Arzén bol dlho-predlho ideálnou vražednou zbraňou. Bez výraznej chuti, farby či zápachu, pomerne ľahko dostupný, smrteľný už v malých dávkach, s príznakmi otravy imitujúcimi bežné ochorenia. Nielen detektívky, aj história je ho plná.
To, čomu sa bežne hovorí arzén, nie je v skutočnosti arzén, ale oxid arzenitý. Čistý arzén je napodiv oveľa menej toxický ako táto jeho zlúčenina, ktorú prvý raz vyrobil niekedy v ôsmom storočí arabský alchymista Jabir.
Biely prášok sa stal mimoriadne populárnym v stredovekej Itálii, ale ani v iných častiach Európy sa nemohol sťažovať na nezáujem. Vo francúzskych vyšších kruhoch sa mu v priebehu 19. storočia začalo hovoriť poudre de succession (dedičský prášok) a v Anglicku dokonca celkom zľudovel. Dal sa kúpiť v lekárni ako kozmetický prípravok alebo ako deratizačný prostriedok. A vo viacerých hlavách skrsla myšlienka, že keď už deratizácia, tak poriadna.
.koniec kariéry
Hviezdnu travičskú kariéru arzénu ukončil v roku 1836 anglický chemik James Marsh, ktorého štyri roky predtým arzén poriadne naštval. Marsh mal ako súdny znalec zistiť, či istý John Bodle otrávil svojho starého otca arzénom podaným v káve. Marsh vykonal v tom čase štandardný test, ktorým dokázal, že v kávovej šálke sa arzén naozaj nachádzal. Prítomnosť arzénu sa prejavila vznikom žltej látky, ktorá však časom degradovala a v čase súdu už žltá nebola. Takže porotu nepresvedčil.
Marsh sa pod vplyvom tejto skúsenosti pustil do hľadania spoľahlivejšej metódy, ktorá by preukázala prítomnosť arzénu bez akýchkoľvek pochybností. Na zvýšené úsilie ho zrejme motivoval aj samotný Bodle, ktorý sa nejaký čas po svojom oslobodení k vražde pokojne priznal. A tak Marsh rozmýšľal a skúšal, až vymyslel Marshov test.
Ide o prekvapujúco jednoduchú procedúru. Na skúmanú vzorku sa nechá pôsobiť kyselina sírová, vznikajúce plyny sa preženú cez sklenenú trubicu s čistým zinkom, a potom sa zachytávajú v keramickej nádobe. Ak bol v skúmanej vzorke prítomný arzén, uloží sa na stenách nádoby v podobe stabilnej čierno-striebornej vrstvy.
Touto metódou sa nielenže dajú zistiť veľmi malé množstvá arzénu, dá sa ňou dokonca presne zmerať, koľko arzénu vzorka obsahovala. A čo je úplne najdôležitejšie, dá sa ňou zisťovať arzén nielen v otrávenom jedle či nápoji, ale aj v tkanivách z tela obete. A keďže arzén zostáva v tkanivách aj dlho po smrti, z neidentifikovateľného jedu sa odrazu stal jed identifikovateľný jednoducho, rýchlo a spoľahlivo. A to aj veľmi dlho po spáchaní zločinu.
Jeden príklad za všetky: skutočnosť, že Napoleon Bonaparte bol možno otrávený arzénom, vyšla najavo viac ako 140 rokov po jeho smrti. Dôvodom takého dlhého zdržania bola skutočnosť, že denník Napoleonovho komorníka z ostrova svätej Heleny bol publikovaný až v roku 1950. Denník obsahoval opisy Napoleonovho zdravotného stavu a švédsky lekár Sten Forshufvud si všimol, že Bonaparte vykazoval všetky príznaky chronickej otravy arzénom. Na základe týchto zistení sa pristúpilo k analýze Napoleonových vlasov a prítomnosť arzénu bola jednoznačne dokázaná. Pre úplnosť dodajme, že vražda tým úplne jednoznačne dokázaná nebola. Zdrojom jedu totiž mohli byť aj zelené tapety v Napoleonovom dome, ktoré podľa všetkého tiež obsahovali arzén.
.pritiahnutý kohútik
Prečo je vlastne arzén jedovatý? Čím konkrétne organizmu škodí? Začne tým, že sa naviaže na hemoglobín a iné bielkoviny prítomné v krvi. To však nie je jeho cieľ, krv používa len ako dopravný prostriedok, pomocou ktorého sa dostáva ku tkanivám, kde preniká dovnútra buniek. Až tam zaútočí a berie to pekne od podlahy. Napadá totiž životne dôležitý proces, ktorým si bunky vyrábajú zdroj energie.
Nutným predpokladom takmer všetkých biochemických procesov v bunkách je prísun dostatočného množstva energie. Túto energiu dodáva univerzálne bunkové palivo – molekula ATP (adenozíntrifosfát). Bez tejto molekuly by bunky nevedeli vyrábať DNA ani bielkoviny, nevedeli by dokonca ani len udržať svoj tvar, svalové bunky by sa nedokázali sťahovať ani uvoľňovať, a tak ďalej. Arzén útočí práve na výrobu ATP. Tým dokáže ochromiť mnohé z fyziologických funkcií bunky, čo vedie k postupnému alebo okamžitému zlyhaniu celých orgánov.
A ako konkrétne arzén útočí? Elementárny lingvistický cit (prípadne základná znalosť chémie) nám napovedá, že v molekule adenozíntrifosfátu hrá pomerne dôležitú úlohu fosfor. Nuž a arzén, ktorý je v Mendelejovej periodickej tabuľke tesne pod fosforom, sa naňho po chemickej stránke veľmi podobá. Jedným z dôsledkov tejto podobnosti je, že ak sa arzén ocitne v bunke, tvári sa ako fosfor a ochotne zaberá jeho miesto v ATP. Podobnosť však neznamená rovnakosť a jedným z podstatných rozdielov je, že z molekúl „akože ATP“ (s arzénom namiesto fosforu) bunky energiu vyžmýkať nedokážu.
A aby to mali bunky naozaj ťažké, útočí arzén ešte aj iným spôsobom. Ochotne sa viaže na takzvanú sulfhydrylovú skupinu -SH, ktorá sa nachádza v mnohých životne dôležitých bielkovinách. Bielkoviny s naviazaným arzénom nedokážu vykonávať svoju úlohu v biochemických reakciách a bunka prestáva správne fungovať. Asi najviac škody spôsobuje arzén tým, že sa naviaže na sulfhydrylovú skupinu jednej konkrétnej bielkoviny, ktorá hrá dôležitú úlohu pri syntéze ATP. Takým spôsobom celú syntézu základného zdroja energie výrazne blokuje.
Niektoré molekuly ATP teda arzén priamo zasviní, iným zabráni vzniknúť. Veľmi účinne tak priťahuje bunkám energetický kohútik, a tak im život buď sťažuje, alebo celkom ničí. Závisí len od množstva arzénu.
.cyankáli
Vyradiť zdroj energie a tým ochromiť všetko ostatné, to zaberá v hitparáde teroristových snov nesporne jednu z najvyšších priečok. A arzén je skutočným majstrom tejto odpornej taktiky. Nie je však jediný.
Ďalším notoricky známym detektívkovým jedom je cyankáli (kyanid draselný), ktoré napáda organizmus podobným spôsobom. Molekula cyankáli KCN obsahuje kyanidovú skupinu -CN, a práve tá je mimoriadne toxická, pretože sa viaže na jednu z bielkovín, ktoré sú nevyhnutné pri syntéze ATP. Ide o celkom inú bielkovinu než v prípade arzénu, výsledný efekt je však rovnaký – znefunkčnenie výroby ATP, a tým pádom nedostatok energie v bunkách.
Nie všetky smrteľné jedy však útočia práve na ATP. Mnohé z nich nám siahajú na zdravie a život celkom iným spôsobom. O niektorých z nich si porozprávame v ďalších častiach tejto série.
.martin Mojžiš
To, čomu sa bežne hovorí arzén, nie je v skutočnosti arzén, ale oxid arzenitý. Čistý arzén je napodiv oveľa menej toxický ako táto jeho zlúčenina, ktorú prvý raz vyrobil niekedy v ôsmom storočí arabský alchymista Jabir.
Biely prášok sa stal mimoriadne populárnym v stredovekej Itálii, ale ani v iných častiach Európy sa nemohol sťažovať na nezáujem. Vo francúzskych vyšších kruhoch sa mu v priebehu 19. storočia začalo hovoriť poudre de succession (dedičský prášok) a v Anglicku dokonca celkom zľudovel. Dal sa kúpiť v lekárni ako kozmetický prípravok alebo ako deratizačný prostriedok. A vo viacerých hlavách skrsla myšlienka, že keď už deratizácia, tak poriadna.
.koniec kariéry
Hviezdnu travičskú kariéru arzénu ukončil v roku 1836 anglický chemik James Marsh, ktorého štyri roky predtým arzén poriadne naštval. Marsh mal ako súdny znalec zistiť, či istý John Bodle otrávil svojho starého otca arzénom podaným v káve. Marsh vykonal v tom čase štandardný test, ktorým dokázal, že v kávovej šálke sa arzén naozaj nachádzal. Prítomnosť arzénu sa prejavila vznikom žltej látky, ktorá však časom degradovala a v čase súdu už žltá nebola. Takže porotu nepresvedčil.
Marsh sa pod vplyvom tejto skúsenosti pustil do hľadania spoľahlivejšej metódy, ktorá by preukázala prítomnosť arzénu bez akýchkoľvek pochybností. Na zvýšené úsilie ho zrejme motivoval aj samotný Bodle, ktorý sa nejaký čas po svojom oslobodení k vražde pokojne priznal. A tak Marsh rozmýšľal a skúšal, až vymyslel Marshov test.
Ide o prekvapujúco jednoduchú procedúru. Na skúmanú vzorku sa nechá pôsobiť kyselina sírová, vznikajúce plyny sa preženú cez sklenenú trubicu s čistým zinkom, a potom sa zachytávajú v keramickej nádobe. Ak bol v skúmanej vzorke prítomný arzén, uloží sa na stenách nádoby v podobe stabilnej čierno-striebornej vrstvy.
Touto metódou sa nielenže dajú zistiť veľmi malé množstvá arzénu, dá sa ňou dokonca presne zmerať, koľko arzénu vzorka obsahovala. A čo je úplne najdôležitejšie, dá sa ňou zisťovať arzén nielen v otrávenom jedle či nápoji, ale aj v tkanivách z tela obete. A keďže arzén zostáva v tkanivách aj dlho po smrti, z neidentifikovateľného jedu sa odrazu stal jed identifikovateľný jednoducho, rýchlo a spoľahlivo. A to aj veľmi dlho po spáchaní zločinu.
Jeden príklad za všetky: skutočnosť, že Napoleon Bonaparte bol možno otrávený arzénom, vyšla najavo viac ako 140 rokov po jeho smrti. Dôvodom takého dlhého zdržania bola skutočnosť, že denník Napoleonovho komorníka z ostrova svätej Heleny bol publikovaný až v roku 1950. Denník obsahoval opisy Napoleonovho zdravotného stavu a švédsky lekár Sten Forshufvud si všimol, že Bonaparte vykazoval všetky príznaky chronickej otravy arzénom. Na základe týchto zistení sa pristúpilo k analýze Napoleonových vlasov a prítomnosť arzénu bola jednoznačne dokázaná. Pre úplnosť dodajme, že vražda tým úplne jednoznačne dokázaná nebola. Zdrojom jedu totiž mohli byť aj zelené tapety v Napoleonovom dome, ktoré podľa všetkého tiež obsahovali arzén.
.pritiahnutý kohútik
Prečo je vlastne arzén jedovatý? Čím konkrétne organizmu škodí? Začne tým, že sa naviaže na hemoglobín a iné bielkoviny prítomné v krvi. To však nie je jeho cieľ, krv používa len ako dopravný prostriedok, pomocou ktorého sa dostáva ku tkanivám, kde preniká dovnútra buniek. Až tam zaútočí a berie to pekne od podlahy. Napadá totiž životne dôležitý proces, ktorým si bunky vyrábajú zdroj energie.
Nutným predpokladom takmer všetkých biochemických procesov v bunkách je prísun dostatočného množstva energie. Túto energiu dodáva univerzálne bunkové palivo – molekula ATP (adenozíntrifosfát). Bez tejto molekuly by bunky nevedeli vyrábať DNA ani bielkoviny, nevedeli by dokonca ani len udržať svoj tvar, svalové bunky by sa nedokázali sťahovať ani uvoľňovať, a tak ďalej. Arzén útočí práve na výrobu ATP. Tým dokáže ochromiť mnohé z fyziologických funkcií bunky, čo vedie k postupnému alebo okamžitému zlyhaniu celých orgánov.
A ako konkrétne arzén útočí? Elementárny lingvistický cit (prípadne základná znalosť chémie) nám napovedá, že v molekule adenozíntrifosfátu hrá pomerne dôležitú úlohu fosfor. Nuž a arzén, ktorý je v Mendelejovej periodickej tabuľke tesne pod fosforom, sa naňho po chemickej stránke veľmi podobá. Jedným z dôsledkov tejto podobnosti je, že ak sa arzén ocitne v bunke, tvári sa ako fosfor a ochotne zaberá jeho miesto v ATP. Podobnosť však neznamená rovnakosť a jedným z podstatných rozdielov je, že z molekúl „akože ATP“ (s arzénom namiesto fosforu) bunky energiu vyžmýkať nedokážu.
A aby to mali bunky naozaj ťažké, útočí arzén ešte aj iným spôsobom. Ochotne sa viaže na takzvanú sulfhydrylovú skupinu -SH, ktorá sa nachádza v mnohých životne dôležitých bielkovinách. Bielkoviny s naviazaným arzénom nedokážu vykonávať svoju úlohu v biochemických reakciách a bunka prestáva správne fungovať. Asi najviac škody spôsobuje arzén tým, že sa naviaže na sulfhydrylovú skupinu jednej konkrétnej bielkoviny, ktorá hrá dôležitú úlohu pri syntéze ATP. Takým spôsobom celú syntézu základného zdroja energie výrazne blokuje.
Niektoré molekuly ATP teda arzén priamo zasviní, iným zabráni vzniknúť. Veľmi účinne tak priťahuje bunkám energetický kohútik, a tak im život buď sťažuje, alebo celkom ničí. Závisí len od množstva arzénu.
.cyankáli
Vyradiť zdroj energie a tým ochromiť všetko ostatné, to zaberá v hitparáde teroristových snov nesporne jednu z najvyšších priečok. A arzén je skutočným majstrom tejto odpornej taktiky. Nie je však jediný.
Ďalším notoricky známym detektívkovým jedom je cyankáli (kyanid draselný), ktoré napáda organizmus podobným spôsobom. Molekula cyankáli KCN obsahuje kyanidovú skupinu -CN, a práve tá je mimoriadne toxická, pretože sa viaže na jednu z bielkovín, ktoré sú nevyhnutné pri syntéze ATP. Ide o celkom inú bielkovinu než v prípade arzénu, výsledný efekt je však rovnaký – znefunkčnenie výroby ATP, a tým pádom nedostatok energie v bunkách.
Nie všetky smrteľné jedy však útočia práve na ATP. Mnohé z nich nám siahajú na zdravie a život celkom iným spôsobom. O niektorých z nich si porozprávame v ďalších častiach tejto série.
.martin Mojžiš
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.