Senáte pred týždňom povedala, že nevie povedať, čo pre budúcnosť vzťahov USA s Libanonom znamená kontrola Hizballáhu nad Libanonom. Ide pritom o ten istý Hizballáh, krorý spáchal obrovský teroristický útok na americké kasárne v Bejrúte. Deklarovaným cieľom Hizballáhu, ktorý je dnes prakticky vládcom Libanonu, nie je akési spravodlivé územné riešenie pre Palestínčanov, ale likvidácia Izraela a nastolenie vlády islamu na celom území Palestíny. Hranice štátov Hizballáh nezaujímajú. O predchádzajúcej vojne Hizballáhu s Izraelom sa rozhodlo v Teheráne a tam sa rozhodne aj o tej ďalšej. Pre Izrael je otázkou len to, kedy Hizballáh (Teherán) tú vojnu opäť rozpúta.
Dlhé ruky Iránu vidno aj na západnej hranici. Hamas je rovnako sponzorovaný, „dozorovaný“ a vyzbrojovaný Iránom ako Hizballáh, i keď ide o sunitskú islamistickú organizáciu, ktorá vznikla ako pobočka egyptského Moslimského bratstva. Iránom vyslané skupiny ozbrojencov Hamasu využili revolučný chaos v Egypte a faktický pád blokády Gazy z egyptskej strany a začali operovať na Sinajskom polostrove, ohrozujúc tamojší plynovod i ropovod. Irán vyslal dve bojové lode cez Suezský prieplav do sýrskeho prístavu a egyptská armáda ich prechod tam i naspäť povolila, čo by sa predtým nestalo. Išlo o uzavretie faktického spojenia námorníctva Iránu a Sýrie na mori, čo je pre Izrael veľmi zlá správa. Rusko, vetriac až patetickú slabosť a bezradnosť Obamovej Ameriky a rastúci vplyv a ambície Iránu, ohlásilo, že dodá v tejto situácii Sýrii nadzvukové križujúce rakety určené proti lodiam. Kontrakt na ich dodanie podpísali ešte v roku 2007, ale Rusi s dodávkou váhali. Teraz váhať prestali.
Nová realita Blízkeho východu je pre Izrael teda taká, že už opäť nie je vylúčený ani koordinovaný útok Sýrie z východu cez Golanské výšiny a zároveň z mora, Hizballáhu zo severu z územia južného Libanon a Hamasu z pásma Gazy. Tento scenár bude navyše omnoho pravdepodobnejší, ak sa v Egypte dostane k moci Moslimské bratstvo so svojím otvoreným úmyslom ukončiť platnosť už 34 rokov platnej mierovej zmluvy medzi Egyptom a Izraelom. Vtedy by Izrael mohol čakať, podobne ako vo vojne v roku 1973, aj egyptskú armádu. A hybnou silou za podobným koordinovaným útokom bude tentoraz Irán, a nie Egypt, ako pred tromi desaťročiami. A prvý raz v histórii nemožno vylúčiť ani účasť Turecka v protiizraelskej vojenskej aliancii.
.irán v diaľke aj blízko
Ambície Iránu v regióne sa nekončia pri využívaní zástupníckych agentúr typu Hizballáh a Hamas v boji za zničenie Izraela. Irán sa, už celkom viditeľne, pletie do arabských vzbúr prakticky všade. V Saudskej Arábii mobilizuje šiítsku menšinu, ktorá je hlavnou silou miestnej opozície. Keď v reakcii na zastavenie vývozu ropy z Líbye Saudská Arábia oznámila zvýšenie vlastnej ťažby, Irán protestoval, že to neprerokoval kartel OPEC. Síce bez účinku na saudské rozhodnutie, ale trúfol si, čo by nikomu v minulosti nezišlo na um. Iránski agenti, diplomati a operatívci Hamasu a Hizballáhu sa pletú do organizovania ľudových protestov a vzbúr od Egypta až po Kuvajt, Bahrain a Jemen. V Jemene je jeho prezident Saleh momentálne mocensky zredukovaný asi na úroveň starostu hlavného mesta Sana´a. V už spomínanom vystúpení pred senátnym výborom konštatovala rozsiahle angažovanie sa Iránu na protestoch proti režimom v celom arabskom svete aj Hillary Clintonová. Povedala, že: „Buď priamo, alebo cez prostredníkov sa sústavne pokúšajú ovplyvniť udalosti. Majú veľmi aktívny diplomatický zahraničnopolitický presah...“
Celkový obraz rastúcej moci a vplyvu Iránu na svet, ktorý obklopuje Izrael, treba doplniť o poznanie, že Turecko, ešte pred desaťročím spojenec Izraela i Západu, je dnes v podstate otvoreným nepriateľom Izraela a spojencom Iránu. V Bezpečnostnej rade OSN sa snaží zmierniť či zrušiť sankcie uvalené na Irán pre podozrenie z budovania nukleárnych vojenských kapacít. Podporiť tureckú snahu v prospech Iránu sa chystá aj Rusko, ktoré nevynechá nijakú príležitosť využiť okamžitú slabosť a bezradnosť americkej zahraničnej politiky na svoje geopolitické hry. Americký minister obrany Robert Gates vyhlásil, úplne v rozpore s realitou a zdravým úsudkom, že ľudové protesty v arabskom svete oslabujú režim ajatolláhov v Iráne, lebo ten tiež utláča vlastných ľudí. Žiaľ, opak je zrejme pravda a vplyv iránskeho režimu rastie. Pred dvoma týždňami uväznili údajne mulláhovia v Teheráne dvoch lídrov opozície a Ahmadínedžádových prezidentských protikandidátov –Hosajna Musaviho a Mehdiho Karubiho. Svet ani Obamova administratíva si to spočiatku ani len nevšimli a na nejaký výraznejší protest sa čaká márne ešte aj dnes.
Demokratická opozícia v Iráne je pritom jedinou nádejou na zmenu bezpečnostnej situácie v celom regióne, a Irán je jediná krajina Blízkeho východu, kde taká opozícia existuje a nie je suplovaná islamistami (tí sú tam pri moci). Irán je hlavnou hnacou silou vojny, teroru a hrozby šírenia zbraní hromadného ničenia v regióne a kým je tam pri moci dnešný režim, bude to mať ťažké demokracia všade, kam oko dovidí – s výnimkou Izraela. Ten skôr stratí svoju existenciu, ako slobodu a demokraciu. Ak režim ajatolláhov v Iráne nepadne, skôr či neskôr pôjde Izraelu naozaj o holú existenciu a na pomoc dnešnej Ameriky či Európy sa spoliehať nemôže a nemôže v ňu ani dúfať. Nie pri Obamovej vláde. Môže sa spoliehať iba na seba.
.má Izrael nádej?
Izraelu ide v podmienkach nového Blízkeho východu o život, ale nádej má. Má viac než to, napriek momentálnej neexistencii skutočných spojencov. Technologicky je dnes na čele v mnohých odvetviach. Izrael, sedemmiliónová krajina, rozlohou menšia ako Slovensko, z ktorej polovicu tvorí púšť a ktorá má akútny nedostatok všetkého vrátane vody, vyrába vlastné komunikačné aj vojenské družice, ktoré sú ľahšie a výkonnejšie ako tie európske. Na obežnú dráhu ich vynáša vlastná izraelská raketa, zatiaľ so stopercentnou spoľahlivosťou. Do amerických bojových lietadiel montuje vlastnú vyspelejšiu avioniku. S výnimkou amerických Predatorov je dnes Izrael jednotkou v konštrukcii a výrobe malých aj veľkých bezpilotných lietadiel, najmä na vojenské účely. Vyvinul na báze systému Arrow vlastný obranný systém proti balistickým raketám. Disponuje veľmi vyspelou inteligentnou bombovou aj raketovou muníciou, má (hoci nepriznané) moderné jadrové zbrane a skvelé letectvo. A predovšetkým má armádu, s ktorej kvalitami sa asi ťažko môže ktorákoľvek iná armáda v regióne porovnávať. Ale nový Blízky východ, keď sa usadí prach arabských revolúcií, bude podľa všetkého pri pohľade z Izraela ešte nebezpečnejšie miesto ako doposiaľ. A ak Irán nadobudne nukleárne zbrane, čo je v dohľadnom čase pravdepodobné, bude jeho tieň ešte omnoho zlovestnejší.
Autor je predseda Zahraničného výboru NR SR.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.