Reč je o 14. marci 1939. Slovenská republika nevznikla v priaznivých okolnostiach. Bol tu tlak nacistického Nemecka, silný Horthy, Viedenská arbitráž a zmenené hranice, neistota svetovej vojny a vek extrémov a totalít. Zlý čas na vznik nového štátu, ale to nemal byť jeho hlavný problém.
Československo ukázalo prvýkrát svoju vnútornú aj vonkajšiu slabosť. Len 20 rokov po svojom založení. Československý štát bol síce pre naše moderné dejiny jedným z najdôležitejších období, ukázalo sa však (a neskôr potvrdilo), že Masarykova republika nedokáže čeliť vnútorným rozporom ani medzinárodnému tlaku. A toho by štáty mali byť schopné. Československý národ nevznikol a preto sa o jeho súdržnosť vláda krajiny nemohla v ťažkých časoch oprieť. Veľká koalícia neprichádzala do úvahy. Masaryk aj Hlinka boli mŕtvi, Beneš so Sidorom a Tisom ich nemohli a ani nechceli nahradiť.
.problémový režim, nie štát
Jozef Tiso nebol 13. marca 1939 v Berlíne v jednoduchej situácii. Adolf Hitler bol príliš mocný, hrozba rozdelenia slovenského územia medzi susedné štáty po Mníchove príliš reálna. Aj keď bol Tiso sčítaný a dobovo pomerne rozhľadený, stále nebol schopný väčšej medzinárodnej politickej hry. Nový štát mal priveľa nepriateľov a žiadnych skutočných spojencov. Slovenskí politici boli príliš zahľadení na samých seba a na domáce spory s Čechmi, než aby uvažovali o geopolitike. Pre vtedajších ľudákov – širokú koalíciu kresťanov, nacionalistov aj fašistov – to platilo dvojnásobne.
Tiso mal len dve možnosti: buď fűhrerovu ponuku odmietnuť a pokúsiť sa vytvoriť nejakú podobu politického odboja, alebo štát prijať a jeho legitimitu v opatrných konfliktoch s Hitlerom obhájiť. To prvé bolo v podstate nemožné. Druhá možnosť bola obrovským rizikom, a toho si musel byť Tiso vedomý. O to viac, že rovnakú ponuku pred ním odmietol Karol Sidor. Fakt, že Slovenská republika následne vznikla, preto pochopiť možno. Napokon, podľa svedectva Imricha Kružliaka vznik vojnového štátu neskôr s porozumením chápal aj Milan Hodža. Tých, ktorí zásadne nesúhlasili, zostalo málo, napríklad spisovateľ Jesenský či generál Viest. Problémom nebol samotný 14. marec, ale to, čo sa stalo neskôr. Inými slovami, nie štát, ale jeho režim.
Ak mal byť slovenský štát založený na kresťanskom princípe, nikdy nemohol siahnuť na prirodzené práva svojich obyvateľov. A to sa protižidovskými zákonmi a deportáciami stalo. Štát, ktorý zbaví svojich obyvateľov majetku, občianskych práv a ešte ich odsunom vydá napospas cudzej mocnosti, sa spreneveril svojej základnej úlohe. A práve to je dedičný hriech, ktorý si slovenskí konzervatívci dodnes nesú.
.slávna generácia
Tridsiate roky boli nástupom novej generácie. Nebola to hocijaká generácia. Spisovatelia ako Milo Urban, prví kresťanskí filozofi ako Ladislav Hanus, ale aj naši najlepší maliari, hudobníci a akademici, tí všetci mali povzniesť slovenskú kultúru na novú úroveň. Namiesto zlatého obdobia slovenských dejín, ktoré mali vytvoriť a s ktorým malo byť navždy spojené ich meno, však prišiel opak. Namiesto Ábelov sa objavili Kainovia, a oni, intelektuáli a umelci, sa tomu nedokázali postaviť. Dostali sa do sporu s vlastným svedomím aj vlastnou cirkvou.
.politické dedičstvo
Dôsledky týchto hriechov sa neskončili v roku 1945. Ani popravou Tisa a perzekúciou počas komunizmu. Dôsledky trvajú dodnes.
Každý konzervatívny politik musí dodnes formulovať svoju odpoveď na zločiny Tisovho štátu. Kňazi a biskupi sa musia vyrovnať s kňazstvom Jozefa Tisa. Katolícki disidenti aj pre tento dôvod nedokázali v roku 1993 hlasovať za vznik Slovenskej republiky. A mladí kresťanskí historici sú pozornejšie sledovaní, ako píšu o minulosti. Dôvod zostáva rovnaký, prezumpcia viny. A hoci to znie pre mnohých zvláštne, je to tak správne. Hriechy musia mať svoje dôsledky. Dedičný hriech však nie je večné bremeno a má svoje limity. Zločiny dedov nie sú zločinmi vnukov. Najmä, keď ich vieme pomenovať a odsúdiť.
Československo ukázalo prvýkrát svoju vnútornú aj vonkajšiu slabosť. Len 20 rokov po svojom založení. Československý štát bol síce pre naše moderné dejiny jedným z najdôležitejších období, ukázalo sa však (a neskôr potvrdilo), že Masarykova republika nedokáže čeliť vnútorným rozporom ani medzinárodnému tlaku. A toho by štáty mali byť schopné. Československý národ nevznikol a preto sa o jeho súdržnosť vláda krajiny nemohla v ťažkých časoch oprieť. Veľká koalícia neprichádzala do úvahy. Masaryk aj Hlinka boli mŕtvi, Beneš so Sidorom a Tisom ich nemohli a ani nechceli nahradiť.
.problémový režim, nie štát
Jozef Tiso nebol 13. marca 1939 v Berlíne v jednoduchej situácii. Adolf Hitler bol príliš mocný, hrozba rozdelenia slovenského územia medzi susedné štáty po Mníchove príliš reálna. Aj keď bol Tiso sčítaný a dobovo pomerne rozhľadený, stále nebol schopný väčšej medzinárodnej politickej hry. Nový štát mal priveľa nepriateľov a žiadnych skutočných spojencov. Slovenskí politici boli príliš zahľadení na samých seba a na domáce spory s Čechmi, než aby uvažovali o geopolitike. Pre vtedajších ľudákov – širokú koalíciu kresťanov, nacionalistov aj fašistov – to platilo dvojnásobne.
Tiso mal len dve možnosti: buď fűhrerovu ponuku odmietnuť a pokúsiť sa vytvoriť nejakú podobu politického odboja, alebo štát prijať a jeho legitimitu v opatrných konfliktoch s Hitlerom obhájiť. To prvé bolo v podstate nemožné. Druhá možnosť bola obrovským rizikom, a toho si musel byť Tiso vedomý. O to viac, že rovnakú ponuku pred ním odmietol Karol Sidor. Fakt, že Slovenská republika následne vznikla, preto pochopiť možno. Napokon, podľa svedectva Imricha Kružliaka vznik vojnového štátu neskôr s porozumením chápal aj Milan Hodža. Tých, ktorí zásadne nesúhlasili, zostalo málo, napríklad spisovateľ Jesenský či generál Viest. Problémom nebol samotný 14. marec, ale to, čo sa stalo neskôr. Inými slovami, nie štát, ale jeho režim.
Ak mal byť slovenský štát založený na kresťanskom princípe, nikdy nemohol siahnuť na prirodzené práva svojich obyvateľov. A to sa protižidovskými zákonmi a deportáciami stalo. Štát, ktorý zbaví svojich obyvateľov majetku, občianskych práv a ešte ich odsunom vydá napospas cudzej mocnosti, sa spreneveril svojej základnej úlohe. A práve to je dedičný hriech, ktorý si slovenskí konzervatívci dodnes nesú.
.slávna generácia
Tridsiate roky boli nástupom novej generácie. Nebola to hocijaká generácia. Spisovatelia ako Milo Urban, prví kresťanskí filozofi ako Ladislav Hanus, ale aj naši najlepší maliari, hudobníci a akademici, tí všetci mali povzniesť slovenskú kultúru na novú úroveň. Namiesto zlatého obdobia slovenských dejín, ktoré mali vytvoriť a s ktorým malo byť navždy spojené ich meno, však prišiel opak. Namiesto Ábelov sa objavili Kainovia, a oni, intelektuáli a umelci, sa tomu nedokázali postaviť. Dostali sa do sporu s vlastným svedomím aj vlastnou cirkvou.
.politické dedičstvo
Dôsledky týchto hriechov sa neskončili v roku 1945. Ani popravou Tisa a perzekúciou počas komunizmu. Dôsledky trvajú dodnes.
Každý konzervatívny politik musí dodnes formulovať svoju odpoveď na zločiny Tisovho štátu. Kňazi a biskupi sa musia vyrovnať s kňazstvom Jozefa Tisa. Katolícki disidenti aj pre tento dôvod nedokázali v roku 1993 hlasovať za vznik Slovenskej republiky. A mladí kresťanskí historici sú pozornejšie sledovaní, ako píšu o minulosti. Dôvod zostáva rovnaký, prezumpcia viny. A hoci to znie pre mnohých zvláštne, je to tak správne. Hriechy musia mať svoje dôsledky. Dedičný hriech však nie je večné bremeno a má svoje limity. Zločiny dedov nie sú zločinmi vnukov. Najmä, keď ich vieme pomenovať a odsúdiť.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.