Súčasný generálny riaditeľ Slovenského národného divadla Ondrej Šoth sa vo svojej reakcii na kritický článok Michaely Mojžišovej v .týždni vyjadril na margo dramaturgie a celkového smerovania Opery SND v predchádzajúcich rokoch natoľko skreslene, nepravdivo a dehonestujúco, že si jeho vyjadrenia vyžadujú nielen osobitný komentár, ale priam volajú po širšej diskusii o našej prvej opernej scéne.
Pán generálny riaditeľ píše, že „dramaturgia Opery SND posledných rokov bola narýchlo pozbíjaná bez hlbších súvislostí a bez ohľadu na súčasný ansámbel.... často iba do počtu.“ A potom v tejto súvislosti obhajuje kolaps druhej časti prebiehajúcej sezóny, kde prišlo k zrušeniu dvoch naplánovaných premiér: Pucciniho Manon Lescaut a Gavaliera s ružou Richarda Straussa, pripravovaného v koprodukcii so Štátnou operou v Budapešti. Začnime teda v medzinárodných súradniciach.
Opera bola odjakživa internacionálnym umením, to len za socializmu sme si v tôni železnej opony mohli pochabo myslieť, že je to inak. Že môžeme mať vždy svoj stály sólistický súbor, ktorý nás bude reprezentovať a občas z neho pustíme nejakú hviezdu do sveta, aby nás obdivoval. Po prevrate prišlo vytriezvenie. Svet sa otvoril a medzitým i zmenil a všetko, čo výraznejšie vyčnievalo nad európsky priemer, malo cestu voľnú. A za „trošku“ iné honoráre. Snívať dnes o stálom sólistickom opernom súbore, ktorý by na úrovni hodnej Národného divadla pokryl kompletný operný repertoár, nemá ďaleko k fantázii, že by bolo možné založiť na Slovensku hokejový klub, v ktorom by hrali našu ligu súčasné slovenské hviezdy zo zámoria, doplnené, povedzme, ešte dvoma-tromi zahraničnými legionármi. Jedinou možnosťou je rozumne formovať domáci súbor a dopĺňať ho ad hoc slovenskými i zahraničnými hosťami. Iná alternatíva vedie k poklesu umeleckej úrovne. A to pri všetkej úcte k súčasnému generálnemu riaditeľovi a jeho snahe objaviť v útrobách SND ukrývanú opernú Popolušku.
Načrtnutý trend nie je otázkou drastických zmien z noci na ráno, ale postupnej koncepčnej premeny. Jej vízia je jasne badateľná v uplynulých operných sezónach. Bratislava mala popri domácej hviezde Ľubici Rybárskej skvelú Turandot Rumunky Soriny Munteanu, popri Michalovi Lehotskom vynikajúceho Maria Malagniniho či Kostadina Andreeva. V Pucciniho Madama Butterfly zažiarila Eva Jenisová, európska hviezda Dalibor Jenis; spolu s mladým, domácim Tomášom Juhásom dodal lesk Smetanovej Predanej neveste Miro Dvorský a v ich partnerkách objavilo SND tri nové sopránové nádeje slovenskej opery; Mozartova Čarovná flauta mala v prvom obsadení Tamina berlínsku hviezdu, slovenského tenoristu Pavla Bršlíka, ktorý umocnil zážitok z Kráľovnej noci excelentnej Ľubici Vargicovej, a v nedávnych Belliniho Puritánoch našla zasa táto naša koloratúrna hviezda inšpirujúceho partnera v Talianovi Ivanovi Magrim.
Naša Opera v uplynulom období vykročila z tieňa provinčnej stiesnenosti s ambíciou stať sa rovnocenným partnerom vyspelých stredoeurópskych divadiel: Veľkého divadla vo Varšave, pražského Národního divadla, operných domov v Zagrebe, Vilniuse, Rige i Štátnej opery v Budapešti. Nejde len o reprezentáciu, ale aj o praktické ciele, týkajúce sa deľby nákladov pri spoločných väčších produkciách, možnosti vzájomných hosťovaní súborov, výmeny sólistov až po smelšie plány spoločných festivalových projektov. Napokon, medzinárodné renomé sa premieta i do zahraničného návštevníckeho zázemia operného domu.
Z tohto pohľadu projekty koprodukcií s Veľkým divadlom vo Varšave (skvelá Trelinského inscenácia Gluckovho Orfea), s Írskou operou v Dubline (Straussova Ariadna na Naxe) a Štátnou operou v Budapešti (plánovaná inscenácia Straussovho Gavaliera s ružou) boli nesmierne dôležité. Straussov Rosenkavalier, od ktorého divadlo odstúpilo, mal z dramaturgického i manažérskeho hľadiska navyše niekoľko ďalších žolíkov vo vrecku. Jeho zrušenie, najmä vo svetle trochu inak vyzerajúcej skutočnosti, než akú opisuje pán generálny riaditeľ, napokon nemožno pripísať ničomu inému než nezáujmu alebo profesionálnemu zlyhaniu.
Dramaturgia národnej opery nemôže byť len devótnou reflexiou speváckych osobností, ale ani obyčajným kultúrnym servisom masového konzumenta. Ešte stále hovoríme o umení, ktoré musí nachádzať klasickú umeleckú hodnotu i mimo kasových operných stereotypov (Verdiho málo známi Foscariovci, Donizettiho Lucrezia Borgia, Haydnov zabudnutý klenot Opustený ostrov), malo by reflektovať naše historické dedičstvo (Hummelova Mathilde de Guise), malo by mať odvahu k novým a spoločensky aktuálnym inscenačným víziam (ocenený Orfeus poľského režiséra Mariusza Trelińskeho, Butterfly či Onegin svetoznámeho Petra Konwitschneho), odvahu na domácu pôvodnú tvorbu (Burlasova Kóma), a malo by, samozrejme, prinášať mimoriadne hudobné kvality na klasickom opernom teréne (Turandot, Sedliacka česť, Komedianti slovenskej dirigentskej legendy Ondreja Lenárda či Čarovná flauta renomovaného Friedricha Haidera). To všetko tu v minulých rokoch bolo! Nejde tu však o apologetiku predošlých operných sezón v SND. Bolo to obdobie skutočne veľmi búrlivé, poznačené mnohými problémami, z ktorých viaceré ostali dodnes otvorené. Skutočný umelecký progres však nie je otázkou kultúrneho mesianizmu, ale dlhodobého nepretržitého pestovania žánru.
Operná sezóna sa nám rozpadá, no na rozdiel od turistami preplnenej Viedne, ktorou argumentoval pán generálny riaditeľ, si Bratislava nemôže dovoliť luxus nepremiérovať nové tituly. Naše stabilnejšie návštevnícke zázemie totiž promptne stráca záujem. Michaela Mojžišová prirovnala Operu SND k známemu potápajúcemu sa zaoceánskemu parníku, pán generálny riaditeľ hovorí o pokojne pufkajúcom dunajskom parníku, ktorý sa dostal pred jeho príchodom na plytčinu. Prispejem inou ilustráciou: mám totiž pocit, že kapitán nášho divadelného parníka sa ešte nezorientoval, v akých vodách pláva a kotva mu navyše spadla bez toho, aby o tom vedel.
Autor je bývalý šéfdramaturg Opery SND.
Pán generálny riaditeľ píše, že „dramaturgia Opery SND posledných rokov bola narýchlo pozbíjaná bez hlbších súvislostí a bez ohľadu na súčasný ansámbel.... často iba do počtu.“ A potom v tejto súvislosti obhajuje kolaps druhej časti prebiehajúcej sezóny, kde prišlo k zrušeniu dvoch naplánovaných premiér: Pucciniho Manon Lescaut a Gavaliera s ružou Richarda Straussa, pripravovaného v koprodukcii so Štátnou operou v Budapešti. Začnime teda v medzinárodných súradniciach.
Opera bola odjakživa internacionálnym umením, to len za socializmu sme si v tôni železnej opony mohli pochabo myslieť, že je to inak. Že môžeme mať vždy svoj stály sólistický súbor, ktorý nás bude reprezentovať a občas z neho pustíme nejakú hviezdu do sveta, aby nás obdivoval. Po prevrate prišlo vytriezvenie. Svet sa otvoril a medzitým i zmenil a všetko, čo výraznejšie vyčnievalo nad európsky priemer, malo cestu voľnú. A za „trošku“ iné honoráre. Snívať dnes o stálom sólistickom opernom súbore, ktorý by na úrovni hodnej Národného divadla pokryl kompletný operný repertoár, nemá ďaleko k fantázii, že by bolo možné založiť na Slovensku hokejový klub, v ktorom by hrali našu ligu súčasné slovenské hviezdy zo zámoria, doplnené, povedzme, ešte dvoma-tromi zahraničnými legionármi. Jedinou možnosťou je rozumne formovať domáci súbor a dopĺňať ho ad hoc slovenskými i zahraničnými hosťami. Iná alternatíva vedie k poklesu umeleckej úrovne. A to pri všetkej úcte k súčasnému generálnemu riaditeľovi a jeho snahe objaviť v útrobách SND ukrývanú opernú Popolušku.
Načrtnutý trend nie je otázkou drastických zmien z noci na ráno, ale postupnej koncepčnej premeny. Jej vízia je jasne badateľná v uplynulých operných sezónach. Bratislava mala popri domácej hviezde Ľubici Rybárskej skvelú Turandot Rumunky Soriny Munteanu, popri Michalovi Lehotskom vynikajúceho Maria Malagniniho či Kostadina Andreeva. V Pucciniho Madama Butterfly zažiarila Eva Jenisová, európska hviezda Dalibor Jenis; spolu s mladým, domácim Tomášom Juhásom dodal lesk Smetanovej Predanej neveste Miro Dvorský a v ich partnerkách objavilo SND tri nové sopránové nádeje slovenskej opery; Mozartova Čarovná flauta mala v prvom obsadení Tamina berlínsku hviezdu, slovenského tenoristu Pavla Bršlíka, ktorý umocnil zážitok z Kráľovnej noci excelentnej Ľubici Vargicovej, a v nedávnych Belliniho Puritánoch našla zasa táto naša koloratúrna hviezda inšpirujúceho partnera v Talianovi Ivanovi Magrim.
Naša Opera v uplynulom období vykročila z tieňa provinčnej stiesnenosti s ambíciou stať sa rovnocenným partnerom vyspelých stredoeurópskych divadiel: Veľkého divadla vo Varšave, pražského Národního divadla, operných domov v Zagrebe, Vilniuse, Rige i Štátnej opery v Budapešti. Nejde len o reprezentáciu, ale aj o praktické ciele, týkajúce sa deľby nákladov pri spoločných väčších produkciách, možnosti vzájomných hosťovaní súborov, výmeny sólistov až po smelšie plány spoločných festivalových projektov. Napokon, medzinárodné renomé sa premieta i do zahraničného návštevníckeho zázemia operného domu.
Z tohto pohľadu projekty koprodukcií s Veľkým divadlom vo Varšave (skvelá Trelinského inscenácia Gluckovho Orfea), s Írskou operou v Dubline (Straussova Ariadna na Naxe) a Štátnou operou v Budapešti (plánovaná inscenácia Straussovho Gavaliera s ružou) boli nesmierne dôležité. Straussov Rosenkavalier, od ktorého divadlo odstúpilo, mal z dramaturgického i manažérskeho hľadiska navyše niekoľko ďalších žolíkov vo vrecku. Jeho zrušenie, najmä vo svetle trochu inak vyzerajúcej skutočnosti, než akú opisuje pán generálny riaditeľ, napokon nemožno pripísať ničomu inému než nezáujmu alebo profesionálnemu zlyhaniu.
Dramaturgia národnej opery nemôže byť len devótnou reflexiou speváckych osobností, ale ani obyčajným kultúrnym servisom masového konzumenta. Ešte stále hovoríme o umení, ktoré musí nachádzať klasickú umeleckú hodnotu i mimo kasových operných stereotypov (Verdiho málo známi Foscariovci, Donizettiho Lucrezia Borgia, Haydnov zabudnutý klenot Opustený ostrov), malo by reflektovať naše historické dedičstvo (Hummelova Mathilde de Guise), malo by mať odvahu k novým a spoločensky aktuálnym inscenačným víziam (ocenený Orfeus poľského režiséra Mariusza Trelińskeho, Butterfly či Onegin svetoznámeho Petra Konwitschneho), odvahu na domácu pôvodnú tvorbu (Burlasova Kóma), a malo by, samozrejme, prinášať mimoriadne hudobné kvality na klasickom opernom teréne (Turandot, Sedliacka česť, Komedianti slovenskej dirigentskej legendy Ondreja Lenárda či Čarovná flauta renomovaného Friedricha Haidera). To všetko tu v minulých rokoch bolo! Nejde tu však o apologetiku predošlých operných sezón v SND. Bolo to obdobie skutočne veľmi búrlivé, poznačené mnohými problémami, z ktorých viaceré ostali dodnes otvorené. Skutočný umelecký progres však nie je otázkou kultúrneho mesianizmu, ale dlhodobého nepretržitého pestovania žánru.
Operná sezóna sa nám rozpadá, no na rozdiel od turistami preplnenej Viedne, ktorou argumentoval pán generálny riaditeľ, si Bratislava nemôže dovoliť luxus nepremiérovať nové tituly. Naše stabilnejšie návštevnícke zázemie totiž promptne stráca záujem. Michaela Mojžišová prirovnala Operu SND k známemu potápajúcemu sa zaoceánskemu parníku, pán generálny riaditeľ hovorí o pokojne pufkajúcom dunajskom parníku, ktorý sa dostal pred jeho príchodom na plytčinu. Prispejem inou ilustráciou: mám totiž pocit, že kapitán nášho divadelného parníka sa ešte nezorientoval, v akých vodách pláva a kotva mu navyše spadla bez toho, aby o tom vedel.
Autor je bývalý šéfdramaturg Opery SND.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.