Naopak, televízia ešte stále vysiela. A nie jedna. Sledujem najnovšie výskumy týkajúce sa správania detí. Baví ma to. Kedysi som totiž písal viac pre deti, ale odkedy sa STV rozhodla, slušne povedané, konkurovať komerčným staniciam, nemám šancu. A deti sa môžu kochať na starých, takmer čiernobielych inscenáciách s reáliami nášho detstva a ušatým Kramárom, Landlom a ostatnými v špicatých golieroch na košeliach. Našťastie, vedecké výskumy nepodliehajú píplmetrom, a tak je stále z čoho vyberať. Veda vás môže z ničoho nič upokojiť. A čo už môže byť v živote muža v stredných rokoch dôležitejšie.
Prestaň! Hana, p r e s t a ň!!! Povedal som ti, aby si sa ma nechytala! Neznášam to!
Ale keď ja ti chcem dať len pusu.
Lenže JA NECHCEM!!! Chápeš?! Choď dať pusu tatkovi.
Si odporný a hrozný!
Jaska. Hlavne už vypadni z izby. Musím sa učiť.
Sprostý idiot!!!
Zarevala Hanka detským hláskom, až jej v ňom preskočilo. A buchla dvermi tak silno, že mi v pracovni spadla zo stola pohľadnica od manželky. Takéto a horšie bývajú v poslednom čase rozhovory mojich detí medzi sebou. Keby som vďaka najnovším výskumom nevedel, že tínedžeri za svoj hnev vlastne nemôžu, môj stav by bol porovnateľný s tým pred infarktom. Lenže vedci prišli na to, že výbuchy zlosti u týchto detí spôsobuje nerovnomerne sa vyvíjajúci mozog. Môj syn vraj momentálne nepoužíva prednú časť mozgovej kôry tak, aby dokázala prevážiť nad vplyvom amygdaly. Svoju prudkú agresívnu reakciu tak nemá pod kontrolou. Pevne dúfam, že sa to neprejaví na jeho maturitných výsledkoch a zohnem sa po spadnutú pohľadnicu. Prišla včera z Budapešti, kde je manželka na európskom sympóziu lekárov. Milujem vedu, ale aj manželku a svätý pokoj. Už aby bola doma. O pár sekúnd pribehne malá Hana a ja tak neznášam ženské slzy! Nemôžem urobiť viac, ako dať jej vreckovku, čokoládu a istotu, že nikto v našej rodine nie je hlupák ani idiot. Akékoľvek silné by boli vaše pochybnosti, musíte dať dieťaťu pocit istoty. A sľub, že jej brat to už nikdy neurobí.
Tatííííí! Juro ma nechce pustiť!
Ona furt otravuje! FURT! Nemôžeš jej niečo povedať?!
(v prvej fáze kopírujete vlastné deti a tvárite sa, že ste nič nepočuli)
Aúúúúúúúú!
Čo reveš, neziap, nič som ti nespravil!!
(druhá fáza vás núti byť v strehu a tipovať, kde je ukrytá pravda)
Tu máš, ty nechutný slizký imbecil!
Au, tati, ona ma hryzla! Počkaj, takú slinu na teba pustím, že sa nespamätáš!
(tretia fáza príde až k vám sama od seba, stačí si počkať).
Prišli a sadli si vedľa mňa na gauč. Vďaka Dr. Housovi zavládlo blahodarné ticho. Sám by som to nezvládol lepšie. Deti sledovali svojho obľúbeného naštvaného lekára, ako rozlúskne ďalšiu záhadnú diagnózu. Aj on sa správa ako namosúrený idiot, ale jemu tú hlúposť vieme tolerovať. Bolí ho celá noha. Skúste mať celý život dobrú náladu a byť obľúbený v kolektíve, keď máte šialené bolesti a ste tak trochu závislý od tabletiek ako Dr. House. Jediné, čo vás ospravedlní, je vaša nespochybniteľná genialita. S týmto sa ešte dá deti trochu pedagogicky vydierať. Horšie je to s takým Dr. Ludským. Aj on sa správa ako agresívny arogantný hlupák, len som ešte neprišiel na to, čo ho k tomu vedie. Tak ako aj zvyšných pár televíznych hviezd, ktoré zaplavili naše domácnosti. Autori zrodení za svitu novodobej luny píplmetrov chrlia zo seba všetku svoju špinu a hlúposť, lebo tá ako zázrakom na ľudí funguje.
Len mám isté obavy o našu, nechcem preháňať, ale budúcnosť. Čo ak mi napríklad z toho preskočí, budem skutočný hlupák s papiermi na hlavu a moja drahá manželka bude práve kdesi na sympóziu alebo v službe. Stratím sa alebo urobím niečo fakt hlúpe a moje deti sa budú na tom len smiať. Bude sa im to zdať ohromne zábavné. Pomýlené dlhoročným vplyvom televíznych programov na rebríčkovú nervovú sústavu budú sa správať ako idioti aj oni. V tom prípade by sme mali byť všetci spolu šťastní. Prestávam sa obávať a idem si pohovoriť so synom.
Myslíš, že by si sa mohol aspoň doma prekonať a byť na svoju sestru milší?
Ako?
Neodstrkuj ju, neziap, nepľuj, radšej si ju nevšímaj, ako jej robiť toto.
Neviem o čom hovoríš, ale okej. Ona ma stále nasilu chytá. To sa nedá nevšímať!
Má ťa rada.
To určite! Robí to naschvál.
Premýšľam, ako ho donútim zapnúť tú prekliatu prednú časť mozgovú, aby dodržal, čo som Hane sľúbil. Mohol by som mu ponúknuť peniaze. Za každé pekné milé slovo päťdesiat centov. Jedine, ak mu ich potom potiahnem naspäť z pokladničky, lebo ich potrebujem. Momentálne nám to doma nejako nevychádza. A Juraj už pokladničku neuznáva. Všetko, čo dostane, si strká rovno do vačku. A ten má vždy so sebou. Pozná svojich rodičov. Hovorím – nikto v našej rodine nie je hlupák ani idiot. Budem sa musieť zamyslieť a skúsiť, čo na to vedecké výskumy. Zatiaľ som nikde nenašiel, koľko to celé môže trvať a ako sa s tým dá naučiť žiť.
Autor sa živí písaním.
Prestaň! Hana, p r e s t a ň!!! Povedal som ti, aby si sa ma nechytala! Neznášam to!
Ale keď ja ti chcem dať len pusu.
Lenže JA NECHCEM!!! Chápeš?! Choď dať pusu tatkovi.
Si odporný a hrozný!
Jaska. Hlavne už vypadni z izby. Musím sa učiť.
Sprostý idiot!!!
Zarevala Hanka detským hláskom, až jej v ňom preskočilo. A buchla dvermi tak silno, že mi v pracovni spadla zo stola pohľadnica od manželky. Takéto a horšie bývajú v poslednom čase rozhovory mojich detí medzi sebou. Keby som vďaka najnovším výskumom nevedel, že tínedžeri za svoj hnev vlastne nemôžu, môj stav by bol porovnateľný s tým pred infarktom. Lenže vedci prišli na to, že výbuchy zlosti u týchto detí spôsobuje nerovnomerne sa vyvíjajúci mozog. Môj syn vraj momentálne nepoužíva prednú časť mozgovej kôry tak, aby dokázala prevážiť nad vplyvom amygdaly. Svoju prudkú agresívnu reakciu tak nemá pod kontrolou. Pevne dúfam, že sa to neprejaví na jeho maturitných výsledkoch a zohnem sa po spadnutú pohľadnicu. Prišla včera z Budapešti, kde je manželka na európskom sympóziu lekárov. Milujem vedu, ale aj manželku a svätý pokoj. Už aby bola doma. O pár sekúnd pribehne malá Hana a ja tak neznášam ženské slzy! Nemôžem urobiť viac, ako dať jej vreckovku, čokoládu a istotu, že nikto v našej rodine nie je hlupák ani idiot. Akékoľvek silné by boli vaše pochybnosti, musíte dať dieťaťu pocit istoty. A sľub, že jej brat to už nikdy neurobí.
Tatííííí! Juro ma nechce pustiť!
Ona furt otravuje! FURT! Nemôžeš jej niečo povedať?!
(v prvej fáze kopírujete vlastné deti a tvárite sa, že ste nič nepočuli)
Aúúúúúúúú!
Čo reveš, neziap, nič som ti nespravil!!
(druhá fáza vás núti byť v strehu a tipovať, kde je ukrytá pravda)
Tu máš, ty nechutný slizký imbecil!
Au, tati, ona ma hryzla! Počkaj, takú slinu na teba pustím, že sa nespamätáš!
(tretia fáza príde až k vám sama od seba, stačí si počkať).
Prišli a sadli si vedľa mňa na gauč. Vďaka Dr. Housovi zavládlo blahodarné ticho. Sám by som to nezvládol lepšie. Deti sledovali svojho obľúbeného naštvaného lekára, ako rozlúskne ďalšiu záhadnú diagnózu. Aj on sa správa ako namosúrený idiot, ale jemu tú hlúposť vieme tolerovať. Bolí ho celá noha. Skúste mať celý život dobrú náladu a byť obľúbený v kolektíve, keď máte šialené bolesti a ste tak trochu závislý od tabletiek ako Dr. House. Jediné, čo vás ospravedlní, je vaša nespochybniteľná genialita. S týmto sa ešte dá deti trochu pedagogicky vydierať. Horšie je to s takým Dr. Ludským. Aj on sa správa ako agresívny arogantný hlupák, len som ešte neprišiel na to, čo ho k tomu vedie. Tak ako aj zvyšných pár televíznych hviezd, ktoré zaplavili naše domácnosti. Autori zrodení za svitu novodobej luny píplmetrov chrlia zo seba všetku svoju špinu a hlúposť, lebo tá ako zázrakom na ľudí funguje.
Len mám isté obavy o našu, nechcem preháňať, ale budúcnosť. Čo ak mi napríklad z toho preskočí, budem skutočný hlupák s papiermi na hlavu a moja drahá manželka bude práve kdesi na sympóziu alebo v službe. Stratím sa alebo urobím niečo fakt hlúpe a moje deti sa budú na tom len smiať. Bude sa im to zdať ohromne zábavné. Pomýlené dlhoročným vplyvom televíznych programov na rebríčkovú nervovú sústavu budú sa správať ako idioti aj oni. V tom prípade by sme mali byť všetci spolu šťastní. Prestávam sa obávať a idem si pohovoriť so synom.
Myslíš, že by si sa mohol aspoň doma prekonať a byť na svoju sestru milší?
Ako?
Neodstrkuj ju, neziap, nepľuj, radšej si ju nevšímaj, ako jej robiť toto.
Neviem o čom hovoríš, ale okej. Ona ma stále nasilu chytá. To sa nedá nevšímať!
Má ťa rada.
To určite! Robí to naschvál.
Premýšľam, ako ho donútim zapnúť tú prekliatu prednú časť mozgovú, aby dodržal, čo som Hane sľúbil. Mohol by som mu ponúknuť peniaze. Za každé pekné milé slovo päťdesiat centov. Jedine, ak mu ich potom potiahnem naspäť z pokladničky, lebo ich potrebujem. Momentálne nám to doma nejako nevychádza. A Juraj už pokladničku neuznáva. Všetko, čo dostane, si strká rovno do vačku. A ten má vždy so sebou. Pozná svojich rodičov. Hovorím – nikto v našej rodine nie je hlupák ani idiot. Budem sa musieť zamyslieť a skúsiť, čo na to vedecké výskumy. Zatiaľ som nikde nenašiel, koľko to celé môže trvať a ako sa s tým dá naučiť žiť.
Autor sa živí písaním.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.