.máte v súčasnosti fotografov v Líbyi?
Štyroch vlastných a niekoľkých stringerov (miestnych spolupracovníkov) cez AFP.
.na festivale Visa pour l´image bola pred pár rokmi ostrá diskusia agentúry Magnum, či je etické predávať fotografie z krízových zón v prestížnych umeleckých galériách. Spomínal sa najmä Luc Delahaye. Váš názor?
Dobrá otázka. Ak sa dokumentárna fotografia z vojenských zón stane „umeleckým dielom“, som znepokojený. Mne to nesedí. Také fotky nepatria na stenu. V poriadku, sú to dokumenty istej situácie, často neľudskej. Veľmi zle by som sa však cítil, keby to bolo predávané ako umenie, ktoré sa dá oceniť na 30-tisíc dolárov.
.na WPP neustále stúpa počet prác a autorov, vlani ich bolo 108-tisíc Dá sa také množstvo vôbec posúdiť?
(Smiech.) Mohli by sme žiadať desaťdolárovú vstupenku, potom by to mnoho ľudí odradilo. Ale vážne. Fotografia musia mať istý vizuálny štandard. Ak je umiestnená na päť sekúnd a vy ako porotca máte pocit, že nespĺňa vstupné kritériá, nemilosrdne ide von zo súťaže. Je to inštinktívne, okamžité hodnotenie. Ak si v akejkoľvek fáze nie ste istý rozhodnutím, môžete sa k nemu vrátiť.
.čo hovoríte na výčitky, že WPP je najmä o násilí?
Sú tam mnohé kategórie. Umenie, portrét, šport, tie nemajú násilie. Vlani však boli vo svete záplavy, zemetrasenia, sopky... Vedeli sme, že nás čaká príval silných fotografií. Pamätám si, že raz, keď sme sa vrátili v Amsterdame o jednej nadránom do hotela, otočil som sa na kolegu z poroty. Netušil som, vravím mu, že ľudia môžu zomrieť toľkými spôsobmi. Počas jedného dňa sme videli na fotografiách udusenie, utopenie, uhorenie, odrezanie hlavy.
.v čom je rozdiel medzi, povedzme, Donom McCullinom a dnešnými vojnovými fotografmi?
Keď bol Don mladý, mohol nasadnúť do lietadla a ísť do Vietnamu. Dnes sú mnohé obmedzenia. Ak idete s americkou armádou, podpisujete kontrakt, že nezverejníte fotografiu zomierajúceho, zraneného alebo mŕtveho vojaka, ak nezískate písomný súhlas od armády. Eticky s tým úplne súhlasím. Bolo by otrasné zobrať si publikáciu, v ktorej vidíte vášho mŕtveho blízkeho predtým, než vám to oznámia.
.agentúra Getty Images ponúka nielen fotografie hrôzy...
Čo je to apokalypsa? Odhalenie niečoho, čo je uzavreté pred väčšinou, pred ľudstvom. Od Konga po Kolumbiu vidíme v prácach našich fotografov vizuálnu zbierku niektorých z najtmavších momentov zo života ľudí: genocídu, vojakov, veľmi znepokojujúce obrázky. Dúfame, že vzbudia zodpovednosť, že zdvihnú závoj, aby ľudia prestali byť anonymní. Musíte sa pýtať, prečo. Prečo by mladý človek s fotoaparátom chcel cestovať po celom svete a objavovať niektoré z najtmavších kútov sveta?
.čo tých fotografov motivuje?
Vidíme, že tieto obrázky sú natoľko otrasné, že nás vedú k viere, že dokážu v ľuďoch niečo zmeniť. Vidíme muža v Kongu, ktorý má v rukách odrezanú hlavu človeka. Niečo otrasné, asi najhoršie, čo som kedy videl. Ako môže jedna ľudská bytosť urobiť niečo také druhej? - pýtame sa. Alebo zábery z vietnamskej vojny: nedajú nám zabudnúť na to, čo sme videli. Ich sila sa už dnes nedá dosiahnuť. Muži, ktorí ich urobili, podstupovali obrovské riziko. V súčasnosti sme v situácii, že fotografie už nedokumentujú realitu tak, ako kedysi.
.aké majú teda poslanie?
V súčasnosti realitu prikresľujú, prikrášľujú. Snažia sa ju urobiť menej reálnou ako naozaj je. Fotografia je medzinárodný jazyk, ktorému každý môže rozumieť – tak ako ľudské city.
.čo znamená práca editora Getty Images?
Ľudia v ťažkých situáciách sa často pozerajú na fotografa ako na jediného človeka, ktorý im môže pomôcť. Chcú, aby sa na nich nezabudlo. Keď sa im pozriete do očí, keď ich odfotografujete, v tom okamihu pochopíte zodpovednosť, ktorú preberáte za osudy týchto ľudí. Ja sa ako editor usilujem urobiť aspoň to, aby sme tieto príbehy publikovali. Pre nás sú to ľudia s menami, s očami, na ktorých nezabúdame na druhý deň.
.aký príbeh vám utkvel v pamäti?
Naša fotografka Véronique de Bigerey je neuveriteľne statočná, subtílna žena, ktorá strávila týždeň so somálskymi pirátmi. Venovala sa tejto téme ako nikto predtým. Nielenže bola s pirátmi na mori, ona v Nigérii strávila istý čas aj s „ropnými pirátmi“, ktorí sa navrtávajú do ropovodov a odčerpávajú ropu. Keď sa im to podarí, volajú ropným spoločnostiam, že ak im nezaplatia, povedzme, 50-tisíc dolárov, prerušia dodávky.
.ako sa Véronique dostala kpirátom, a najmä vrátila sa od nich?
Vyžadovalo si to obrovskú trojmesačnú prípravu. Musíte poznať správnych ľudí, správne triky, musíte byť schopní dostať sa z ťažkých situácií. Keď sa na to cítila, rozhodla sa stráviť s pirátmi týždeň. Títo chlapíci jej viac času nedali.
.čo ďalšie fotografie, ktoré prešli vašimi rukami?
Silný príbeh sú aj gorily v Kongu. Jeden z najhorších masakrov v divočine, aký si dokážeme predstaviť. Rangeri sa starajú o bezpečie týchto nádherných zvierat, obchod s nimi v národnom parku je omnoho lukratívnejší ako turizmus. Nikdy predtým náš fotograf nevidel, že by sa k zvieratám pristupovalo s takou úctou a bázňou: domáci gorily ošetrujú, starajú sa o ne. Dojímavé. Jedného samca raz našli s piatimi strelami v hrudi: ochraňoval tlupu samíc. Náš kolega pripomenul celému svetu tento otrasný masaker, bolo to, ako keby ukrižovali King-Konga. Alebo Eugen Richards, celosvetovo známy za svoje sociálne dokumenty. Chcel, no nemohol ísť do vojny v Iraku. Mal však pocit, že musí zachytiť, čo sa tam deje. Chcel preto fotografovať a hovoriť s ľuďmi, ktorí boli priamo zasiahnutí vojnou. Urobil neuveriteľnú knihu. Je v nej aj príbeh Thomasa Younga. Päť dní po príchode do Iraku utrpel silné zranenia po výbuchu, zabudol, že si zobral lieky, prebudil sa a, zobral si ich znovu. Na Eugenových fotografiách vidíme, aký je predávkovaný, paralyzovaný. Jedinečné na tom je, že náš fotograf sa dostáva do úplnej intimity týchto ľudí. Dovolia mu to. Alebo vidíme vojaka, ktorý v Iraku stratil pri výbuchu granátu 30 percent mozgu – a žije. Vďaka obrovskému pokroku v medicíne. Je však do smrti odkázaný na starostlivosť svojich blízkych. Pozeráte sa a vaša myseľ to nemôže uchopiť. Pýtate sa, ako niekto môže pri týchto zraneniach prežiť.
.aké nároky sa dnes kladú na fotografov, ktorí sa venujú takýmto témam?
Obrovské. Dnes musí fotograf financovať svoje náročné a drahé projekty, musí byť veľmi bystrý a vynaliezavý. Tradičné zdroje pre veľké projekty už neexistujú, mnohé časopisy zanikli alebo fotografie tohto druhu publikujú výnimočne. Getty Images delí každý rok sumu 100-tisíc dolárov, ktorou podporujeme piatich vybratých fotografov. Jeden z nich vlani zaznamenal vojnu medzi drogovými kartelmi v Mexiku, počas prípravy jeho reportáže zabili 38 ľudí.
.aká je budúcnosť fotožurnalizmu? Mnohé časopisy zanikajú, alebo sú už iba na internete.
Pozrime sa do histórie. Najprv sa kreslilo, potom sa tlačili knihy, neskôr noviny, časopis, dnes je internet. Stále však ľudia budú mať záujem o príbehy a my využívame fotografie ako ich sprostredkovateľov. Hudba pred desiatimi rokmi prežila prevrat v digitalizácii, ľudia prestali kupovať CD, pretože si všetko stiahnu cez internet. Tomu teraz čelíme aj my. Čo je najdôležitejšie, je potreba rozprávať, príbeh tu bude vždy.
.môžeme hovoriť aj o nových trendoch rozprávania príbehov?
Technológia nám dnes dáva tie najúžasnejšie prostriedky, ktoré sme predtým nemali, multimediálne prezentácie s videom a zvukom navrstvia príbeh. V Time magazine sme boli predtým vzrušení, ak sme mali uverejnené štyri obrázky – v súčasnosti ich máme v Time online štyridsať.
.donedávna bola fotografia výsledkom spojenia človeka a stroja. Teraz na WPP prvýkrát získala cenu séria, ktorú urobila pouličná kamera firmy Google. O čom to vypovedá?
Tie obrázky obleteli svet, zachytili udalosti, ktoré sa pred nimi diali: dopravnú nehodu, horiaci dom, úmrtie človeka. Boli to kamery bez fotografov, ktoré náhodne robili, ako satelity, zábery daného miesta. Ocenením sme chceli povedať, že je to nový fenomén. Kamera zachytáva veci okolo nás a my to akceptujeme.
Štyroch vlastných a niekoľkých stringerov (miestnych spolupracovníkov) cez AFP.
.na festivale Visa pour l´image bola pred pár rokmi ostrá diskusia agentúry Magnum, či je etické predávať fotografie z krízových zón v prestížnych umeleckých galériách. Spomínal sa najmä Luc Delahaye. Váš názor?
Dobrá otázka. Ak sa dokumentárna fotografia z vojenských zón stane „umeleckým dielom“, som znepokojený. Mne to nesedí. Také fotky nepatria na stenu. V poriadku, sú to dokumenty istej situácie, často neľudskej. Veľmi zle by som sa však cítil, keby to bolo predávané ako umenie, ktoré sa dá oceniť na 30-tisíc dolárov.
.na WPP neustále stúpa počet prác a autorov, vlani ich bolo 108-tisíc Dá sa také množstvo vôbec posúdiť?
(Smiech.) Mohli by sme žiadať desaťdolárovú vstupenku, potom by to mnoho ľudí odradilo. Ale vážne. Fotografia musia mať istý vizuálny štandard. Ak je umiestnená na päť sekúnd a vy ako porotca máte pocit, že nespĺňa vstupné kritériá, nemilosrdne ide von zo súťaže. Je to inštinktívne, okamžité hodnotenie. Ak si v akejkoľvek fáze nie ste istý rozhodnutím, môžete sa k nemu vrátiť.
.čo hovoríte na výčitky, že WPP je najmä o násilí?
Sú tam mnohé kategórie. Umenie, portrét, šport, tie nemajú násilie. Vlani však boli vo svete záplavy, zemetrasenia, sopky... Vedeli sme, že nás čaká príval silných fotografií. Pamätám si, že raz, keď sme sa vrátili v Amsterdame o jednej nadránom do hotela, otočil som sa na kolegu z poroty. Netušil som, vravím mu, že ľudia môžu zomrieť toľkými spôsobmi. Počas jedného dňa sme videli na fotografiách udusenie, utopenie, uhorenie, odrezanie hlavy.
.v čom je rozdiel medzi, povedzme, Donom McCullinom a dnešnými vojnovými fotografmi?
Keď bol Don mladý, mohol nasadnúť do lietadla a ísť do Vietnamu. Dnes sú mnohé obmedzenia. Ak idete s americkou armádou, podpisujete kontrakt, že nezverejníte fotografiu zomierajúceho, zraneného alebo mŕtveho vojaka, ak nezískate písomný súhlas od armády. Eticky s tým úplne súhlasím. Bolo by otrasné zobrať si publikáciu, v ktorej vidíte vášho mŕtveho blízkeho predtým, než vám to oznámia.
.agentúra Getty Images ponúka nielen fotografie hrôzy...
Čo je to apokalypsa? Odhalenie niečoho, čo je uzavreté pred väčšinou, pred ľudstvom. Od Konga po Kolumbiu vidíme v prácach našich fotografov vizuálnu zbierku niektorých z najtmavších momentov zo života ľudí: genocídu, vojakov, veľmi znepokojujúce obrázky. Dúfame, že vzbudia zodpovednosť, že zdvihnú závoj, aby ľudia prestali byť anonymní. Musíte sa pýtať, prečo. Prečo by mladý človek s fotoaparátom chcel cestovať po celom svete a objavovať niektoré z najtmavších kútov sveta?
.čo tých fotografov motivuje?
Vidíme, že tieto obrázky sú natoľko otrasné, že nás vedú k viere, že dokážu v ľuďoch niečo zmeniť. Vidíme muža v Kongu, ktorý má v rukách odrezanú hlavu človeka. Niečo otrasné, asi najhoršie, čo som kedy videl. Ako môže jedna ľudská bytosť urobiť niečo také druhej? - pýtame sa. Alebo zábery z vietnamskej vojny: nedajú nám zabudnúť na to, čo sme videli. Ich sila sa už dnes nedá dosiahnuť. Muži, ktorí ich urobili, podstupovali obrovské riziko. V súčasnosti sme v situácii, že fotografie už nedokumentujú realitu tak, ako kedysi.
.aké majú teda poslanie?
V súčasnosti realitu prikresľujú, prikrášľujú. Snažia sa ju urobiť menej reálnou ako naozaj je. Fotografia je medzinárodný jazyk, ktorému každý môže rozumieť – tak ako ľudské city.
.čo znamená práca editora Getty Images?
Ľudia v ťažkých situáciách sa často pozerajú na fotografa ako na jediného človeka, ktorý im môže pomôcť. Chcú, aby sa na nich nezabudlo. Keď sa im pozriete do očí, keď ich odfotografujete, v tom okamihu pochopíte zodpovednosť, ktorú preberáte za osudy týchto ľudí. Ja sa ako editor usilujem urobiť aspoň to, aby sme tieto príbehy publikovali. Pre nás sú to ľudia s menami, s očami, na ktorých nezabúdame na druhý deň.
.aký príbeh vám utkvel v pamäti?
Naša fotografka Véronique de Bigerey je neuveriteľne statočná, subtílna žena, ktorá strávila týždeň so somálskymi pirátmi. Venovala sa tejto téme ako nikto predtým. Nielenže bola s pirátmi na mori, ona v Nigérii strávila istý čas aj s „ropnými pirátmi“, ktorí sa navrtávajú do ropovodov a odčerpávajú ropu. Keď sa im to podarí, volajú ropným spoločnostiam, že ak im nezaplatia, povedzme, 50-tisíc dolárov, prerušia dodávky.
.ako sa Véronique dostala kpirátom, a najmä vrátila sa od nich?
Vyžadovalo si to obrovskú trojmesačnú prípravu. Musíte poznať správnych ľudí, správne triky, musíte byť schopní dostať sa z ťažkých situácií. Keď sa na to cítila, rozhodla sa stráviť s pirátmi týždeň. Títo chlapíci jej viac času nedali.
.čo ďalšie fotografie, ktoré prešli vašimi rukami?
Silný príbeh sú aj gorily v Kongu. Jeden z najhorších masakrov v divočine, aký si dokážeme predstaviť. Rangeri sa starajú o bezpečie týchto nádherných zvierat, obchod s nimi v národnom parku je omnoho lukratívnejší ako turizmus. Nikdy predtým náš fotograf nevidel, že by sa k zvieratám pristupovalo s takou úctou a bázňou: domáci gorily ošetrujú, starajú sa o ne. Dojímavé. Jedného samca raz našli s piatimi strelami v hrudi: ochraňoval tlupu samíc. Náš kolega pripomenul celému svetu tento otrasný masaker, bolo to, ako keby ukrižovali King-Konga. Alebo Eugen Richards, celosvetovo známy za svoje sociálne dokumenty. Chcel, no nemohol ísť do vojny v Iraku. Mal však pocit, že musí zachytiť, čo sa tam deje. Chcel preto fotografovať a hovoriť s ľuďmi, ktorí boli priamo zasiahnutí vojnou. Urobil neuveriteľnú knihu. Je v nej aj príbeh Thomasa Younga. Päť dní po príchode do Iraku utrpel silné zranenia po výbuchu, zabudol, že si zobral lieky, prebudil sa a, zobral si ich znovu. Na Eugenových fotografiách vidíme, aký je predávkovaný, paralyzovaný. Jedinečné na tom je, že náš fotograf sa dostáva do úplnej intimity týchto ľudí. Dovolia mu to. Alebo vidíme vojaka, ktorý v Iraku stratil pri výbuchu granátu 30 percent mozgu – a žije. Vďaka obrovskému pokroku v medicíne. Je však do smrti odkázaný na starostlivosť svojich blízkych. Pozeráte sa a vaša myseľ to nemôže uchopiť. Pýtate sa, ako niekto môže pri týchto zraneniach prežiť.
.aké nároky sa dnes kladú na fotografov, ktorí sa venujú takýmto témam?
Obrovské. Dnes musí fotograf financovať svoje náročné a drahé projekty, musí byť veľmi bystrý a vynaliezavý. Tradičné zdroje pre veľké projekty už neexistujú, mnohé časopisy zanikli alebo fotografie tohto druhu publikujú výnimočne. Getty Images delí každý rok sumu 100-tisíc dolárov, ktorou podporujeme piatich vybratých fotografov. Jeden z nich vlani zaznamenal vojnu medzi drogovými kartelmi v Mexiku, počas prípravy jeho reportáže zabili 38 ľudí.
.aká je budúcnosť fotožurnalizmu? Mnohé časopisy zanikajú, alebo sú už iba na internete.
Pozrime sa do histórie. Najprv sa kreslilo, potom sa tlačili knihy, neskôr noviny, časopis, dnes je internet. Stále však ľudia budú mať záujem o príbehy a my využívame fotografie ako ich sprostredkovateľov. Hudba pred desiatimi rokmi prežila prevrat v digitalizácii, ľudia prestali kupovať CD, pretože si všetko stiahnu cez internet. Tomu teraz čelíme aj my. Čo je najdôležitejšie, je potreba rozprávať, príbeh tu bude vždy.
.môžeme hovoriť aj o nových trendoch rozprávania príbehov?
Technológia nám dnes dáva tie najúžasnejšie prostriedky, ktoré sme predtým nemali, multimediálne prezentácie s videom a zvukom navrstvia príbeh. V Time magazine sme boli predtým vzrušení, ak sme mali uverejnené štyri obrázky – v súčasnosti ich máme v Time online štyridsať.
.donedávna bola fotografia výsledkom spojenia človeka a stroja. Teraz na WPP prvýkrát získala cenu séria, ktorú urobila pouličná kamera firmy Google. O čom to vypovedá?
Tie obrázky obleteli svet, zachytili udalosti, ktoré sa pred nimi diali: dopravnú nehodu, horiaci dom, úmrtie človeka. Boli to kamery bez fotografov, ktoré náhodne robili, ako satelity, zábery daného miesta. Ocenením sme chceli povedať, že je to nový fenomén. Kamera zachytáva veci okolo nás a my to akceptujeme.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.