Postup líbyjskej armády proti opozícii viedol nielen k tomu, že opozíciu začali niektorí rešpektovať ako novú líbyjskú vládu, ale najmä k zjednoteniu členov Bezpečnostnej rady OSN a k limitovanej autorizácii sily voči Tripolisu (bez použitia pozemných jednotiek).
Mandát OSN mali niektoré vojenské akcie v minulosti (americká vojna v Kórei v 50. rokoch alebo vojna proti Iraku v roku 1991 a následná bezletová zóna nad Irakom), iným zasa chýbal (zásah proti Miloševičovej Juhoslávii v roku 1999, vojna proti Saddámovi Husajnovi v roku 2003). Medzinárodné právo dáva možnosť zasahovať aj v sebaobrane (Afganistan 2001) alebo ak sa na tom dohodne medzinárodná organizácia či koalícia krajín v snahe vynútiť právo (Juhoslávia, druhá vojna v Iraku). Mandát OSN zvyšuje najmä legitimitu zásahu, jeho oprávnenosť, jeho „renomé“. Aj to je však otázne – keďže sú záujmy západných štátov na jednej strane a Ruska a Číny na druhej strane často protichodné, dokážu mandát OSN získať iba máloktoré akcie. Tým, že Západ občas úpenlivo usiluje o podporu OSN, sám sebe obmedzuje priestor na presadzovanie princípov a hodnôt, na ktorých stojí.
Deň po prijatí rezolúcie OSN Kaddáfí obratom vyhlásil prímerie, čím sa pokúsil vraziť nezhodu medzi západných spojencov. Opozícia pritom kontroluje už iba menšiu časť krajiny, a jej cieľom je najmä Kaddáfího odchod. Ten sa, paradoxne, môže po prijatí rezolúcie OSN a následnom vyhlásení prímeria oddialiť.
Medzi dôvodmi, pre ktoré sa Západ usiloval o mandát OSN, bol aj komplikovaný vzťah jednotlivých krajín voči Kaddáfího režimu. Európske krajiny odsudzovali tyranské spôsoby, s Líbyou však obchodovali. Američania mali v minulosti s Kaddáfím väčší problém, krajina bola na zozname teroristických režimov, s ktorými bolo zakázané obchodovať a stýkať sa. Po 11. septembri 2001 sa však zmenilo mnohé vrátane vzťahu s Líbyou. S bývalými úhlavnými nepriateľmi našli Američania jeden konkrétny spoločný záujem – boj proti islamským teroristom a al-Káide. A keď Líbya bola ochotná vzdať sa utajovaného jadrového programu, dokázali Američania zrušiť sankcie a Kaddáfího režim tolerovať.
Keď teraz znova vychádza najavo charakter líbyjského režimu, rozmýšľa Západ, ako aspoň sčasti napraviť pošramotenú povesť a ukázať, že Kaddáfí rozhodne nie je jeho spojenec.
Aj po Kaddáfího blufe s prímerím majú spojenci možnosť zasiahnuť, požadovať, aby sa líbyjská armáda zo znovudobytých území stiahla, a podľa niektorých výkladov dokonca aj požadovať zmenu režimu. Samotnú ponuku prímeria by mohli využiť demonštranti v Tripolise, zastrašovaní tajnou políciou, ako šancu na nové protesty. A policajný zásah by obratom mohol viesť k úderom NATO na Kaddáfího veliteľské štruktúry.
Kaddáfí je možno v zúfalej situácii, ukazuje však veľkú schopnosť prispôsobiť sa a rýchlo reagovať. Kľúčovou otázkou tu zostáva jednota na strane Západu, spolupráca s arabskými krajinami, a tiež charakter líbyjskej opozície. Všetky sú otázne.
Dnešnú západnú jednotu umožnila súhra medzi Francúzskom, Britániou a Spojenými štátmi, tá však často býva prchavá. A o líbyjskej opozícii sa vie veľmi málo. Dočasná národná rada, ktorá sídli v Benghází, a ktorú uznalo Francúzsko, sa hlási k demokracii, ľudským právam a občianskym slobodám a sú v nej zastúpení vzdelaní ľudia, občas študovaní na Západe. To znie dobre ako úvod do diskusie, ale je to málo na vytvorenie politického partnerstva so západnými štátmi. I keď, horšie ako s Kaddáfím by to zasa nebolo.
Mandát OSN mali niektoré vojenské akcie v minulosti (americká vojna v Kórei v 50. rokoch alebo vojna proti Iraku v roku 1991 a následná bezletová zóna nad Irakom), iným zasa chýbal (zásah proti Miloševičovej Juhoslávii v roku 1999, vojna proti Saddámovi Husajnovi v roku 2003). Medzinárodné právo dáva možnosť zasahovať aj v sebaobrane (Afganistan 2001) alebo ak sa na tom dohodne medzinárodná organizácia či koalícia krajín v snahe vynútiť právo (Juhoslávia, druhá vojna v Iraku). Mandát OSN zvyšuje najmä legitimitu zásahu, jeho oprávnenosť, jeho „renomé“. Aj to je však otázne – keďže sú záujmy západných štátov na jednej strane a Ruska a Číny na druhej strane často protichodné, dokážu mandát OSN získať iba máloktoré akcie. Tým, že Západ občas úpenlivo usiluje o podporu OSN, sám sebe obmedzuje priestor na presadzovanie princípov a hodnôt, na ktorých stojí.
Deň po prijatí rezolúcie OSN Kaddáfí obratom vyhlásil prímerie, čím sa pokúsil vraziť nezhodu medzi západných spojencov. Opozícia pritom kontroluje už iba menšiu časť krajiny, a jej cieľom je najmä Kaddáfího odchod. Ten sa, paradoxne, môže po prijatí rezolúcie OSN a následnom vyhlásení prímeria oddialiť.
Medzi dôvodmi, pre ktoré sa Západ usiloval o mandát OSN, bol aj komplikovaný vzťah jednotlivých krajín voči Kaddáfího režimu. Európske krajiny odsudzovali tyranské spôsoby, s Líbyou však obchodovali. Američania mali v minulosti s Kaddáfím väčší problém, krajina bola na zozname teroristických režimov, s ktorými bolo zakázané obchodovať a stýkať sa. Po 11. septembri 2001 sa však zmenilo mnohé vrátane vzťahu s Líbyou. S bývalými úhlavnými nepriateľmi našli Američania jeden konkrétny spoločný záujem – boj proti islamským teroristom a al-Káide. A keď Líbya bola ochotná vzdať sa utajovaného jadrového programu, dokázali Američania zrušiť sankcie a Kaddáfího režim tolerovať.
Keď teraz znova vychádza najavo charakter líbyjského režimu, rozmýšľa Západ, ako aspoň sčasti napraviť pošramotenú povesť a ukázať, že Kaddáfí rozhodne nie je jeho spojenec.
Aj po Kaddáfího blufe s prímerím majú spojenci možnosť zasiahnuť, požadovať, aby sa líbyjská armáda zo znovudobytých území stiahla, a podľa niektorých výkladov dokonca aj požadovať zmenu režimu. Samotnú ponuku prímeria by mohli využiť demonštranti v Tripolise, zastrašovaní tajnou políciou, ako šancu na nové protesty. A policajný zásah by obratom mohol viesť k úderom NATO na Kaddáfího veliteľské štruktúry.
Kaddáfí je možno v zúfalej situácii, ukazuje však veľkú schopnosť prispôsobiť sa a rýchlo reagovať. Kľúčovou otázkou tu zostáva jednota na strane Západu, spolupráca s arabskými krajinami, a tiež charakter líbyjskej opozície. Všetky sú otázne.
Dnešnú západnú jednotu umožnila súhra medzi Francúzskom, Britániou a Spojenými štátmi, tá však často býva prchavá. A o líbyjskej opozícii sa vie veľmi málo. Dočasná národná rada, ktorá sídli v Benghází, a ktorú uznalo Francúzsko, sa hlási k demokracii, ľudským právam a občianskym slobodám a sú v nej zastúpení vzdelaní ľudia, občas študovaní na Západe. To znie dobre ako úvod do diskusie, ale je to málo na vytvorenie politického partnerstva so západnými štátmi. I keď, horšie ako s Kaddáfím by to zasa nebolo.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.