Istý príklad ponúka fascinujúca štúdia, ktorej autormi sú ekonómovia Bruno Frey, David Savage a Benno Torgler. Starostivo zhromaždili dostupné dáta o každom pasažierovi, ktorý bol na palube lode Titanic v noci 14. apríla roku 1912. Ako je známe, loď narazila do ľadovca, ale potopila sa až o tri hodiny, čo dalo pasažierom a posádke dostatok času odhaliť ich pravý charakter. A výskum ukazuje, že na palube potápajúcej sa lode bol charakter prítomný.
Zatiaľ čo celková pravdepodobnosť prežitia pasažierov dosahovala 32 percent, pravdepodobnosť pre ženy s deťmi do 16 veku života bola neskutočných 95 percent. Ženy, ktoré nemali na palube deti, prežili s nižšou mierou pravdepodobnosti, iba na úrovni 71 percent. Pravdepodobnosť prežitia muža bola iba 21 percent.
Zaujímavé je aj to, že celková miera prežitia detí bola iba 48 percent. Anekdota Georgea Hardera, ponúka isté vysvetlenie tohto relatívne nízkeho čísla.
Podľa Hardera John Jacob Astor videl chlapca vyhodeného zo záchranného člna, pretože nebol považovaný za dieťa. Astor strhol jednej prítomnej žene klobúk, dal ho chlapcovi na hlavu a so slovami „poď dievča, naskoč,“ ho dostal do člna. Spoločenská norma, podľa ktorej boli ženy a deti na prvom mieste, pravdepodobne stála život mnohých chlapcov v tínedžerskom veku.
Pasažieri cestujúci prvou triedou mali omnoho väčšiu pravdepodobnosť prežiť ako pasažieri z tretej triedy. Pravdepodobne je však hlavný dôvod to, že záchranné člny boli umiestnené na najvyššej palube. Zaujímavé tiež je, že posádku tvorili zväčša Angličania, ale pri záchrane neuprednostňovali ani Angličanov, ani samých seba.
Povedané v skratke, nové informácie svedčia o tom, že tradičné hodnoty zohrali pri prežití potopenia Titanicu mimoriadne dôležitú úlohu. Zdá sa, že v tých najťažších chvíľach z nás môže vyjsť to najlepšie.
Kevin A. Hasset/
Je riaditeľ Oddelenia ekonomickej politiky na American Enterprise Institute vo Washingtone. V minulosti pracoval pre americkú centrálnu banku, ministerstvo financií USA, prednášal na Columbia University a tiež ako poradca Georgea W. Busha a senátora Johna McCaina.
Zatiaľ čo celková pravdepodobnosť prežitia pasažierov dosahovala 32 percent, pravdepodobnosť pre ženy s deťmi do 16 veku života bola neskutočných 95 percent. Ženy, ktoré nemali na palube deti, prežili s nižšou mierou pravdepodobnosti, iba na úrovni 71 percent. Pravdepodobnosť prežitia muža bola iba 21 percent.
Zaujímavé je aj to, že celková miera prežitia detí bola iba 48 percent. Anekdota Georgea Hardera, ponúka isté vysvetlenie tohto relatívne nízkeho čísla.
Podľa Hardera John Jacob Astor videl chlapca vyhodeného zo záchranného člna, pretože nebol považovaný za dieťa. Astor strhol jednej prítomnej žene klobúk, dal ho chlapcovi na hlavu a so slovami „poď dievča, naskoč,“ ho dostal do člna. Spoločenská norma, podľa ktorej boli ženy a deti na prvom mieste, pravdepodobne stála život mnohých chlapcov v tínedžerskom veku.
Pasažieri cestujúci prvou triedou mali omnoho väčšiu pravdepodobnosť prežiť ako pasažieri z tretej triedy. Pravdepodobne je však hlavný dôvod to, že záchranné člny boli umiestnené na najvyššej palube. Zaujímavé tiež je, že posádku tvorili zväčša Angličania, ale pri záchrane neuprednostňovali ani Angličanov, ani samých seba.
Povedané v skratke, nové informácie svedčia o tom, že tradičné hodnoty zohrali pri prežití potopenia Titanicu mimoriadne dôležitú úlohu. Zdá sa, že v tých najťažších chvíľach z nás môže vyjsť to najlepšie.
Kevin A. Hasset/
Je riaditeľ Oddelenia ekonomickej politiky na American Enterprise Institute vo Washingtone. V minulosti pracoval pre americkú centrálnu banku, ministerstvo financií USA, prednášal na Columbia University a tiež ako poradca Georgea W. Busha a senátora Johna McCaina.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.