.minulý pondelok večer – v Japonsku už mali utorkové ráno – sa mi konečne podarilo nadviazať spojenie s mestom Tagajo, 20 km severne od mesta Sendai. Ide o oblasť, ktorá bola najväčšmi postihnutá zemetrasením a smrtiacou cunami. Japonci tejtokatastrofe dali oficiálny názov ešte v piatok: Región Tóhoku, čo vo voľnom preklade znamenáveľké zemetrasenie v Tichom oceáne. Upokojilo ma, že mne taká blízka rodina, u ktorej somžil vyše roka, je v poriadku. Ale zvyšok toho, čo písalaNaoko, až taký upokojujúci nebol. „Aj továreň, čo nám zanechal otec, je zničená." Naoko ďalej písala, že až po troch dňoch od katastrofy sa rodine podarilo spojiť s Yasuko, jednou zo sestier. S niekoľkými zamestnancami vraj stihli ujsť na strechu obchodného domu Jusco. Rozprávanie Yasuko otom, čo zažila, je vraj ako príbeh z pekla. Pred jej očami cunami pohltila tých, ktorí nestihli ujsť. Ona stihla. Priemyselná zóna vybuchovala dva dni, jeúplne zničená, stále dymí. Počas tých hroznýchtroch dní videla plávať mŕtve telá. Bolo to tým horšie, že práve v deň zemetrasenia mali školy promócie, maturity aškolské vyučovanie sa končilo predpoludním. Mesto bolo plnéžiakov a študentov, ktorí satešili na prázdniny. Veľa detí spláchla vlna. Ďalšiedni plávali ich telá okolo obchodného domu...
„Tri dni sme sa bálio Yasuko, ale naša rodina je, našťastie, v poriadku." ubezpečila Naoko a aspoň trochu povzbudzujúco uzatvorila: „Rodičovský dom stojí, máme jedlo na niekoľko dní, dá sa povedať, že v tejto zdevastovanej krajine sme na tom dobre a sme šťastní. S mojimi malými deťmi nemôžem na ulicu, ani tú skazu nechcem vidieť. Ozvem sa ti, keď budeme mať telefonické spojenie. Naoko."
.žiadna panika
Súčasťou tejtorodiny som sa stal v roku 1996 akostredoškolský študent, ktorý tam prišiel v rámci výmenného pobytu. Rodina ma prijala za svojho. Odvtedy som bol u nich každý rok. Na svadbách všetkých sestier, na narodení ich detí, na pohrebe otca, to bolo presne pred rokom. Podľa záberov z médií som si myslel, že... Radšej som nemyslel.
Myslel som na kamarátku, baletku, ktorá tancovala aj v Slovenskom národnom divadle. Yuka Oba žijev meste Fukušima, pri elektrárni, ktorá podľa niektorých médií vybuchla, podľa iných vraj vybuchne každú chvíľu a hrozí horšia katastrofa akov Černobyli. „Ahoj, som v meste Fukušima, nemali sme elektrinu až do nedele, nevedela som sa ozvať skôr. Teraz ešte čakáme na vodu. Podľa informácií zatiaľ priame nebezpečenstvo nehrozí. My sme asi 30 km od elektrárne, máme nariadené byť vnútri, evakuovali iba ľudí, ktorí boli v okruhu 20 km od nej. Skôr sa bojím o tvoju rodinu v Sendai, keď sa s nimi nevieš spojiť, daj mi ich číslo, skúsim im zavolať odtiaľto. Yuka."
Bol som rád, žeaj od nej som dostal správu. Namoju otázku, či sa nebojí výbuchu a radiácie, keďže v našich médiách už zopárkrát boli správy, žeradiácia, ktorá unikla, je nebezpečná pre človeka, prišla jednoduchá a úprimná odpoveď: „Bojím sa, všetci sa bojíme. Ale neverím, že by zodpovední ľudia v mojej krajine boli šialenci a vystavovali by vlastný národ zbytočnému nebezpečenstvu a verím, musím veriť, že ľudia z TEPCO zabránia najhoršiemu. Žiadnu paniku tuokolo seba nevidím a dúfam, že ani neuvidím.“ (TEPCO je najväčšia energetická spoločnosť v Japonsku – pozn. red.)
.využijú novú šancu?
Hovorí sa, že Japonsko postihla najväčšia katastrofaod druhej svetovej vojny. Bolo to zemetrasenie, ktoré však každý očakával. Už v roku 2002, keď som bol ešte vysokoškolák v Nagoji, mi známi vraveli, že veľké zemetrasenie môže nastať hocikedy. V ten moment alebo aj o 20 rokov. Posledné ničivé zemetrasenie bolo v Tokiu v roku 1923. A takéto zemetrasenie očakávajú Japonci každých 100 rokov. Na celú tragédiusa dá pozrieť aj z lepšej stránky. Pre súčasnúmladú generáciu Japoncov je neželanou šancou dokázať to, čo dokázali ich starí rodičia. Tí po druhej svetovej vojne, ktorá bola pre Japonsko katastrofou, vybudovali za pár desaťročí zo svojej krajiny druhú najvýkonnejšiu ekonomiku sveta. Pomohol tomu aj veľmi silný pocit spolupatričnosti. Skupina je pre nich dôležitejšia ako jedinec. A to nehovorím o ich nekonečnej disciplíne a schopnosti zaťať zuby a vydržať – „gaman“.
Generácia dnešných tridsiatnikov amladších je iná. Poznali lenbohaté Japonsko, nepotrebovali drieť každý deň a najmä, pracovali iba pre a na seba. Užívali si už vytvorený blahobyt, stabilitu, technologické vymoženosti Japonska. Starší Japonci už od začiatku nového milénia hovoria, že Japonsko bolo posledné obdobie v kríze aj kvôli mladým, pretože nepracovali tak tvrdo ako oni. Čím myslia, že nemysleli na dobro krajiny tak ako oni. Veľa mladých ľudí sa nezamestná hneď po škole (strednej alebo vysokej) ako v minulosti. Čoraz viac ich odkladá stálu prácu – čo často znamená doživotnú prácu pre jednu spoločnosť. Na tomby ešte nebolo nič zlé, keby po dvoch-troch rokoch cestovania a užívania si začali pracovať ako generácie pred nimi.
Lenže veľké percento mladých ľudí sú takzvaní „freeter“ alebo „neet". Freeter je mladý človek, ktorý má menej než 35 rokov, dobrovoľne sa rozhodol byť nezamestnaným alebo, lepšie povedané, nebyť zamestnaným v tradičnom slova zmysle. Namiesto toho pracuje príležitostne, zarobí si peniaze, a potom je opäť nezamestnaný. Niektorí to robia preto, aby mohli cestovať, inýmzase prekážala práca vtradičnej japonskej firme.
Neet je na druhej strane nezamestnaný Japonec, alebo zamestnaný v nízko platených prácach, pretože nie je dostatočne kvalifikovaný, vyučený. Teraz má táto mladá generácia, ktorá už bola sčasti odpísaná staršími, šancu dokázať to, čo dve-tri generácie pred nimi. Znovu postaviť Japonsko na nohy.
.japonská solidarita
Nikto nevie, kedy sa katastrofa skončí, v utorok (15.3) boli ďalšie otrasy v Šizuoke s magnitúdou 6. Menšie otrasy a „dotrasy" pokračujú vlastne nepretržite. Všetci dúfajú, že už otrasy nenarobia viac škody, že elektráreň vo Fukušime nevybuchne a nenastane najhorší možný scenár úniku rádioaktivity. Mám možnosť aspoň obmedzene komunikovať s mojimi kamarátmi aj priamo v najpostihnutejších oblastiach, a naozaj tam nie je panika. Žiadne rabovanie, ktoré je v správach po každej katastrofe v iných častiach sveta. Každý čaká v rade na prídel benzínu. Čakajú v rade na potraviny. Pomáhajú si navzájom.
Masanori Ito, zamestnanec spoločnosti Chiyoda Integre na Slovensku, mi vraví, že si vybral voľno, aby išiel na týždeň pomôcť svojej rodine do Sendai. Zhodou okolností je to môj spolužiak zo Sendai Ikuei. Keď Masanoriho preložili na Slovensko zo závodu v Mexiku, mal„až“ celých 36 hodín v Japonsku na to, aby si vybavil svoje záležitostis pobytom a odišiel na Slovensko. Teraz mu dávajú voľno na celý týždeň. Námsa to zdá normálne, pre Japoncov to však normálne nie je. Dúfam, že takýchto mladých ľudí a firiem je v týchto dňoch veľa.
Autor je prezident Slovensko-japonskej obchodnejkomory.
„Tri dni sme sa bálio Yasuko, ale naša rodina je, našťastie, v poriadku." ubezpečila Naoko a aspoň trochu povzbudzujúco uzatvorila: „Rodičovský dom stojí, máme jedlo na niekoľko dní, dá sa povedať, že v tejto zdevastovanej krajine sme na tom dobre a sme šťastní. S mojimi malými deťmi nemôžem na ulicu, ani tú skazu nechcem vidieť. Ozvem sa ti, keď budeme mať telefonické spojenie. Naoko."
.žiadna panika
Súčasťou tejtorodiny som sa stal v roku 1996 akostredoškolský študent, ktorý tam prišiel v rámci výmenného pobytu. Rodina ma prijala za svojho. Odvtedy som bol u nich každý rok. Na svadbách všetkých sestier, na narodení ich detí, na pohrebe otca, to bolo presne pred rokom. Podľa záberov z médií som si myslel, že... Radšej som nemyslel.
Myslel som na kamarátku, baletku, ktorá tancovala aj v Slovenskom národnom divadle. Yuka Oba žijev meste Fukušima, pri elektrárni, ktorá podľa niektorých médií vybuchla, podľa iných vraj vybuchne každú chvíľu a hrozí horšia katastrofa akov Černobyli. „Ahoj, som v meste Fukušima, nemali sme elektrinu až do nedele, nevedela som sa ozvať skôr. Teraz ešte čakáme na vodu. Podľa informácií zatiaľ priame nebezpečenstvo nehrozí. My sme asi 30 km od elektrárne, máme nariadené byť vnútri, evakuovali iba ľudí, ktorí boli v okruhu 20 km od nej. Skôr sa bojím o tvoju rodinu v Sendai, keď sa s nimi nevieš spojiť, daj mi ich číslo, skúsim im zavolať odtiaľto. Yuka."
Bol som rád, žeaj od nej som dostal správu. Namoju otázku, či sa nebojí výbuchu a radiácie, keďže v našich médiách už zopárkrát boli správy, žeradiácia, ktorá unikla, je nebezpečná pre človeka, prišla jednoduchá a úprimná odpoveď: „Bojím sa, všetci sa bojíme. Ale neverím, že by zodpovední ľudia v mojej krajine boli šialenci a vystavovali by vlastný národ zbytočnému nebezpečenstvu a verím, musím veriť, že ľudia z TEPCO zabránia najhoršiemu. Žiadnu paniku tuokolo seba nevidím a dúfam, že ani neuvidím.“ (TEPCO je najväčšia energetická spoločnosť v Japonsku – pozn. red.)
.využijú novú šancu?
Hovorí sa, že Japonsko postihla najväčšia katastrofaod druhej svetovej vojny. Bolo to zemetrasenie, ktoré však každý očakával. Už v roku 2002, keď som bol ešte vysokoškolák v Nagoji, mi známi vraveli, že veľké zemetrasenie môže nastať hocikedy. V ten moment alebo aj o 20 rokov. Posledné ničivé zemetrasenie bolo v Tokiu v roku 1923. A takéto zemetrasenie očakávajú Japonci každých 100 rokov. Na celú tragédiusa dá pozrieť aj z lepšej stránky. Pre súčasnúmladú generáciu Japoncov je neželanou šancou dokázať to, čo dokázali ich starí rodičia. Tí po druhej svetovej vojne, ktorá bola pre Japonsko katastrofou, vybudovali za pár desaťročí zo svojej krajiny druhú najvýkonnejšiu ekonomiku sveta. Pomohol tomu aj veľmi silný pocit spolupatričnosti. Skupina je pre nich dôležitejšia ako jedinec. A to nehovorím o ich nekonečnej disciplíne a schopnosti zaťať zuby a vydržať – „gaman“.
Generácia dnešných tridsiatnikov amladších je iná. Poznali lenbohaté Japonsko, nepotrebovali drieť každý deň a najmä, pracovali iba pre a na seba. Užívali si už vytvorený blahobyt, stabilitu, technologické vymoženosti Japonska. Starší Japonci už od začiatku nového milénia hovoria, že Japonsko bolo posledné obdobie v kríze aj kvôli mladým, pretože nepracovali tak tvrdo ako oni. Čím myslia, že nemysleli na dobro krajiny tak ako oni. Veľa mladých ľudí sa nezamestná hneď po škole (strednej alebo vysokej) ako v minulosti. Čoraz viac ich odkladá stálu prácu – čo často znamená doživotnú prácu pre jednu spoločnosť. Na tomby ešte nebolo nič zlé, keby po dvoch-troch rokoch cestovania a užívania si začali pracovať ako generácie pred nimi.
Lenže veľké percento mladých ľudí sú takzvaní „freeter“ alebo „neet". Freeter je mladý človek, ktorý má menej než 35 rokov, dobrovoľne sa rozhodol byť nezamestnaným alebo, lepšie povedané, nebyť zamestnaným v tradičnom slova zmysle. Namiesto toho pracuje príležitostne, zarobí si peniaze, a potom je opäť nezamestnaný. Niektorí to robia preto, aby mohli cestovať, inýmzase prekážala práca vtradičnej japonskej firme.
Neet je na druhej strane nezamestnaný Japonec, alebo zamestnaný v nízko platených prácach, pretože nie je dostatočne kvalifikovaný, vyučený. Teraz má táto mladá generácia, ktorá už bola sčasti odpísaná staršími, šancu dokázať to, čo dve-tri generácie pred nimi. Znovu postaviť Japonsko na nohy.
.japonská solidarita
Nikto nevie, kedy sa katastrofa skončí, v utorok (15.3) boli ďalšie otrasy v Šizuoke s magnitúdou 6. Menšie otrasy a „dotrasy" pokračujú vlastne nepretržite. Všetci dúfajú, že už otrasy nenarobia viac škody, že elektráreň vo Fukušime nevybuchne a nenastane najhorší možný scenár úniku rádioaktivity. Mám možnosť aspoň obmedzene komunikovať s mojimi kamarátmi aj priamo v najpostihnutejších oblastiach, a naozaj tam nie je panika. Žiadne rabovanie, ktoré je v správach po každej katastrofe v iných častiach sveta. Každý čaká v rade na prídel benzínu. Čakajú v rade na potraviny. Pomáhajú si navzájom.
Masanori Ito, zamestnanec spoločnosti Chiyoda Integre na Slovensku, mi vraví, že si vybral voľno, aby išiel na týždeň pomôcť svojej rodine do Sendai. Zhodou okolností je to môj spolužiak zo Sendai Ikuei. Keď Masanoriho preložili na Slovensko zo závodu v Mexiku, mal„až“ celých 36 hodín v Japonsku na to, aby si vybavil svoje záležitostis pobytom a odišiel na Slovensko. Teraz mu dávajú voľno na celý týždeň. Námsa to zdá normálne, pre Japoncov to však normálne nie je. Dúfam, že takýchto mladých ľudí a firiem je v týchto dňoch veľa.
Autor je prezident Slovensko-japonskej obchodnejkomory.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.