.ani tam sa to však nekončí. Dôležité spory sa totiž odohrávajú aj vnútri samotných strán. Pri bližšom pohľade nájdete na každej strane nejaký problém. V SDKÚ je to mocensky neštandardný vzťah medzi premiérkou Ivetou Radičovou a predsedom strany Mikulášom Dzurindom, v SaS medzi stranou a nezávislými „obyčajnými“ v poslaneckom klube, v Moste medzi Bélom Bugárom a Zsoltom Simonom, ale aj medzi Maďarmi a Slovákmi, či lepšie Maďarmi a OKS. Vo všetkých troch prípadoch však platí, že v strane vládne jej predseda. A tomu sa musí prispôsobiť Iveta Radičová, traja Obyčajní ľudia aj Zsolt Simon. Existuje však strana, kde to tak celkom nie je. Volá sa KDH.
.od zlého k horšiemu
Ján Figeľ sa stal predsedom KDH v septembri 2009. Na sneme v Nitre bol jediným kandidátom a volilo ho takmer 100 percent prítomných delegátov. Po svojom zvolení ponúkol vyhlásenie, počas ktorého za ním na schodisku stálo niekoľko desiatok kádehákov. Aj Daniel Lipšic hovoril o špecifickej charizme nového predsedu a nádejách do budúcnosti. Strana vyžarovala jednotu, pôsobila konsolidovane a mala ju čakať nová etapa. Nič také sa však nestalo.
V predvolebnej kampani sa KDH skôr strácalo, zaujať dokázalo len okrajovo, niekoľkými bilbordmi. Očakávaný dvojciferný výsledok sa opäť nekonal a strana svoje sklamanie zakrývala iba radosťou nad spoločným úspechom pravice.
Pri zostavovaní vlády sa najskôr Ján Figeľ nevedel rozhodnúť, aké kreslo by najradšej obsadil, priveľa váhal, neskôr nedokázal do spoločného vládneho programu vyjednať žiadnu významnejšiu stranícku prioritu. Najväčším úspechom KDH sa tak stal „zákaz kumulovania politických funkcií“ a zisk rezortu vnútra spolu s kompetenčne posilneným rezortom dopravy. Náš časopis preto musel konštatovať, že KDH nakoniec po personálnej stránke uspelo viac, než mohlo pôvodne očakávať. Zdravotníctvo je kľúčové pre kultúrno-etické otázky, vnútro je dôležitý mocenský rezort a doprava ponúkala pre budúceho ministra užitočné konflikty s predchádzajúcou politikou Smeru, ako aj veľký rozpočet, s ktorým sa dá budovať popularita.
Alebo aj nie. Ján Figeľ totiž za uplynulé mesiace predvádza skôr bezradnosť a svojím pôsobením znervózňuje aj čoraz viac koaličných politikov. Nielenže nedokázal zaútočiť na „dopravnú politiku“ Smeru, osobitne na nehospodárne spôsoby a klientelizmus, ale za pol roka sa dostal pod taký tlak, že dnes sa skôr bráni útokom Roberta Fica. Výsledkom je, že Figeľ sa nespráva ako predseda vládnej strany a nestíha ani komentovať veľké politické témy.
Figeľa však spochybnila a mocensky oslabila aj samotná premiérka Radičová. Najskôr, keď mu zastavila jeho ozdravný program pre slovenské železnice s úradníckym dôvetkom, že má vypracovať analýzu. A napokon druhýkrát, keď po Figeľovom prvotnom neúspechu rokovaním dosiahnuť presun eurofondov z vedy na dopravu sa tvárou nového kompromisu napokon stala po stretnutí so šéfom komisie Barrosom premiérka, a nie minister dopravy, ktorý predchádzajúce roky pracoval pre Barrosa.
.bez väčšiny
Ani to však nie je všetko. Ako sme uviedli už vyššie, Figeľ je totiž jediný predseda strany, ktorý nekontroluje vlastné predsedníctvo. Inými slovami, po tom, ako sa čudesne rozlúčil s vylúčeným poslancom Andrejom Ďurkovským („verím, že sa vráti“) a ako na sneme prišiel o podpredsedu Antona Marcinčina, nemá viac Figeľ v predsedníctve strany väčšinu. V najdôležitejšom výkonnom straníckom orgáne totiž sedí 13 ľudí (vrátane Figeľa) a na predsedovej strane sedia iba štyria, maximálne piati. Konkrétne Figeľov štátny tajomník a verejnosti inak málo známy podpredseda strany Ján Hudacký, minister zdravotníctva Ivan Uhliarik, Peter Mach a Peter Belinský. Mach je vedúci služobného úradu na Figeľovom ministerstve a Belinský šéfuje Slovenskej agentúre pre cestovný ruch. Všetci štyria sú teda priamo závislí od Figeľovho úspechu či neúspechu. Teoreticky by mal Figeľa podporovať aj Peter Bobula, ktorý je dlhodobým členom predsedníctva „ako predsedov človek“, aj ten sa však už niekedy správa ako nezávislý od predsedu.
.kto bude nový predseda?
Čo také sa vlastne stalo, že Figeľ prišiel o väčšinu na predsedníctve vlastnej strany? Pre znalcov vnútorných pomerov nič prekvapivé.
Podľa zdroja zvnútra strany, ktorý si neželal byť menovaný, sa Figeľ pripravil o väčšinu sám. Ešte v časoch, keď mal na svojej strane šesť lojálnych členov predsedníctva, sa totiž rozhodol váhavo prikloniť na stranu svojich oponentov a hlasoval „proti svojim“. Predsedníctvo sa však „vyvíja“ aj politicky. Trnavská dvojka Július Brocka a Alojz Přidal sa začala správať ako spojenec donedávna nenávideného Daniela Lipšica. S ním hlasuje aj Jana Žitňanská. Pavol Hrušovský a Pavol Abrhan si strážia vlastné záujmy. A Peter Muránsky zväčša drží stranu Danielovi Lipšicovi. Minister Lipšic napokon tohto poslanca s nie najlepšou povesťou nedávno podporil aj na krajskom straníckom sneme v Banskej Bystrici. Muránsky si miesto predsedu udržal a väzby s ministrom vnútra tým zrejme posilnil.
Otázka teda znie: ako môže KDH takto fungovať ďalej? A nespeje náhodou vývoj pomaličky k zvolaniu mimoriadneho snemu, ktorý by niekedy pred parlamentnými voľbami vymenil predsedu hnutia? Ťažko povedať. Zatiaľ sa však zdá, že človeka, ktorý by mal schopnosti aj šance toto zložité kádehácke prostredie za sebou zjednotiť, v tejto chvíli niet.
.od zlého k horšiemu
Ján Figeľ sa stal predsedom KDH v septembri 2009. Na sneme v Nitre bol jediným kandidátom a volilo ho takmer 100 percent prítomných delegátov. Po svojom zvolení ponúkol vyhlásenie, počas ktorého za ním na schodisku stálo niekoľko desiatok kádehákov. Aj Daniel Lipšic hovoril o špecifickej charizme nového predsedu a nádejách do budúcnosti. Strana vyžarovala jednotu, pôsobila konsolidovane a mala ju čakať nová etapa. Nič také sa však nestalo.
V predvolebnej kampani sa KDH skôr strácalo, zaujať dokázalo len okrajovo, niekoľkými bilbordmi. Očakávaný dvojciferný výsledok sa opäť nekonal a strana svoje sklamanie zakrývala iba radosťou nad spoločným úspechom pravice.
Pri zostavovaní vlády sa najskôr Ján Figeľ nevedel rozhodnúť, aké kreslo by najradšej obsadil, priveľa váhal, neskôr nedokázal do spoločného vládneho programu vyjednať žiadnu významnejšiu stranícku prioritu. Najväčším úspechom KDH sa tak stal „zákaz kumulovania politických funkcií“ a zisk rezortu vnútra spolu s kompetenčne posilneným rezortom dopravy. Náš časopis preto musel konštatovať, že KDH nakoniec po personálnej stránke uspelo viac, než mohlo pôvodne očakávať. Zdravotníctvo je kľúčové pre kultúrno-etické otázky, vnútro je dôležitý mocenský rezort a doprava ponúkala pre budúceho ministra užitočné konflikty s predchádzajúcou politikou Smeru, ako aj veľký rozpočet, s ktorým sa dá budovať popularita.
Alebo aj nie. Ján Figeľ totiž za uplynulé mesiace predvádza skôr bezradnosť a svojím pôsobením znervózňuje aj čoraz viac koaličných politikov. Nielenže nedokázal zaútočiť na „dopravnú politiku“ Smeru, osobitne na nehospodárne spôsoby a klientelizmus, ale za pol roka sa dostal pod taký tlak, že dnes sa skôr bráni útokom Roberta Fica. Výsledkom je, že Figeľ sa nespráva ako predseda vládnej strany a nestíha ani komentovať veľké politické témy.
Figeľa však spochybnila a mocensky oslabila aj samotná premiérka Radičová. Najskôr, keď mu zastavila jeho ozdravný program pre slovenské železnice s úradníckym dôvetkom, že má vypracovať analýzu. A napokon druhýkrát, keď po Figeľovom prvotnom neúspechu rokovaním dosiahnuť presun eurofondov z vedy na dopravu sa tvárou nového kompromisu napokon stala po stretnutí so šéfom komisie Barrosom premiérka, a nie minister dopravy, ktorý predchádzajúce roky pracoval pre Barrosa.
.bez väčšiny
Ani to však nie je všetko. Ako sme uviedli už vyššie, Figeľ je totiž jediný predseda strany, ktorý nekontroluje vlastné predsedníctvo. Inými slovami, po tom, ako sa čudesne rozlúčil s vylúčeným poslancom Andrejom Ďurkovským („verím, že sa vráti“) a ako na sneme prišiel o podpredsedu Antona Marcinčina, nemá viac Figeľ v predsedníctve strany väčšinu. V najdôležitejšom výkonnom straníckom orgáne totiž sedí 13 ľudí (vrátane Figeľa) a na predsedovej strane sedia iba štyria, maximálne piati. Konkrétne Figeľov štátny tajomník a verejnosti inak málo známy podpredseda strany Ján Hudacký, minister zdravotníctva Ivan Uhliarik, Peter Mach a Peter Belinský. Mach je vedúci služobného úradu na Figeľovom ministerstve a Belinský šéfuje Slovenskej agentúre pre cestovný ruch. Všetci štyria sú teda priamo závislí od Figeľovho úspechu či neúspechu. Teoreticky by mal Figeľa podporovať aj Peter Bobula, ktorý je dlhodobým členom predsedníctva „ako predsedov človek“, aj ten sa však už niekedy správa ako nezávislý od predsedu.
.kto bude nový predseda?
Čo také sa vlastne stalo, že Figeľ prišiel o väčšinu na predsedníctve vlastnej strany? Pre znalcov vnútorných pomerov nič prekvapivé.
Podľa zdroja zvnútra strany, ktorý si neželal byť menovaný, sa Figeľ pripravil o väčšinu sám. Ešte v časoch, keď mal na svojej strane šesť lojálnych členov predsedníctva, sa totiž rozhodol váhavo prikloniť na stranu svojich oponentov a hlasoval „proti svojim“. Predsedníctvo sa však „vyvíja“ aj politicky. Trnavská dvojka Július Brocka a Alojz Přidal sa začala správať ako spojenec donedávna nenávideného Daniela Lipšica. S ním hlasuje aj Jana Žitňanská. Pavol Hrušovský a Pavol Abrhan si strážia vlastné záujmy. A Peter Muránsky zväčša drží stranu Danielovi Lipšicovi. Minister Lipšic napokon tohto poslanca s nie najlepšou povesťou nedávno podporil aj na krajskom straníckom sneme v Banskej Bystrici. Muránsky si miesto predsedu udržal a väzby s ministrom vnútra tým zrejme posilnil.
Otázka teda znie: ako môže KDH takto fungovať ďalej? A nespeje náhodou vývoj pomaličky k zvolaniu mimoriadneho snemu, ktorý by niekedy pred parlamentnými voľbami vymenil predsedu hnutia? Ťažko povedať. Zatiaľ sa však zdá, že človeka, ktorý by mal schopnosti aj šance toto zložité kádehácke prostredie za sebou zjednotiť, v tejto chvíli niet.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.