Ešte sa to zdráhame úplne priznať, pretože November 1989 by bol stále príliš živou výčitkou. Ale už je to neznesiteľne viditeľné – politika, v ktorej ide o spor ideí, aj tých mravných, je na Slovensku mŕtva.
Tie podivné záujmové skupiny v parlamente sa síce ešte tvária ako politické strany, a chutnučké postavičky, čo si nechávajú hovoriť politológ, ešte s vážnou tvárou veštia z kávy, prečo je premiér populárny a jeho predchodca opotrebovaný. Ale je to už len falošná hra, kŕčovité mimikry celej postnovembrovej politickej a mediálnej triedy. Tá trieda si stvorila vlastný, uzavretý svet moci, vygenerovala si pravidlá, ktoré jej dodávajú náter legitimity, a vychovala si celý zástup nájomných pritakávačov, ktorí pred verejnosťou zakrývajú skutočný stav vecí. Slovensko ovládli oportunisti, ktorí predstierajú spor ľavice a pravice, zvadu socialistov a vyznávačov slobody, a pritom už dávno cielene zabili súťaž myšlienok, aby beztrestne prežili v bahne svojich záujmov a koristi. Nahovorili Slovensku, že inak sa nedá, ak chceme byť moderní pragmatici, a Slovensko im to zhltlo. Dnes má z toho pomotané črevá, Fica, a opozičnú bezmoc.
Nebolo to tak vždy. Keď sa tu v roku 1989 náš spor o slobodu začal, proti komunistickým oportunistom sa postavila trieda, ktorú dnes posmešne nazývame idealistami. Neboli to pritom žiadni snílkovia, veď práve oni úplne pragmaticky presadili všetky reformy, trh a garancie našich dnešných práv. Ale ich vnútorná kvalita bola pre mentálne zdravie Slovenska ešte dôležitejšia, než ich reformy – mohli byť úspešnou opozíciou voči komunistom, nacionalistom a napokon aj voči Mečiarovi preto, lebo uvažovali inak ako komunisti, nacionalisti a Mečiar. Ukázali, že na silnú opozíciu nestačia iné, lepšie názory na ekonomiku. Musí mať aj iný, lepší charakter.
Lenže týchto ľudí sme odmietli. Postupne sa tu vo verejnej diskusii presadil názor, že nepotrebujeme názory Langoša a Zajaca, ale marketing Kaníka, že staromilský Čarnogurský a ideologický Palko majú ustúpiť pragmatickému Dzurindovi, že Schuster môže byť náš prezident a Rusko náš minister, pretože tak káže záujem. Toto svinstvo neurobil ani Mečiar, ani neskôr Fico. Toto sme si urobili my sami. Elita, ktorá dnes vzdychá, že jej chýba vnútorne silná opozícia, politológovia, zamilovaní do pachu moci, naivní aktivisti tretieho sektora, novinári na jedno použitie, intelektuáli bez štipky zdravého rozumu.
Dnes žneme, čo zasiali.
Opozícia je mdlá a bezzubá. Nikoho neláka, hoci je stále za tie isté reformy, ktoré pred rokmi presadila. Prečo? Neláka, pretože k objektívne lepším názorom na ekonomiku nepridáva lepší charakter. Príliš vidno jej pokrytectvo, keď kritizuje dnešnú vládu za korupciu, príliš z nej kričí sebastrednosť, keď protestuje na bicyklových trasách, ale najmä – príliš vidno ten odporný oportunizmus, s ktorým dnes poškuľuje po Mečiarovi a Slotovi ako po svojich záchrancoch po ďalších voľbách.
Znie to šokujúco, ale – táto opozícia je slabá, pretože sa charakterom nelíši od Fica.
.štefan Hríb
Tie podivné záujmové skupiny v parlamente sa síce ešte tvária ako politické strany, a chutnučké postavičky, čo si nechávajú hovoriť politológ, ešte s vážnou tvárou veštia z kávy, prečo je premiér populárny a jeho predchodca opotrebovaný. Ale je to už len falošná hra, kŕčovité mimikry celej postnovembrovej politickej a mediálnej triedy. Tá trieda si stvorila vlastný, uzavretý svet moci, vygenerovala si pravidlá, ktoré jej dodávajú náter legitimity, a vychovala si celý zástup nájomných pritakávačov, ktorí pred verejnosťou zakrývajú skutočný stav vecí. Slovensko ovládli oportunisti, ktorí predstierajú spor ľavice a pravice, zvadu socialistov a vyznávačov slobody, a pritom už dávno cielene zabili súťaž myšlienok, aby beztrestne prežili v bahne svojich záujmov a koristi. Nahovorili Slovensku, že inak sa nedá, ak chceme byť moderní pragmatici, a Slovensko im to zhltlo. Dnes má z toho pomotané črevá, Fica, a opozičnú bezmoc.
Nebolo to tak vždy. Keď sa tu v roku 1989 náš spor o slobodu začal, proti komunistickým oportunistom sa postavila trieda, ktorú dnes posmešne nazývame idealistami. Neboli to pritom žiadni snílkovia, veď práve oni úplne pragmaticky presadili všetky reformy, trh a garancie našich dnešných práv. Ale ich vnútorná kvalita bola pre mentálne zdravie Slovenska ešte dôležitejšia, než ich reformy – mohli byť úspešnou opozíciou voči komunistom, nacionalistom a napokon aj voči Mečiarovi preto, lebo uvažovali inak ako komunisti, nacionalisti a Mečiar. Ukázali, že na silnú opozíciu nestačia iné, lepšie názory na ekonomiku. Musí mať aj iný, lepší charakter.
Lenže týchto ľudí sme odmietli. Postupne sa tu vo verejnej diskusii presadil názor, že nepotrebujeme názory Langoša a Zajaca, ale marketing Kaníka, že staromilský Čarnogurský a ideologický Palko majú ustúpiť pragmatickému Dzurindovi, že Schuster môže byť náš prezident a Rusko náš minister, pretože tak káže záujem. Toto svinstvo neurobil ani Mečiar, ani neskôr Fico. Toto sme si urobili my sami. Elita, ktorá dnes vzdychá, že jej chýba vnútorne silná opozícia, politológovia, zamilovaní do pachu moci, naivní aktivisti tretieho sektora, novinári na jedno použitie, intelektuáli bez štipky zdravého rozumu.
Dnes žneme, čo zasiali.
Opozícia je mdlá a bezzubá. Nikoho neláka, hoci je stále za tie isté reformy, ktoré pred rokmi presadila. Prečo? Neláka, pretože k objektívne lepším názorom na ekonomiku nepridáva lepší charakter. Príliš vidno jej pokrytectvo, keď kritizuje dnešnú vládu za korupciu, príliš z nej kričí sebastrednosť, keď protestuje na bicyklových trasách, ale najmä – príliš vidno ten odporný oportunizmus, s ktorým dnes poškuľuje po Mečiarovi a Slotovi ako po svojich záchrancoch po ďalších voľbách.
Znie to šokujúco, ale – táto opozícia je slabá, pretože sa charakterom nelíši od Fica.
.štefan Hríb
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.